Absolútna moc a jej premeny
Ak budeme rátať aj sovietske obdobie (a prečo nie?), tak potom Saparmurat Nijazov, ktorý sa necháva titulovať Turkmenbaši (vládca všetkých Turkménov) stojí v rôznych funkciách na čele Turkménska od roku 1985. Za skutočného (prvého) prezidenta Turkménska ho však zvolili až 27. októbra 1990. O dva roky sa dal zvoliť znovu. V roku 2001, keď na jednom zo zasadnutí vlády naznačil, že v rokoch 2009 – 2010 by sa mohli zrealizovať nové prezidentské voľby, ak by bol pripravený dôstojný nástupca, Chalk Maslachata (Národné zhromaždenie) to pochopila svojsky a udelila S. Nijazovovi „časovo neobmedzené právo plnenia prezidentských kompetencií“. Napriek tomu S. Nijazov, ktorému je v zásade jedno, čo si o ňom a o jeho režime myslí svet, tohto roku predsa len poopravil názor Chalk Maslachaty slovami: „... nič nie je večné. Prezidenti sa musia meniť. Možno v roku 2006 – 2007 vyhlásime prezidentské voľby...“ Podľa turkménskej ústavy je maximálny vek pre prezidenta sedemdesiat rokov. Po jeho dosiahnutí nemôže zvolený prezident (ani nikto iný v tom veku) zastávať nijakú funkciu. Sám S. Nijazov má momentálne šesťdesiattri rokov. (Bez)moc ľudu Chalk Maslachata je orgán, ktorý kreuje sám prezident a počas postsovietskej histórie Turkménska sa zišiel 40-krát. Podľa vysvetlení samotného S. Nijazova ide o najvyšší orgán moci ľudu. Ak doteraz bolo potrebné, aspoň formálne, rozhodnutia tohto zhromaždeného konglomerátu prezidentom vyselektovaných a pozvaných delegátov (obyčajne cca 2500 ľudí) potvrdiť „voleným“ parlamentom, tak počnúc 40. zasadnutím táto povinnosť odpadá. Rozhodnutia Chalk Maslachaty sú v Turkménsku právne záväzné! Zo všetkých, ktoré prijala doteraz, spomeňme len tie najzaujímavejšie: vyhlásenie S. Nijazova za doživotného prezidenta alebo premenovanie mesiacov v kalendári.... Odteraz len Chalk Maslachata môže menovať prezidenta Turkménska, a to v rámci normálnych a aj mimoriadnych okolností. Doteraz, ak súčasný prezident zomrel prirodzenou alebo násilnou smrťou, jeho kompetencie preberal predseda parlamentu, ktorý by vyhlásil voľby. O túto kompetenciu bol ochudobnený. „Osud krajiny, jej ľudu nemôže závisieť od jedného človeka...“ vyhlásil neobmedzený vládca S. Nijazov, ktorý neustále spoločnosti nedá spať nielen svojimi bonmotmi, ale aj spomienkami na svojský „samoatentát“. Najnovšie sa do troch dní od prípadnej smrti prezidenta musí zísť Chalk Maslachata. Tá potom rozhodne o osude krajiny. Kto a ako ju zvolá, je téma, o ktorej sa v zatiaľ nehovorí. Zrejme nikoho neprekvapí, že S. Nijazov je predsedom Chalk Maslachaty. Permanentné reformy, večné sľuby Na zhromaždení Chalk Maslachaty sa nedávno uskutočnilo posudzovanie Stratégie ekonomického, politického a kultúrneho rozvoja Turkménska do roku 2020. Dokument bol rozpracovaný pod osobným dohľadom Turkmenbašiho a predpokladá „...dosiahnutie úrovne rozvinutých krajín Turkménskom...“ alebo „... zaistenie šťastného života turkménskeho ľudu...“ Súčasná stratégia nie je vlastne ničím iným než ďalším z dlhodobých projektov z dielne samotného prezidenta. Veď kto si už dnes spomenie na podobnú stratégiu, ktorá bola limitovaná do roku 2010 (a predpokladala investície na úrovni cca 18 miliárd USD), alebo na projekt výstavby Karakumského jazera s obsahom 140 km3 vody v púšti rovnakého mena. Na zasadnutí Chalk Maslachaty, kde sa dokument „posudzoval“, bolo konštatované, že „... mohutný ekonomický, prírodný, duchovný a intelektuálny potenciál Turkménska zaistí prielom v ekonomickom rozvoji. Objem priemyselnej výroby vzrastie 26,3-krát, poľnohospodárstvo čaká nárast 17,7-krát...“ Ďalej Turkmenbaši predpokladá, že HDP sa do roku 2020 zvýši 28,4-krát a na osobu to bude 66,8 mil. manatov (pri dnešnom kurze cca 12,9 tisíc USD). Mzda v štátnom sektore by sa mala do roku 2005 zvýšiť o 50 percent a potom každých päť rokov o 100 percent. Soľ, elektrická energia, voda a plyn budú v Turkménsku do roku 2020 naďalej bezplatné. Tieto výhody využívajú občania Turkménska dlhší čas. Ihneď po svojom druhom zvolení v roku 1992 daroval S. Nijazov Turkménom osobitný vaucher, ktorý umožňuje každému občanovi získavať časť z národného bohatstva pomocou symbolických platieb za múku, komunálne a dopravné služby. Vtedy tvrdil, že toto rozhodnutie je večné. V roku 2001 však dotácie na múku zrušil. Slnečný štát nahlodala ozónová diera reálnej ekonomiky. Okrem iného, Turkmenbaši uložil svojim ekonómom jasnú úlohu. Stabilizovať národnú menu – manat – a spraviť z nej pevný a vyhľadávaný artikel. Dnes sa jeden USD rovná asi 5000 manatom. V roku 2010 by to malo byť 100 manatov a vo roku 2020 maximálne 10 manatov. O osude Turkménov je, aspoň podľa plánov veľkého Turkmenbašiho, rozhodnuté do roku 2020. V krajine podľa jeho vízie „nebude chudoba a nebude hlad“. Plyn a geopolitika Plyn z Turkménska má čoraz väčšiu váhu v súčasnom geopolitickom upratovaní v Strednej Ázii. Ani všemocný Gazprom, ak chce splniť svoje kontrahované záväzky, sa v budúcnosti nezaobíde bez plynu z Turkménska. Je preto viac ako logické, že v programe je vydelená pozitívna úloha Rusku, čo sa v Strednej Ázii s výnimkou Kirgizska, vôbec, ale vôbec nenosí. Nezabúdajme však na to, že v Moskve nie všetci tlieskajú aktualizovanej poučke „Čo je dobré Gazpromu, to je dobré Rusku.“ Priam ukážkovo reverzná je situácia, na ktorej stavia svoj imidž iný dlhodobý „demokrat“ a prezident Uzbekistanu I. Karimov. Ten nenávidí Moskvu zrejme priamo úmerne k tomu, ako ju „musel“ ako člen ÚV KSSZ a prvý tajomník ÚV KS Uzbekistanu (jeho stranícky súpútnik a kolega S. Nijazov ako prvý tajomník ÚV KS Turkménska predstavoval inú zväzovú republiku – Turkménsku SSR) pravidelne navštevovať. Nehovoriac o tom, že za každý výpad proti Moskve očakáva finančné bonusy od USA. Tie však čoraz väčšmi váhajú. Na jar, 10. apríla 2003, podpísal S. Nijazov v Moskve kontrakt na dvadsaťpäť rokov o predaji dvoch triliónov metrov kubických plynu, ktorým bude ročne sanovať rozpočet Turkménska vo výške 10 – 12 miliárd manatov. Preto je Ašchabad pripravený „...pokračovať v rozvíjaní bratských vzťahov s Ruskom...“ To, že ruskojazyčné obyvateľstvo z Turkménska hromadne uteká, je už iná kapitola kľukatej histórie rozpadu Sovietskeho zväzu a hľadania si miesta pod slnkom v pustine.
