Rodová a iná ignorancia
Viete, aký je rozdiel medzi vetou „žena asistovala pri stole“ a „žena obsluhovala pri stole“? Zdá sa vám, že nijaký? De facto sú obe vety svojím obsahom rovnaké, rozdiel je len v tom, ako ich vnímame, ako znejú našim ušiam. Priznám sa, že na prvý pohľad som rozdiel nevidela ani ja. Až postupom času, vekom a zaraďovaním sa do istého spoločensko-kultúrneho milieu som „prekukla“ úsilie mojej profesorky dať do jemnejšieho obalu starú pravdu o tradičnom rodinnom živote na Slovensku, že žena bola skutočne viac slúžkou ako osobou presadzujúcou vlastné záujmy. Ale netýka sa to len Slovenska. Na margo žien a ich postavenia malo potrebu sa vyjadriť i viacero iných známych osôb. Napríklad anglický esejista Richard Steele žijúci v 18. storočí definoval ženu ako „dcéru, sestru, družku a matku, púhy prívesok ľudskej rasy“. Nemecký filozof Arthur Schopenhauer nebol o nič zhovievavejší. Nežné pohlavie charakterizoval ako „akýsi stredný stupeň medzi dieťaťom a mužom, tým pravým človekom“. Podobných bonmotov by sa našlo viac. Žena bola skutočne dlhé storočia vnímaná ako nesamostatná, nesvojprávna bytosť, ktorá sa mala starať len o domácnosť a rodinu, poslúchať svojho muža. Až racionalizmus osvietenstva priniesol požiadavku rovnosti ľudí, čo sa postupne dalo interpretovať aj ako požiadavka rovnosti medzi oboma pohlaviami. Mnohé ženy brali svoje nerovnoprávne postavenie ako údel, s ktorým sa nielen nedá, ale ani nesmie nič robiť. Našťastie, našli sa také, ktoré mali snahu ho meniť. Rodové a rolové stereotypy a tradície, posilňované médiami, politikmi a ekonomikou, sa však vo svojich norách držia pevne, dostať ich na „svetlo Božie“ nie je vôbec jednoduché. Tendencia neproblematizovať rolu ženy a muža, ale aj kohokoľvek, koho väčšina označí za minoritu v spoločnosti, totiž na Slovensku stále pretrváva. Neproblematizovať u nás totiž znamená ignorovať. A to je omnoho nebezpečnejšie, ako nerobiť vôbec nič. Len pred niekoľkými týždňami sa začala vládna kampaň podporujúca prijatie antidiskriminačného zákona. Jej súčasťou sú billboardy i televízne šoty, ktoré nik nevidel a pravdepodobne ani neuvidí - vraj viac propagujú, ako vysvetľujú. Je síce pravda, že spoty a billboardy nenahradia kvalitnú verejnú diskusiu, v niektorých prípadoch ju však môžu vyvolať. Je totiž už načase pochopiť, že antidiskriminačný zákon sa netýka iba práv homosexuálov. Ide aj o tých, ktorí necítia potrebu viazať svoje bytie na akékoľvek náboženstvo či ideológiu. Aktivistov bojujúcich proti diskriminácii Rómov naša spoločnosť už ako-tak rešpektuje, pripúšťa, že sú potrební, a vie sa, čo chcú. Kedy sa však stanú legitímnou súčasťou občianskej spoločnosti (a tá slovenská sa tak deklaruje) aj aktivisti bojujúci proti iným formám diskriminácie, sa pri ignorancii, aká tu vládne, nedá ani predpokladať. Ignorovať = neproblematizovať = návrat k starým poriadkom. Boh nás opatruj!
