Hrozí im zrútenie?
Pred niekoľkými dňami americký veľvyslanec pri NATO Nicholas Burns vyjadril znepokojenie Spojených štátov zo snáh najmä Nemecka a Francúzska vybudovať európske vojenské kapacity, vrátane velenia a plánovacieho strediska separátne od NATO. „Je to kľúčová otázka vo vzťahoch medzi alianciou a EÚ,“ vyhlásil Burns. Jeho slová prišli v čase, keď sa v transatlantických diplomatických kuloároch objavili správy o sporoch, ktoré kvôli európskym plánom v oblasti obrannej politiky vypukli medzi USA a ich strategickým európskym spojencom – Veľkou Britániou. Britský premiér Tony Blair totiž na berlínskej schôdzke s nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom a francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom minulý mesiac urobil určité ústupky, o ktorých sa doteraz špekuluje. Podľa britského denníka Times Blair súhlasil s tým, že EÚ by mala mať vlastné kapacity na plánovanie a riadenie operácií bez opory NATO. Aby rozptýlil obavy najmä Washingtonu, britský minister zahraničných vecí J. Straw bol nútený zdôrazniť, že Británia nepodporí separátne európske vojenské velenie a na autonómnych európskych operáciách sa zúčastní len v krajnom prípade. Postoj Británie k vojenským plánom Nemecka a Francúzska a k formovaniu európskej bezpečnostnej politiky je pritom kľúčový. Jednak pre jej osobitné vzťahy so Spojenými štátmi, pre jej dobre vycvičenú armádu, ale tiež aj preto, lebo k tomuto silnému európskemu hráčovi zdvíhajú s „transatlantickou“ nádejou pohľad menšie európske štáty, pre ktoré je zárukou bezpečnosti predovšetkým Severoatlantická aliancia a v nej dominujúce Spojené štáty. *** Ak budeme hľadať odpoveď na otázku, či budú budúce európske vojenské kapacity existovať separátne od aliancie alebo ako jej doplnok, musíme sa zastaviť pri návrhu euroústavy. Tá sa o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky zmieňuje na viacerých miestach: „Únia má právomoc definovať a realizovať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku vrátane progresívneho sformulovania spoločnej obrannej politiky.“ Obranná politika je, prirodzene, spätá s vojenskými kapacitami. Tie európske sú viac na papieri ako v kasárňach a tie národné síce v kasárňach sú, ale so značnými technologickými rezervami. Opäť citát z návrhu euroústavy: „Členské štáty sa zaväzujú k tomu, že budú progresívne zlepšovať svoje vojenské schopnosti.“ A teraz sa pozrime na navrhovanú definíciu spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky únie: „Spoločná bezpečnostná a obranná politika je neoddeliteľnou súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Únii poskytuje operačnú kapacitu ťažiť z civilných a vojenských prostriedkov. Únia ju môže použiť pri misiách mimo únie na udržiavanie mieru, predchádzanie konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami Charty OSN. Pri plnení týchto úloh sa využívajú schopnosti, poskytované členskými štátmi.“ Členské štáty – a návrh európskej ústavy s tým priamo počíta – môžu vytvárať užšie spojenectvá pri dosahovaní určitých cieľov, na ktorých sa dohodnú. Medzi takéto ciele patrí aj obranná politika. Ajhľa, čo o takejto užšej spolupráci hovorí návrh euroústavy: „Na základe tejto spolupráce, ak sa stane jeden z členských štátov, zúčastňujúcich sa na takejto spolupráci, obeťou ozbrojenej agresie na svojom území, ostatné zúčastňujúce sa štáty mu poskytnú pomoc a podporu všetkými prostriedkami, ktoré sú v ich právomoci, vojenskými alebo inými, v súlade s článkom 51 Charty OSN...“ Ak vám toto ustanovenie pripomína istý článok Severoatlantickej zmluvy (jeden za všetkých a všetci za jedného) – nemýlite sa. Inými slovami, v rámci zabezpečenia efektívnej užšej vojenskej spolupráce v obrannej politike medzi členskými štátmi EÚ je možnosť vytvorenia spoločného európskeho velenia a plánovania operácií veľmi vysoká. Aký bude v takom prípade vzťah obranných kapacít únie k NATO? „Pri zabezpečovaní užšej spolupráce v oblasti vzájomnej obrany zúčastňujúce sa členské štáty konajú v úzkej súčinnosti s Organizáciou Severoatlantickej zmluvy,“ uvádza sa v návrhu euroústavy. Skúsenosť však hovorí, že v úzkej súčinnosti konajú ľudia dobrovoľne medzi sebou iba vtedy, keď sledujú totožné ciele. *** Po ďalšom rozšírení aliancie a zároveň aj EÚ bude v NATO výrazná prevaha členských štátov EÚ. Spojené štáty budú síce stále disponovať najväčším a najvyspelejším vojenským arzenálom, ale tento fakt nemôžu obísť mávnutím ruky, a to zvlášť pri snahe únie formulovať vlastnú a pre členské štáty záväznú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Aj z tohto zorného uhla treba vidieť pokus amerického ministra obrany D. Rumsfelda rozdeliť Európu na „novú“ a „starú“, čiže na Európu amerických spojencov a na jej oponentov. Ale akoby toho nebolo dosť, na pôde únie môžu vzniknúť paralelné vojenské kapacity s oddeleným velením od NATO, akási európska obranná aliancia. Inštitucionálne podhubie na transatlantický rozvod ako stvorené! *** Zopakujme si to ešte raz. V úzkej súčinnosti konajú ľudia medzi sebou iba vtedy, keď sledujú totožné ciele. Budú EÚ a USA sledovať zhodné ciele? Budú mať totožné strategické záujmy? Toto je základná otázka. Fakt, že americký prezident G. Bush do svojho sídla v Camp Davide pozýva ruského prezidenta V. Putina a nie J. Chiraca a G. Schrödera, nie je pre prívržencov transatlantického spojenectva dobrou správou. Rovnako ako tradičný francúzsky dištanc od Ameriky, ktorý vo svojej dnešnej pravicovej podobe efektívne oslovuje nemeckých socialistov. Ani Slovensko nie je mimo transatlantickej debaty. „Spojené štáty by mali stiahnuť svoje vojská z Európy“ – podľa štúdie Inštitútu pre verejné otázky si to myslia dve tretiny Slovákov. *** Je už teda Európa z hľadiska záujmov a svojou mentalitou skutočne „rozvodovo“ vzdialená od Ameriky? Cíti sa tak bezpečne, že nepotrebuje USA? A potrebujú USA Európu? Alebo sme len svedkami prechodnej tenzie, keď sa americký neokonzervativizmus trochu neohrabane vyrovnáva s novou realitou terorizmu, zrážajúcim hrdú Ameriku na kolená, a komplikovaná Európska únia pod tlakom svojho monumentálneho rozšírenia trochu hystericky hľadá svoju identitu? Na niektoré otázky možno odpovedať hneď. Napríklad: pocit európskej bezpečnosti bez dostatočnej obrany stojí na vode. Európska obrana nebola počas studenej vojny mysliteľná bez amerických vojenských kapacít. Po vytvorení vlastnej obrany bude zas oveľa účinnejšia prostredníctvom transatlantického mostu. Samozrejme, ak..., ale to sme opäť pri otázke totožných záujmov a tu je veľa otázok otvorených. Jedno je však dnes isté. Statika transatlantických mostov sa zhoršila.
