Reklama
Zľavy na wellness pobyty
Reklama

Životné osudy Antona Rašlu

Anton Rašla je tým slovenským intelektuálom, ktorému osud doprial, aby sa do svojich 92 rokov podieľal na formovaní dejín slovenského národa a v ťažkých rokoch svojho života bol aspoň ich svedkom, ktorý svoje zážitky a skúsenosti dokázal odovzdať iným. Narodil sa v Rakúsko-Uhorsku, ako malý chlapec sa stal svedkom vzniku československého štátu a a keď dospel, aktívne pôsobil v medzivojnovej ČSR, počas vojnového slovenského štátu i v zložitých dobách po druhej svetovej vojne.
Počet zobrazení: 668
15-m.JPG

Anton Rašla je tým slovenským intelektuálom, ktorému osud doprial, aby sa do svojich 92 rokov podieľal na formovaní dejín slovenského národa a v ťažkých rokoch svojho života bol aspoň ich svedkom, ktorý svoje zážitky a skúsenosti dokázal odovzdať iným. Narodil sa v Rakúsko-Uhorsku, ako malý chlapec sa stal svedkom vzniku československého štátu a a keď dospel, aktívne pôsobil v medzivojnovej ČSR, počas vojnového slovenského štátu i v zložitých dobách po druhej svetovej vojne. Protipólmi nášho národného života boli prevládajúce klerikálne hnutie ľudákov a mocnejúce komunistické hnutie. V ľudáckom hnutí však čoraz viac prevládali smery, ktorým boli sympatické nielen klérofašistické režimy v Portugalsku, dollfussovskom Rakúsku, či neskôr vo Francovom Španielsku, ale dokonca aj nemecký nacizmus, hoci výhrady voči nemu vyslovil pápež Pius XI. v encyklike Mit brennender Sorge písanej po nemecky. Tento príklon k hitlerizmu sa prejavil i v takom historickom dokumente, ako bol 6. októbra 1938 podpísaný žilinský Manifest slovenského národa, ktorý požadoval nielen realizáciu jeho samourčovacieho práva, ale sa hlásil aj k nacizmu a iným fašistickým režimom frázami o „boji proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“, ktorého úspech predpokladal „zjednotený národ“, a teda jedinú politickú stranu na Slovensku hlásiacu sa k totalitárnej fašistickej ideológii. O niekoľko mesiacov neskôr sa tieto frázy stali základnými východiskami klérofašistického totalitárneho režimu vojnového slovenského štátu. Spájanie slovenskej ľavice v boji za národné práva a proti fašizmu Anton Rašla patril k druhej vlne našich medzivojnových sociálnych demokratov a komunistov, ktorí zapojili celý svoj intelektuálny potenciál do boja za ideály sociálneho pokroku a za lepšiu budúcnosť nášho národa. Medzi nimi nachádzame davistu Michala Chorvátha, formujúcich sa šípovcov pod vedením Gustáva Husáka, Felixa Vašečku, Samuela Takáča, Jána Púlla, Eugena Löbla, Michala Falťana, Eduarda Friša, Štefana Šebestu, súrodencov Lokvencovcov, Kazimíra Bezeka, Jána Kostru a potom mladých nadrealistov. Táto druhá vlna sa odlišovala od zakladateľov slovenského komunistického hnutia tým, že začala pod vplyvom Ladislava Novomeského a Vlada Clementisa viac presadzovať aj oprávnené záujmy slovenského národa a neraz sa proti vôli starších komunistov zúčastnila aj na akciách, ktoré organizovala spolu s členmi HSĽS a Slovenskej národnej strany. Na svoj názor, že Slovensko má mať v rámci ČSR lepšie postavenie, čím porušil „vtedajšiu oficiálnu líniu KSČ“ medzi staršími komunistami doplatil najmä Július Verčík, ktorý v neskoršom období už veľmi ťažko hľadal svoje miesto medzi pokrokovo zmýšľajúcimi ľuďmi. Príslušník tejto druhej vlny Anton Rašla spolu s inými ľavicovo zmýšľajúcimi vysokoškolákmi pochopil, že „bola veľká chyba, keď sociálna demokracia na Slovensku nemala svoj špecifický slovenský národný program, ktorým by najmä pri voľbách mohla brať vietor z plachát ľudákom“. Cesta z najchudobnejších pomerov Slovami „bíreš“ alebo „želiar“ sa v minulosti označovali príslušníci najchudobnejšej vrstvy na slovenskej dedine. Z takejto rodiny pochádzal aj Anton Rašla. Na štúdiá sa dostal iba vďaka svojej húževnatosti a pracovitosti. Lenže okrem schopnosti mimoriadne tvrdo a húževnato pracovať a byť poriadkumilovný ho charakterizuje aj mimoriadne rozvinutý cit pre morálku, čo možno bola aj jedna z príčin ťažkostí a trápení, ktorého neskôr čakali. Jeho pôvod a sociálne i morálne cítenie ho priam predurčovali, aby sa jeho životným ideálom stali myšlienky socializmu. Po absolvovaní štúdia práv sa na Slovensku nečakane zmenili pomery. Anton Rašla sa stal dôstojníkom armády práve vzniknutého ľudáckeho slovenského štátu. Poverili ho v nej funkciou sudcu a neskôr prokurátora. Ako prokurátora ho potom poslali na východný front. Po prvý raz sa dostal do ťažkostí, keď v roku 1941 u seba ukrýval popredného činiteľa ilegálnej Komunistickej strany Slovenska, Júliusa Ďuriša. Po zatknutí a pobyte vo vyšetrovacej väzbe ho znova poslali na východný front. Po návrate domov sa zapojil do ilegálneho hnutia, lenže (ako sám neskôr svoju vtedajšiu činnosť ohodnotil) sa správal naivne a mladícky ľahkoverne. Dostal sa pred súd, na šesť mesiacov do väzenia a v máji 1944 bol degradovaný a vylúčený z armády. V tejto súvislosti treba však pripomenúť, že ilegálna politická činnosť bola trestaná sadzbami, ktoré stanovoval zákon na ochranu republiky z predmníchovského Československa. Ak by bola vojnová Slovenská republika prevzala v tejto oblasti nacistické zákonodarstvo, aktívnych odporcov ľudáckeho režimu by boli čakali mnohonásobne tvrdšie tresty. Už niekoľko mesiacov pred zatknutím bol „vojenským poradcom ÚV KSS“ a táto ilegálna činnosť ho napokon doviedla k aktívnemu zapojeniu sa do príprav Slovenského národného povstania a k významnej účasti v ňom: stal sa „poľným prokurátorom“ povstaleckej armády. Vývoj ľavicového intelektuála Ako mladý intelektuál vykonával Anton Rašla aj revolučnú činnosť ľahko, až hravo. Neskoršie o sebe napísal, že bol „k národnej veci vlažný, k zbožňovaniu triedneho pôvodu povýšený a k rasovému pôvodu pohŕdavý“. Boli to všetko vlastnosti mladých komunistických vzdelancov, ktorí nielen očakávali, ale aj aktívne pripravovali sovietizáciu nášho spoločenského zriadenia a túžili, či dokonca v budúcnosti aj videli svetovú proletársku revolúciu. Až povojnový život kruto ovplyvnil ich individuálne osudy, rozohnal ich, doráňal, ponížil, nezriedka poslal do väzení či dokonca na šibenicu a iných zväčša čakali bezvýznamné posty. Novomeský i Rašla o svojom pokolení idealistických nadšencov nemohli hovoriť inak ako o „zbabranej generácii“. Neuvedomili si jednu trpkú zákonitosť dejín, na ktorú už upozornili Marx s Engelsom, že výsledok ľudskej činnosti sa veľmi často drasticky líši od úmyslov jej vykonávateľov. Jednoducho príslušníci tejto generácie nechceli vidieť niektoré signály, ktoré prichádzali už z predvojnového Sovietskeho zväzu a najmä sa prejavili v „divadelných procesoch“ v rokoch 1937 a 1938, keď najbližší Leninovi spolupracovníci boli označení za „agentov imperializmu“ a „zradcov revolúcie“. Anton Rašla však pevne zotrvával na mravných základoch svojho životného presvedčenia. Za Povstania dal potrestať zastrelením sovietskeho partizána Goldzbacha a slovenských partizánov Molínka a Haverlu za to, že predtým dali svojvoľne odstreliť jedenásť údajných slovenských fašistov. Po vojne ho často charakterizovali ako „veľmi rigorózneho prokurátora“, ktorý si dôsledne vykonával svoje povinnosti vymedzené nariadením Slovenskej národnej rady „o potrestaní fašistických okupantov, domácich zradcov a kolaborantov“; za ktorých považovali poslancov slovenského snemu, členov vlády a prezidenta vojnového slovenského štátu, funkcionárov Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Jeho poctivú prácu nemôžu dnes znevážiť neoľudáci a klerikáli, hlásatelia mýtov o Bielej légii, či najrozličnejší povrchní pisatelia memoárov a urážlivých pamfletov. Rašlov podiel na vyčistení nášho povojnového demokratického priestoru je veľký a nezastupiteľný. Málokto to vedel vykonávať tak zodpovedne a ľudsky. Anton Rašla napríklad presadil potrestanie veliteľa transportu, ktorý dal po vojne príkaz povraždiť transport vracajúcich sa karpatských Nemcov na Slovensko. Treba zdôrazniť, že sa vo svojej činnosti riadil zásadami socialistického humanizmu bez ohľadu na to, aké to môže mať preňho dôsledky a ako sa často prudko menila línia, ktorá charakterizovala politiku vládnucej „vierchušky“. Dodržiavanie týchto zásad sa mu stalo osudným. Príslušník „zbabranej generácie“ Po vojne, už v roku 1950 ho prinútili urobiť „sebakritiku“ za údajný „buržoázny nacionalizmus“. Potom si v rokoch 1952 – 1954 odsedel trest tvrdého žalára, stoicky prijal aj desaťmesačný trest, ktorý dostal počas ďalších čistiek v rokoch 1957 – 1958 a ktorý mu bol udelený za údajnú činnosť v akejsi trockistickej skupine. V skutočnosti išlo o pohon na predvojnových komunistických a ľavicových intelektuálov. Rašla sa vtedy staval voči takýmto obvineniam a trestom apaticky, vedel, že za absurdné výmysly poslali moskovskí služobníci na smrť Vladimíra Clementisa. Po návrate z väzenia preto začína nový život. Znova si urobil maturitu, šiel pracovať do stavebného podniku a neskôr do Vojenského historického ústavu. V roku 1964 ho rehabilitovali. To umožnilo, aby mohol vyučovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a tam dosiahol vedecko-pedagogickú hodnosť docenta. Stále však cítil trpkosť pokazeného života, no napriek tomu si zachoval hrdosť a morálnu čistotu s pocitom mravnej prevahy nad nemravnými činmi a ich vykonávateľmi. Nanovo sa rozosmial a začal písať svoje spomienky; akoby pokračoval vo svojom povojnovom satirickom časopise Slimák. Charakteristická je však istá udalosť z roku 1968 na jednom zo študentských zhromaždení. Tam na otázku, či by aj dnes konal tak, ako činil v povojnovom období, odpovedal, že by konal rovnako. Už vtedy totiž začali pôsobiť tendencie, ktoré sa naplno prejavili po roku 1989: snaha glorifikovať vojnový štát a z jeho prezidenta Jozefa Tisu robiť mučeníka, a to napriek tomu, že práve na procese, kde bol žalobcom Anton Rašla, mu dokázali vinu. Možno aj táto skúsenosť viedla Antona Rašlu k potrebe podať svedectvo o tom, čo zažil a urobil. Musel to napísať Žurnalistické schopnosti a literárne nadanie preukázal Anton Rašla už ako prispievateľ do rôznych novín v rokoch 1935 – 1937. No od polovice 60. rokov začal písať svoje pamäti. Jeho štýl je nadľahčený, až ironický, no zároveň písal úprimne a dôkladne. Vydal tri dokumentárne knihy Civilista v armáde (1967) a Spomienky spoza mreží (1998) a na útoky voči svojej osobe a prekrucovanie svojej činnosti, takpovediac „na zlobu dňa“ napísal „vyznanie“ Zastupoval som československý štát (2000). Samozrejme, uverejnil aj ďalšie knihy, napríklad o súde nad Jozefom Tisom, o medzivojnovej československej armáde, o inkvizícii. A podmienkou pre udelenie docentúry je aj vedecká publikačná činnosť. V týchto knihách a prácach vysvetľoval a bránil svoje vnútorné presvedčenie. V jeho tvorbe má však spomienková dokumentačná trilógia mimoriadny význam. Sú to sugestívne napísané spomienky na jeho názorový vývoj, zároveň svedectvo pamätníka o živote našej pokrokovej inteligencie a celej spoločnosti od obdobia medzi svetovými vojnami až po nedávne povojnové roky. Napriek tomu, že sa profesionálni historici netaja skepsou voči memoárovým prácam, odvažujem sa tvrdiť, že na také spomienky, aké napísal Anton Rašla, sa môže aj kriticky zmýšľajúci historik spoľahnúť, sú totiž dokumentárne. Bežnému čitateľovi, okrem poučenia o dobe, v ktorej ich autor žil, poskytnú tieto spomienky potešenie zo štýlu plynulého rozprávania bez zbytočných zádrheľov, pretože Anton Rašla v nich nemal čo skrývať alebo kamuflovať, len pokojne vyrozprával príbeh ľudského života, v ktorom sa nedokázal ochrániť pred ľudskou zlobou. Rašla bol totiž intelektuál mocného dychu, povedomia i sebavedomia. Nemohol o pestrom a prekrútenom živote „zbabranej generácie“ mlčať, musel to napísať. Lenže boj, ktorý po celý svoj dlhý život Anton Rašla viedol, dodnes nie je dobojovaný. Jeho svedectvo má v tomto boji dôležitý význam.

Zatiaľ nehodnotené
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama