Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Hra seba proti sebe

Básnické obrazy v tkanive textov a obrazy zachytené na papieri, plátne, či mihajúce sa na obrazovke. Hranice medzi nimi sa v tvojej tvorbe stierajú. Na aké hranice a ploty narážaš? A ktoré prekračuješ? Keď od seba trochu poodstúpim, tak naozaj môžem konštatovať, že motív hranice (steny, čiary, kože, skla, závoja, záclony, horizontu...)
Počet zobrazení: 575
2_Nora-m.jpg

Básnické obrazy v tkanive textov a obrazy zachytené na papieri, plátne, či mihajúce sa na obrazovke. Hranice medzi nimi sa v tvojej tvorbe stierajú. Na aké hranice a ploty narážaš? A ktoré prekračuješ? Keď od seba trochu poodstúpim, tak naozaj môžem konštatovať, že motív hranice (steny, čiary, kože, skla, závoja, záclony, horizontu...) je pre mňa podstatný, že sa objavuje bez ohľadu na médium, v ktorom sa vyjadrujem. Pritom význam hranice sa mení, aj sama hranica je v pohybe. Asi ťa to prekvapí, ale niekedy je pre mňa oveľa neznesiteľnejšia voľnosť než ohraničenie a vymedzenie, a to z toho dôvodu, že keď mám dané vymedzenie, môžem si dopriať voľnosť premýšľať, ako zo zadaného uniknem, ako dám danému rámcu svojské črty. Ale ak som v úplnom vzduchoprázdne (hypoteticky), musím si hranice určiť sama, a pritom nesmiem zabudnúť, že aj keď som si ich určila ja sama, aj tak by som ich nemala naveky rešpektovať. Je jednoduchšie byť buď tým, kto len určuje, alebo tým, kto len porušuje, než hrať dvojitú hru seba proti sebe. Tvoje básne vnímam ako zápas o intimitu a ako vyrovnávanie sa s intimitou. Jej citovú stránku vyjadruješ prostredníctvom výraznej a intenzívnej telesnosti. Čo pre teba znamená intimita a čo bolesť? Na toto neviem odpovedať priamo bez toho, aby som neprimerane zjednodušovala. Ale možno ten špecifický význam je v tom, že na rozdiel od prevažujúceho názoru nedávam – vo svojom písaní – intimite jednoznačne pozitívne prívlastky a bolesti jednoznačne negatívne, skôr sa ich obe pokúšam udržiavať v napätí. Bolesť napríklad, okrem toho, že môže byť signálom choroby alebo poškodenia, môže byť zároveň aj signálom, že ešte stále som schopná pociťovať, mať so sebou intenzívny kontakt... Slabá útecha pre toho, koho niečo neznesiteľne bolí. Mužov-básnikov sa nepýtajú, či je ich písanie mužské a v čom je také. Prečo poetky podobné otázky často dostávajú? Mužské, ak hovoríme o patriarchálnej a v patriarchálnej spoločnosti, je akoby nultým stupňom: základom, ktorý už netreba definovať, ktorý je už daný a zrejmý sám od seba, neviditeľne všadeprítomný. Kým ženské (aj písanie) je chápané ako odvodené, ako iné voči mužskému, nie samo osebe. Takže často, keď je kladená otázka ohľadom ženskosti a ženského písania, je za tým tento vzorec. Väčšina z nás chtiac či nechtiac premýšľa v tomto mode, neuvedomujúc si to. Asociujeme vo viac-menej zabehaných koľajach: napríklad aj ženské s bolesťou a intimitou – ja sama dokonca definujem bolesť ako prostriedok komunikácie so sebou... Ktorú knižku si si v poslednom čase s chuťou prečítala? S chuťou som si prečítala dve knihy od Jean Rhysovej – pre mňa dosiaľ úplne neznámej autorky – Dobré ráno, polnoc a Šíre Sargasové more (medzi oboma knihami je veľký časový odstup: 27–ročná odmlka). Ak by som mala o týchto knihách hovoriť v prívlastkoch týkajúcich sa chuti, tak o prvej by som povedala, že je trpká a ostrá, v druhej sa trpkosť mieša s hnilobnou sladkosťou. Z mne dosiaľ známych autoriek pripomína J. Rhysová najväčšmi M. Durasovú; veľmi by ma zaujímalo, či je to vec podobných životných skúseností a temperamentov, alebo aj vec priameho vplyvu, inšpirácie. A prečo, kým M. Durasová je známa, tá druhá (časovo prvá) – J. Rhysová – upadla do zabudnutia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama