Umenie by nemalo byť iba príveskom politických aktivít
Olga Smetanová, riaditeľka Hudobného centra
Narodila sa v roku 1962. Po Konzervatóriu v Košiciach absolvovala VŠMU v Bratislave odbor hudobná teória. Je doktorandkou Hudobnovedného ústavu pri SAV. Od roku 1992 pôsobila v Hudobnom informačnom stredisku pri Hudobnom fonde, od roku 1994 ako jeho vedúca. V roku 1999 sa stala riaditeľkou Hudobného centra. Od roku 1992 sa dramaturgicky i manažérsky podieľala na príprave festivalu súčasnej hudby Večery novej hudby, je v direktóriu najvýznamnejších medzinárodných festivalov ako BHS, Melos-Etos a Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina. Je členkou viacerých medzinárodných hudobných spoločností. Ubehli viac než štyri roky, čo ste na poste riaditeľky Hudobného centra. Ako hodnotíte doterajšiu činnosť organizácie. Ktoré pozitíva by ste vyzdvihli, prípadne čo sa vám nepodarilo zrealizovať? - Podarilo sa zmeniť monopolné postavenie štátnej agentúry Slovkoncert, čím sa vytvorilo štandardné konkurenčné prostredie pre ďalšie privátne agentúry, ktoré sa teraz môžu uchádzať aj o organizovanie podujatí predtým výlučne patriacich do pôsobnosti jedinej štátnej monopolnej organizácie. Niektoré odčlenené podujatia už viac rokov organizujú iné právne subjekty – či už privátne agentúry, mestá alebo občianske združenia. To, čo stojí ešte pred nami v rámci dokončenia procesu transformácie Hudobného centra, je dotiahnutie osamostatňovania veľkých emblémových festivalov – Bratislavských hudobných slávností a Medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos. V podstate od vzniku festivalu Melos-Étos roku 1991 sa hovorí o tom, že najideálnejším modelom by pre festival bola právna subjektivita, ale, žiaľ, do dnešného ročníka sa tak nestalo. Táto úloha, ktorú by sme ešte v rámci dolaďovania všetkých transformačných procesov mali dotiahnuť, presahuje kompetencie Hudobného centra a súvisí aj s prebudovávaním modelu financovania kultúry, respektíve s celkovou koncepciou štátnej kultúrnej politiky. Počíta sa do budúcnosti aj s osamostatnením Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia? - Už teraz sa ukazuje, že sprísňujúce sa normy nakladania so štátnymi prostriedkami a stále sa sprísňujúce zákony, mám na mysli napríklad rozpočtové pravidlá, štátnu pokladnicu či zákon o verejnom obstarávaní, natoľko okliešťujú činnosť jednotlivých hudobných podujatí, že asi nebude možné zachovať plynulý chod festivalov pri štátnych organizáciách. Preto bude výhodnejšie využiť takú právnu formu, ktorá im umožní jednoduchší chod. To sa týka BHS a festivalu Melos-Étos. Myslím si, že Stredoeurópsky festival koncertného umenia sa dá organizovať tak ako doteraz, teda v spolupráci Hudobného centra a Štátneho komorného orchestra v Žiline. Pri tomto menšom festivale problém nie je natoľko akútny ako pri spomínaných dvoch väčších festivaloch. Podstatné je, aby sa darilo zachovávať vysokú úroveň podujatí. Som presvedčená, že štátom financované podujatie nemusí byť automaticky dobré, ani že každé kvalitné podujatie musí nutne závisieť od štátnych financií. Ale dôkazy na toto tvrdenie nachádzame zatiaľ skôr v zahraničí ako doma. Jedným z poslaní organizácie je napomáhať decentralizáciu hudobnej kultúry a ako príspevková organizácia sa aj priamo na nej podieľate. Ako vnímate tempo reforiem, ktoré sa uskutočňujú? Existujú nejaké štatistiky, ktoré mapujú stav kultúry po roku 1990? - Pri štarte transformačného procesu sme predpokladali, že osamostatnenie festivalov bude už v tomto čase realitou. Nestalo sa tak. Súvisí to aj s celkovou reformou verejnej správy a najmä s decentralizáciou finančných tokov smerom k vyšším územným celkom a mestám. V tomto smere nemôže Hudobné centrum nijako urýchľovať transformačné procesy, práve naopak, môže sa iba snažiť urobiť transformačné kroky v takom období, keď bude zaručené, že odčlenené podujatia budú mať šancu dlhodobo fungovať v inom režime. Pokiaľ ide o štatistiky, iba niekoľko posledných rokov sa robia štatistické zisťovania, ktoré by nám mali pomôcť vytvárať si priebežne obraz o stave hudobnej kultúry na Slovensku. Niektoré, zatiaľ čiastkové výstupy, ktoré sú k dispozícii, hovoria napríklad o tom, že sa oproti roku 1989 zvýšili počty koncertov, počty festivalov, že vzniklo množstvo nových organizátorov, ktorí sa zapájajú do organizovania hudobného života na Slovensku. Samozrejme, štatistiky nevypovedajú o kvalite podujatí ani o zastúpení jednotlivých žánrov, či finančnom krytí do takej miery, ako by sme potrebovali. Dotazníky priebežne dolaďujeme tak, aby mali vyššiu výpovednú hodnotu. S týmto súvisí aj článok, ktorý bol uverejnený v týždenníku Domino fórum a ktorý sa kriticky vyjadruje o predčasnom odčlenení niektorých letných podujatí a o sústredení sa na dokumentáciu údajne zanikajúceho koncertného života. - Určite môžeme diskutovať o jednotlivých krokoch Hudobného centra, ale k článku v Domine fóre sa nemienim vyjadrovať, pretože ho považujem za nekompetentný. Hudobné centrum sústreďuje veľké množstvo údajov o slovenskej hudobnej kultúre, aká je vízia a smerovanie organizácie, mohli by ste vymenovať konkrétne aktivity, ktoré pomáhajú zviditeľniť slovenskú hudobnú kultúru doma i v zahraničí? - Moja predstava o budúcnosti Hudobného centra je taká, že by to mala byť jedna z dominantných organizácií v oblasti hudobnej kultúry. Podobné inštitúcie by mali existovať v každej oblasti umenia, teda aj v oblasti divadla, filmu, výtvarného umenia. Mala by to byť inštitúcia, ktorá by bola akýmsi kontaktným bodom pre domácich aj zahraničných záujemcov o hudobnú kultúru na Slovensku. Podobné organizácie existujú takmer vo všetkých európskych krajinách. V Hudobnom centre sa teda nielen zbierajú informácie o interpretoch, tvorcoch a ich dielach, hudobných inštitúciách a hudobnom živote na Slovensku, ale zároveň sa tieto informácie používajú tak, aby slúžili na čo najväčšiu propagáciu slovenského umenia v zahraničí. Využívame na to všetky možnosti, ktoré máme k dispozícii – slovenské inštitúty alebo zastupiteľské úrady, ale aj našich zahraničných partnerov, ktorých máme v jednotlivých krajinách Európy, v zámorí. Pokiaľ ide o aktivity, ktoré nás zviditeľňujú, tak v súčasnosti sú to dva už spomínané festivaly – Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos a BHS. Hudobné centrum robí však aj veľa ďalších činností, z ktorých mnohé sú pre širokú verejnosť menej viditeľné. Je to napríklad vydavateľská činnosť vrátane vydávania periodika o hudobnej kultúre na Slovensku – časopisu Hudobný život, ale aj viacero ďalších podujatí, zameraných na podporu nastupujúcich mladých umelcov, ktorým pomáhame v rozvoji ich umeleckej kariéry, a to nielen na domácej pôde, ale najmä smerom k zahraničiu. Aká je spolupráca so zainteresovanými partnermi, s Ministerstvom kultúry SR a Ministerstvom zahraničných vecí SR? - Túto spoluprácu vidím v dvoch rovinách. V rovine interpersonálnych vzťahov, kde nie sú nijaké problémy. Veľmi dobre sa mi spolupracovalo s osadenstvom MK SR pod vedením ministra Kňažka, ako aj so súčasným úradom. Druhý rozmer spolupráce vidím v kompetencii alebo v úlohe, ktorú by ministerstvo kultúry malo zastávať. Podľa môjho názoru by ministerstvo malo byť čím ďalej, tým viac úradom, ktorý je v úlohe koordinátora a nie v pozícii riadiaceho orgánu. Priamo riadené inštitúcie by mali získať oveľa väčšiu samostatnosť v rozhodovaní. Ministerstvo kultúry by sa malo snažiť vypracovať taký model štátnej kultúrnej politiky, ktorý by umožňoval alebo jasne definoval spôsoby a kritériá alokácie finančných prostriedkov. Tieto by sa mali používať v zmysle programového financovania na prioritné projekty, ktoré by získali prostriedky v dostatočnom predstihu a na istý časový úsek. Mali by byť jasné kritériá, na základe ktorých by boli podporené aktivity vyhodnocované. Ministerstvo by malo dohliadať na to, aby vytvorený systém pracoval podľa stanovených pravidiel, zabezpečovať potrebné finančné prostriedky, ale zároveň by malo viac kompetencií prenechať odbornej obci. Úloha koordinátora sa týka, podľa môjho názoru, aj propagácie slovenského umenia v zahraničí. Opäť by mali byť jasne stanovené priority, ktoré by v istom období preferovali, povedzme, spoluprácu s niektorými krajinami. Zároveň by bolo potrebné vytvoriť dostatok prostriedkov na to, aby sa mohla rozvíjať skutočná spolupráca s profesionálnymi organizáciami v zahraničí, teda aby došlo ku priamej výmene umelcov, programov, tvorby. To by znamenalo aj zmenu právnej subjektivity rozpočtových a príspevkových organizácií – k tomu smerujete? - Áno. Myslím si, že príspevkové organizácie by sa mali stať organizáciami poskytujúcimi všeobecne prospešnú činnosť s tým, že ich zakladateľom by mohol byť štát. Takáto forma by umožňovala oveľa väčšiu slobodu a verím tomu, že by rozviazala týmto organizáciám ruky, najmä čo sa týka často veľmi striktných predpisov pri dodržiavaní niektorých zákonov, ktoré pre oblasť kultúry nie sú až natoľko relevantné (napríklad zákon o verejnom obstarávaní). V neposlednom rade by mohla aktivizovať sponzorov, ktorých často odrádza práve fakt, že organizácia je štátna.
Myslíte si, že agenda medzi MK SR a MZV SR je dostatočne zreteľne prerozdelená, alebo sa prekrýva a je zbytočne administratívne komplikovaná. - Podľa mojich informácií momentálne obe ministerstvá pracujú na vytvorení optimálneho modelu, ktorý by mal prispieť k tomu, aby sa kultúrne aktivity v zahraničí spolufinancovali, lepšie koordinovali a aby sa jasne zadefinovali priority. Momentálne je veľká snaha o to, aby sa to málo finančných prostriedkov, ktoré sú na prezentáciu kultúry v zahraničí k dispozícii na obidvoch ministerstvách, využívalo oveľa efektívnejšie. Akú úlohu v tomto procese zohráva Hudobné centrum? - Hudobné centrum je profesionálna organizácia, ktorá má ministerstvu kultúry slúžiť ako poradný orgán pri zostavovaní jednotlivých projektov na propagáciu slovenského umenia v zahraničí. Želala by som si, aby umenie nebolo iba príveskom politických aktivít v zahraničí, ale aby naozaj dochádzalo k reálnemu kontaktu s profesionálnym prostredím v tej-ktorej krajine. Nezávisle od kultúrno-politických prezentácií by Hudobné centrum malo mať možnosť podporiť vyslanie niektorých súborov alebo umelcov na významné podujatia v zahraničí. Umenie zo Slovenska by malo byť okrem našich ambasád alebo slovenských inštitútov prítomné aj na prestížnych podujatiach v zahraničí, napríklad festival súčasnej hudby Varšavská jeseň alebo aj na iné významné festivaly v rámci Európy. Myslím si, že je dôležité, aby sa vytvoril práve taký model, kde by sa o podporu vyslania mohli uchádzať priamo aj tie umelecké súbory, ktoré získajú pozvanie zo zahraničia. Tieto možnosti sú dnes oproti iným krajinám veľmi oklieštené. Mnohí umelci majú vlastné kontakty a dlhodobejšiu spoluprácu so zahraničnými organizátormi. Niekedy stačí veľmi malá suma, ktorá by uľahčila vyslanie a podporila tak pravidelnejšiu prezenciu slovenského umenia na medzinárodných scénach. Mnohé, aj transformujúce sa krajiny tento model už majú vypracovaný. Bez neho by nebolo možné pozvať viaceré zahraničné súbory na účinkovanie na Slovensku. U nás momentálne neexistuje špeciálny grant, ktorý by takúto podporu umožňoval. Čiže stále dominuje akýsi prežitok štátnej reprezentácie? - Áno. Stále je to v pozícii toho, že sa robia napríklad dni a mesiace kultúry a je na zváženie, či prostriedky, ktoré sú k dispozícii, sú vynaložené dostatočne efektívne. Je otázne, aký bude v budúcnosti pomer štátnej reprezentácie a profesijných organizácii. Možno sa pri vytvorení konglomerátu štátov EÚ kompetencie jednotlivých štátov natoľko oslabia, že budú viac prevládať profesijné záujmy a iné záujmy (napr. národné v snahe udržať si istú výnimočnosť - odlišnosť). Myslím si, že práve oblasť kultúry je ten priestor špecifickosti každého štátu, treba ochraňovať… - Ako viete, v rámci EÚ v oblasti kultúry existuje princíp subsidiarity. Prejavuje sa to aj v podporných programoch EÚ pre oblasť kultúry. Kompetencie národných štátov sú nad odporučeniami EÚ. Je otázne, či bude ochota pristúpiť k modelu akejsi európskej kultúrnej politiky. Existujú isté odporúčania jednotlivým štátom. Týkajú sa povedzme percenta HDP, ktoré by krajiny mali vyčleniť na podporu umenia. Ale aj napriek tomu existuje veľká diverzita. Aj v oblasti nepriamej podpory – istých daňových úľav a podobne. Kto sú domáci a zahraniční partneri Hudobného centra? - Spomínala som už, že Hudobné centrum spolupracuje jednak pri organizovaní festivalov, ale aj pri svojich bežných činnostiach v podstate so všetkými hudobnými inštitúciami na Slovensku, ale aj s partnermi z iných oblastí, s profesijnými i treťosektorovými organizáciami. V zahraničí sme združení v troch medzinárodných organizáciách – našim najbližším partnerom je Medzinárodná asociácia hudobných informačných centier, ktorá má celosvetovo vyše štyridsať členov. Tieto centrá plnia úlohu kontaktných bodov pre svoju krajinu, podobne ako ju plní Hudobné centrum na Slovensku. Teda poskytujú informácie o hudobnom živote v celej škále v danej krajine. Títo partneri nám pomáhajú získavať kontakty s potenciálnymi spolupracovníkmi zo zahraničia a zároveň spoločne pracujeme na niektorých projektoch, ktoré by mali prispieť k tomu, aby sa čo najviac zviditeľňovali tvorcovia súčasnej hudby, alebo aby sa v rámci povedzme európskeho priestoru vytvárali spoločné stratégie na podporu hudobnej kultúry. Nie je tajomstvom, že krátko po vzniku HC sa k nemu v roku 2000 pričlenilo Hudobné informačné stredisko (HIS) - predtým organizačná jednotka Hudobného fondu. - HIS fungovalo niekoľko desaťročí pri Hudobnom fonde. Tam malo, najmä v poslednom období, limitované možnosti ďalšieho rozvoja a hlavne sa venovalo, a to vyplývalo aj z toho pričlenenia sa k Hudobnému fondu, tvorcom a ich dielam. Po pričlenení tohto dokumentačného pracoviska pod Hudobné centrum sa jeho možnosti rozšírili a začalo sa zaoberať nielen mapovaním hudobného života na Slovensku, hudobných inštitúcií, ale začalo spracovávať aj koncertný život a koncertných umelcov, čoho výsledkom je aj Slovník koncertného umenia, ktorého prvý diel sme vydali v minulom roku. Pracujeme na jeho ďalších dieloch. Myslím si, že pričlenenie HIS bolo správnym krokom. Umožňuje získavať a spracovávať informácie o celej hudobnej kultúre na Slovensku. Aká je spolupráca s ostatnými stavovskými organizáciami hudobnej obce? Je dostačujúca, respektíve vnímate hudobnú obec ako živý organizmus? - Hudobné centrum sa, samozrejme, nevyhýba akejkoľvek zmysluplnej spolupráci so všetkými organizáciami. Osobne by som očakávala od hudobnej obce zlepšenie v dvoch smeroch. Jednak v schopnosti dohovoriť sa na niektorých prioritách a následne v ich spoločnom presadzovaní voči kompetentným orgánom. Pokiaľ totiž neexistuje spoločná stratégia, tak sú ohrozené všetky hudobné podujatia alebo aktivity v našej oblasti. Nemyslíte si, že istú koordináciu by mohla napĺňať Slovenská hudobná rada, ktorá pred časom fungovala? - „Hudobná rada“ by mohla byť istou platformou pre výmenu názorov, pre vytváranie istých stratégií smerom k politickým inštitúciám, ale nemôže vzniknúť nasilu. Musí vzniknúť na základe potreby zdola, teda na základe potreby hudobnej obce istým spôsobom komunikovať a spoločnými silami vyjadrovať nejaké svoje stanoviská smerom k ministerstvu kultúry. Ak by takáto hudobná rada naozaj fungovala, mohla by plniť svoju funkciu, ale pokiaľ je iba „papierovým drakom“, tak pre hudobnú kultúru na Slovensku nemá nijaký relevantný význam. Aké sú priority Hudobného centra na rok 2003? - Kľúčové podujatia, ktoré Hudobné centrum momentálne organizuje, sú sústredené väčšinou na jeseň, a to aj napriek tomu, že jedno už máme za sebou. SFKU mal tohto roku veľmi dobrý ohlas u odborného i laického publika a predstavil vynikajúcich laureátov medzinárodných súťaží. Ale pred nami sú ďalšie dva významné festivaly – BHS, ktorý sa začína už v septembri, a festival Melos-Étos v novembri. Jednou z priorít Hudobného centra v tomto roku bolo aj rozšírenie vydavateľských aktivít. Okrem súborného diela Jána L. Bellu a inštruktívneho titulu, pripravujeme vydanie viacerých kníh. Sú to predovšetkým Dejiny hudby, ktoré by mali vyplniť medzeru v obdobnej literatúre na Slovensku, a tri pôvodné diela – Organová monografia od A. Mayera, Teória harmónie Juraja Beneša a Slovník jazzových interpretov z pera uznávaného odborníka pre túto oblasť I. Wasserbergera. Zároveň pripravujeme výstupy z našej dokumentačnej činnosti v dvoch knižných publikáciách - druhý diel Slovníka koncertného umenia - Sláčikové nástroje a z oblasti iných žánrov Slovník slovenského blues (Jána Liteckého Švedu). Verím, že všetky tituly budú obohatením domáceho trhu. Prihliadajúc na vaše pomerne široké vydavateľské aktivity, neuvažovali ste o zriadení vlastnej predajne v Bratislave, ale aj na inde na Slovensku? - V súčasnosti na to nemáme priestory. Momentálne nás štruktúra rozpočtu núti k tomu, aby sme si zabezpečili vlastné príjmy, napríklad aj z prenájmu priestorov, ktoré máme k dispozícií. Pokiaľ nám rozpočet dovolí, aby sme tieto priestory využívali na činnosti priamo súvisiace s náplňou organizácie, bude možné reálne uvažovať nielen o predajni, ale aj o koncertnej či výstavnej činnosti. Ale v tomto momente je táto možnosť dosť nereálna. Pred nami je ďalší ročník najvýznamnejšieho festivalu vážnej hudby Bratislavské hudobné slávnosti. Aké budú jeho dominanty? - Po čase sa nám podarilo získať pre vystúpenie na BHS pani Editu Grúberovú (svetoznáma operná diva slovenského pôvodu, pozn. redakcie), ktorá pred dvoma rokmi prijala aj čestné predsedníctvo vo festivale. Jej galavečer na záver festivalu bude určite jeho najväčším ťahákom. Ale festival privíta aj viacero významných orchestrov, spomeniem aspoň Nemecký symfonický orchester z Berlína s dirigentom Kentom Naganom či Maďarský národný symfonický orchester s Támasom Vásárym. Zo sólistov určite za vypočutie stojí klavirista Arkadi Volodos, ktorý vystúpi na samostatnom recitáli. Ťahákom bude aj Iva Bittová, či huslista Pavel Šporcl. BHS pokračujú aj v tomto roku v objednávaní nových diel slovenských skladateľov. Tohtoročnou objednávkou je skladba Iris Szeghy – Homewards. Od tohto roku sa pravidelnou súčasťou slávností stane staronová súťažná prehliadka mladých umelcov pod novým názvom New Talent. Koncert víťaza tejto súťaže bude vysielaný v priamom prenose Európskou vysielacou úniou. Novinkou slávností z hľadiska organizačného zabezpečenia je zavedenie predaja lístkov prostredníctvom internetu a SMS správ. Umožňuje to rovnocenný predaj na viacerých miestach na Slovensku (doteraz boli len dve), ale aj v Prahe, Budapešti a Viedni. Veríme, že digitálny predaj v budúcnosti prinesie oveľa pohodlnejšie nakupovanie lístkov nielen pre domácich záujemcov, ale aj zahraničných návštevníkov. rámik Aby podujatie bolo dobré, nemusí byť štátne Človek v úzadí, ktorý nevyhľadáva zbytočnú publicitu, človek vyznačujúci sa neuveriteľnou tvorivou energiou a nákazlivým pozitívnym prístupom k životu, človek s veľkou dávkou sebazaprenia a osobného prístupu. Taká je riaditeľka Hudobného centra, ktorá v roku 1999 zobrala na seba bremeno transformujúcej sa organizácie postavenej na základoch bývalej štátnej agentúry Slovkoncert. Organizácie, ktorá sa mnohokrát stala terčom útokov nespokojných jedincov hudobnej obce, neschopných presadiť svoje záujmy cez profesijné a iné záujmové zoskupenia, organizácie, ktorá sa zároveň aj stala centrom nádejí v lepšiu budúcnosť hudobnej obce. Mnohé pozitívne kroky Hudobného centra ostali pre nezainteresovaných neviditeľné. Sú to semienka, ktoré klíčia, ale ktoré už aj ukazujú svoje plody. Mnohé sa muselo nanovo budovať alebo inak povedané pretvárať, aby tak vzniklo niečo nové a osožné.
S hosťom SLOVA sa zhovárala Gabriela Šikulíncová
