Ľutovať trpiacich je ľudské
Výzva, uverejnená v Slove č. 39, aby sa čitatelia vyjadrili k názorom „jedného z najväčších Európanov“, ma zaujala ani nie tak témou, ako svojou nadčasovosťou, ktorá však v slovenských podmienkach, preplnených podstatne dôležitejšími spoločenskými a politickými problémami, pôsobí až absurdne. Ale aj niektoré názory Marka Edelmana pôsobia šokujúco. K tomu prispieva aj to, že sú málo kompatibilné so všeobecne prevládajúcim diškurzom týkajúcim sa európskej integrácie. Okrem toho sú priveľmi subjektívne. Veď napríklad tvrdiť, že „v německém povědomí stále doutná přesvědčení, že Němci mají příliš malý Lebensraum… K tomu přistupuje nadutost a přesvědčení o mimořádné pozici v Evropě...“, na to treba poriadne veľkú dávku strachu alebo nenávisti, či zaslepenosti. Moja skromná osobná skúsenosť je presne opačná. Kedykoľvek som stretol Nemcov, vždy sa cítili veľmi nepríjemne, ak sa len spomenulo meno Hitler alebo obdobie druhej svetovej vojny. Všetci boli veľmi ústretoví, pokiaľ išlo o otázku mierovej koexistencie a spolupráce. Nakoniec, o silnom pacifistickom postoji Nemcov svedčia aj nedávne protivojnové demonštrácie, ako aj demonštrácia na podporu USA po 11. 9. 2001. Edelman tvrdí, že Nemcov vyhnali preto, lebo podporovali Hitlera a prehrali vojnu. No ak toto sú dostatočné argumenty na vyhnanie, tak potom by každý víťazný štát mohol presídľovať porazených! Nakoniec, k tomu došlo viackrát v dejinách. Napríklad už starí Aténčania po dobytí jedného „neposlušného“ mesta pozabíjali dospelých mužov a ženy a deti predali do otroctva. Pri uplatnení takejto „spravodlivosti“ či práva by potom napríklad Miloševič, proti ktorého politike vyháňania Edelman protestoval, mal právo vyháňať kosovských Albáncov. Veď sa vzbúrili, a prehrali… A porovnávať vraždy civilistov pri vyháňaní s obeťami autonehôd, tak to je už cynizmus. Myslím si však, že by sme mali a môžeme rozlišovať medzi súcitom s detskými obeťami z radov Nemcov, a iste aj dospelými obeťami z radov vyhnancov, na jednej strane a schvaľovaním zločinov nacistov na druhej strane. Veď robí tak aj Edelman. Súcitný človek, ako tvrdí francúzsky filozof André Comte-Sponville, sympatizuje univerzálne so všetkými, čo trpí, a preto je súcit možno našou najuniverzálnejšou cnosťou. Ľudskosť je ako cnosť synonymom súcitu, dodáva Comte-Sponville. Ak je to tak, nemusíme mať radi Nemcov, ale prejaviť formu súcitu s tými, ktorí trpeli nevinne, je, napriek holokaustu – a možno práve kvôli holokaustu – našou ľudskou podstatou. Veď, opäť sa odvolávajúc na Comte-Sponvilla, súcit v určitej situácii môžeme mať aj s tými, koho inak odsudzujeme. Začo však súdime napríklad nevinné detské obete z radov vyhnancov? Len zato, že boli nemecké? Ak pripustíme, že boli teda nevinné obete aj na strane Nemcov, v čom spočíva nevhodnosť pripomenutia si ich nešťastia?
