Kultúra a totalitná moc
Obdobie po 20. zjazde KSSZ nazval ruský spisovateľ Iľja Erenburg odmäkom. Procesy, ktoré viedli k československej jari v roku 1968, sa začali práve počas prvého „odmäku“ po roku 1956. Juraj Marušiak v knihe Slovenská literatúra a moc v druhej polovici päťdesiatych rokov popisuje mechanizmy, ako sa vedenie KSS usilovalo obnoviť svoju oslabenú kontrolu nad slovenskou kultúrou. Prvými príznakmi začínajúceho odmäku boli snahy dekanonizovať kritériá tzv. socialistického realizmu. Musíme pripomenúť, že na základe jeho kritérií sa mali vytvárať diela nielen vychádzajúce z marxisticko-leninského svetonázoru, straníckeho prístupu a triedneho chápania spoločnosti, ale umenie malo zároveň „vychovávať“. Z toho vyplývalo, že slovo „realizmus“ v jeho názve bolo trocha mylné, pretože od umelcov sa vyžadovalo, aby realitu nevyjadrovali „subjektívne“, ale jej obraz musel vyhovovať straníckym požiadavkám, a teda musel vo väčšine prípadov realitu idealizovať. Na konci roku 1955 básnik Ivan Kupec a spisovateľ Dominik Tatarka vystúpili s otvorenou kritikou dovtedajšej oficiálnej koncepcie literatúry. Ivan Kupec žiadal oddeliť umenie od propagandy a agitácie a zároveň odmietal potláčanie individuality umeleckej tvorby. Dominik Tatarka na stránkach týždenníka Kultúrny život inicioval na vtedajšie obdobie nezvyčajne otvorenú a prudkú diskusiu o románe Františka Hečku Drevená dedina. Tento román oficiálna kritika vyhlasovala za vzorové dielo socialistického realizmu. Dominik Tatarka tento román označil za príklad „neživotnej, tézovitej literatúry“, ktorému sa vytvárala „umelá sláva“. Okrem kritiky tohto ospevovaného (dokonca aj sfilmovaného) diela odsúdil aj priveľký rast aparátu Zväzu slovenských spisovateľov a inštitucionalizáciu literárneho života. Za alternatívu považoval vytváranie skupín mimo zväzu. To by v skutočnosti znamenalo zbaviť zväz spisovateľov úlohy, kvôli ktorej vznikol, a to byť nástrojom kontroly literárneho života. Vladimír Mináč názory Kupca a Tatarku pokladal za pokus zmierovať idealistickú a marxistickú estetiku. František Hečko, ktorý bol v tom čase predsedom Zväzu slovenských spisovateľov, dokonca vyhlásil, že Tatarka a Kupec by, „keby na to prišlo, predali celý náš socializmus za deravý grajciar“. Takéto slová zneli veľmi výhražne a ak by zazneli o nejaký čas skôr, zavŕšili by sa tvrdými opatreniami. Väčšina spisovateľov zaujala vyčkávací postoj. Napodiv, hoci sa tón diskusie „hore“ nepáčil, nenasledovali tvrdé sankcie, ako by sa stalo prednedávnom. Túto záhadu možno vysvetľuje okolnosť, že onedlho, na začiatku roku 1956, sovietske vedenie prijalo koncepciu „rozšírenia socialistického realizmu“, pravda s podmienkou, že diskusie medzi umelcami sa budú týkať výlučne umeleckej tvorby. „Odmäk“ sa začína Táto nová koncepcia bola signálom, že sa „čosi“ v ZSSR bude diať. Naozaj sa „to“ o pomerne krátky čas stalo – na 20. zjazde KSSZ bol odsúdený stalinizmus. Už vtedy sa svetová verejnosť dozvedela o tajnom referáte Nikitu Chruščova, ktorého autenticita bola potvrdená až v rokoch perestrojky a glasnosti. V marci 1956 bývalý funkcionár KSS a spisovateľ Juraj Špitzer s odvolaním sa na poľského literárneho vedca Żołkiewského vyhlásil: „Diskusia o umení je diskusiou politickou... diskusiou o celom živote, o všetkých spoločenských otázkach, o smere ich vývoja.“ Pokúšal sa presadiť vydávanie diel takých proskribovaných autorov, ako boli napr. Milo Urban, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek či Valentín Beniak. S kritikou pomerov vyšli aj iní spisovatelia. S jednoznačnou podporou dovtedajšej praxe v oblasti kultúry vystúpili iba Milan Lajčiak a Andrej Plávka. Ich hlasy však ostali v izolácii. Diskusia na stránkach Kultúrneho života sa však v prvých mesiacoch roku 1956 až do 2. zjazdu Zväzu československých spisovateľov obmedzila na výlučne literárne problémy, zásadnejším politickým či spoločenským otázkam sa nevenovala pozornosť. Lenže o týchto problémoch sa už začalo diskutovať na vnútorných stretnutiach spisovateľov. Napríklad na krajskom aktíve spisovateľov v januári 1956 zaznelo, že „osud roľníkov vstupujúcich do družstiev je nutné označiť ako tragický“. Tento názor presadzovali napriek tomu, že sa stretol s tvrdým odporom prítomných zástupcov ÚV KSS. Podobné názory vyslovovali aj českí spisovatelia. Na stretnutí pražských spisovateľov – komunistov, 26. januára 1956, odznela ostrá kritika knihy Ladislava Štolla Třicet let bojů o českou socialistickou poesii, predovšetkým častí, kde hodnotil Františka Halasa a Jiřího Kolářa. Vítězslav Nezval kritizoval „zbytočne tvrdý postup zväzu voči spisovateľom, ktorí sa odmlčali a dnes už nepublikujú“, Pavel Kohout zasa vyslovil nesúhlas so zbytočným potláčaním kritiky. Vedenie KSČ sa rozhodlo ponechať diskusii na istý čas voľný priebeh. V danej situácii sa ocitlo v politickej defenzíve a neodvažovalo sa siahať k represívnym opatreniam. Nebolo však ochotné ustúpiť priďaleko, pretože nieslo zodpovednosť za politické procesy v 50. rokoch a iné nezákonnosti v minulej dobe. K výraznejšej politickej aktivizácii verejnosti došlo až v apríli 1956. Na straníckych schôdzach sa začalo hovoriť o zodpovednosti konkrétnych funkcionárov KSČ, najviac kritických hlasov sa ozývalo na adresu Václava Kopeckého, Alexeja Čepičku, na Slovensku sa zasa pripomínala činnosť Karola Bacílka a Pavla Davida, ale aj ďalších členov vedenia KSS. Vedenie KSČ obetovalo Alexeja Čepičku a označilo ho za „nositeľa kultu osobnosti v armáde“. Začala sa tiež požadovať rehabilitácia Gustáva Husáka a ďalších „buržoáznych nacionalistov“. Dokonca sa začínala pripomínať „československá cesta k socializmu“. Ozývali sa požiadavky zrušiť cenzúru, povoliť opozičné strany a vypísať slobodné voľby. Na mestskom aktíve KSS odznela nielen kritika postavenia slovenských národných orgánov, ale ďalšie vystúpenia sa týkali výhod pracovníkov straníckeho aparátu, ale aj politiky Československa voči ZSSR a dokonca odznela požiadavka zrušiť Štátnu bezpečnosť. Veľká časť prítomných na takéto vystúpenia reagovala potleskom, hoci zástupcovia vedenia KSS ich označili ako protistranícke. Do konca mája 1956 sa 425 základných organizácií KSČ v celej republike vyslovilo za zvolanie mimoriadneho zjazdu strany. Otvorený konflikt intelektuálov s mocou sa prejavil na 2. zjazde československých spisovateľov, ktorý sa konal 22. – 29. apríla 1956 v Prahe. Na tomto zjazde najväčší ohlas získali vystúpenia českých básnikov Jaroslava Seiferta a Františka Hrubína. Na zjazde prehovorili aj slovenskí spisovatelia. Napríklad Katarína Lazarová kritizovala činnosť cenzúry. Cenzúre sa dianie zjazdu a názory na ňom vyslovené nepodarilo utajiť, pretože o nich informoval český spisovateľský týždenník Literární noviny i slovenský Kultúrny život. Juraj Marušiak však upozorňuje, že československí spisovatelia v duchu uznesenia zjazdu neboli ochotní alebo nenašli odvahu sformulovať tak jednoznačne opozičné stanovisko voči komunistickej strane ako ich poľskí alebo maďarskí kolegovia. Demonštrácia konsolidácie režimu Autor v kapitole Vzťah literatúry a moci v rokoch 1957 – 1959 popisuje, ako sa „odmäk“ skončil. Vedeniu vládnucich komunistických strán a menovite KSČ ako zámienka na odvetu poslúžili udalosti v Maďarsku na jeseň 1956. Čitateľovi pri autorovom popise konsolidácie vtedajšej moci napadne analógia s tzv. normalizáciou po roku 1970. Na demonštráciu svojej sily však okrem mocenských zásahov potreboval režim niečo iné. Demonštráciou masovej podpory KSČ zo strany umelcov mal byť Zjazd socialistickej kultúry. Príprava tohto zjazdu, ako bombastickej akcie, sa začala už v januári 1959. Jeho úlohou bolo zdôrazniť a vyjadriť „tesné zomknutie celého nášho kultúrneho frontu okolo KSČ, úzke spojenie umenia a kultúry so životom nášho ľudu a výstavbou socializmu“. Zjazd mal jednak zdôrazniť princípy socialistického realizmu a zároveň odsúdiť „maloburžoázne názory a ilúzie“, ako aj revizionizmus. Samotný zjazd sa konal v Prahe 8. – 11. júna 1959. Zúčastnilo sa na ňom o vyše dvetisíc delegátov, pracovníkov školstva, vedy a kultúry z celého Československa. Samozrejme, nechýbala ani početná delegácia ÚV KSČ. Hlavné slovo mal rektor Inštitútu spoločenských vied pri ÚV KSČ Ladislav Štoll. Vedenie strany dosiahlo, že pred verejnosťou mohlo demonštrovať podporu spoločenskej vrstvy, ktorá sa vtedy nazývala „pracujúca inteligencia“. Juraj Marušiak upozorňuje, že tento zjazd bol vlastne nakoniec súčasťou masívnej kampane proti intelektuálom, ktorá prebiehala už od roku 1957. Súčasťou kampane boli napríklad aj útoky na umelcov, ktorí vraj požadovali privysoké honoráre za svoje diela. Autor však zdôrazňuje, že napriek deklaráciám zjazdu sa KSČ už nepodarilo dostať vývoj kultúry pod úplnú kontrolu, naopak prebiehal proces postupného uvoľňovania. Tento proces však nebol dôsledkom nejakých liberalizačných tendencií vo vedení, ale skôr prejavom neschopnosti „poskytnúť novú civilizačnú alternatívu po XX. zjazde KSSZ“. Snaha režimu upevniť svoju moc sa prejavila aj na trpkých osudoch niektorých slovenských intelektuálov. Autor podrobne popisuje, ako boli prenasledovaní Ondrej Pavlík, Dominik Tatarka, Ján Smrek a Eduard Friš. Uvádza tiež podrobnosti akcie ŠtB „Opozícia“, ktorej výsledkom bol politický proces s tzv. trockistami, ktorý sa konal 11. – 14. decembra 1957 pred senátom Krajského súdu v Bratislave. Michal Tušera, Karol Terebessy, Jozef Ondruš, Jozef Mičudík a Anton Rašla boli odsúdení. Okrem posledného išlo o ľudí, ktorých mená boli širšej verejnosti neznáme. O koho ide, však veľmi dobre vedeli najmä predvojnoví členovia a sympatizanti KSČ. Cieľom procesu bolo predovšetkým zastrašiť ľavicovo orientovaných intelektuálov, ako aj potenciálnych stúpencov reforiem vo vnútri straníckeho aparátu. Mnohým členom KSS, ktorí dostávali stranícke tresty, bolo pripomínané, že na jar 1956 žiadali zvolanie mimoriadneho zjazdu KSČ. Kurióznym prípadom politického procesu bolo odsúdenie autorov Príručného encyklopedického slovníka v roku 1959. Hlavným postihnutým bol sociológ Alexander Hirner, ktorý bol do roku 1948 pracovníkom sociologického odboru Matice slovenskej v Martine. Od roku 1953 mal pracovať vo vydavateľstve Osveta a jeho hlavnou úlohou bola príprava jednozväzkového slovenského encyklopedického slovníka. V roku 1958 prebiehali previerky tzv. starej inteligencie. Hirner bol najprv preradený na radového redaktora vydavateľstva a rátalo sa s tým, že ho pošlú „do výroby“, t.j. na manuálnu prácu, hoci bol účastníkom SNP. Nie je celkom jasné, prečo došlo k zásahu proti príprave encyklopédie, ktorej náklad už bol potencionálne počas subskripcie rozpredaný. Možno išlo o intrigy vnútri vydavateľstva, no uvádza sa tiež, že Václav Kopecký v príprave encyklopédie videl prejav „slovenského buržoázneho nacionalizmu“, či okolnosť, že Karol Bacílek cítil voči Hirnerovi silnú osobnú antipatiu. Celá záležitosť sa skončila tým, že Hirnera, ako hlavného obžalovaného, odsúdili na trinásť rokov väzenia, pokutu 10 000 Kčs, stratu občianskych práv na päť rokov a trvalú stratu vedeckej hodnosti. Ďalej boli v tejto kauze odsúdení F. Oktavec, J. Olexa, Ľ. Januška, J. Telgarský, E. Tvarožek a Š. Veselý. Ak by sme knihu Juraja Marušiaka zasadili do širších historických súvislostí, napadne nám, že československá jar v roku 1968 bola výsledkom dlhotrvajúceho spoločenského procesu. Zároveň sa metódy normalizátorov po roku 1970 veľmi ponášali na tie po roku 1956. Nešlo zväčša o tých istých ľudí, ale o to, že sa, aj napriek zmenenej historickej situácii, uplatňovali stále tie isté metódy. Ako sa hovorí, nič sa nenaučili a nič nezabudli. Nemecký filozof Hegel s istou trpkosťou konštatoval, že jediným poučením z dejín je to, že sa z nich dosiaľ ľudia nedokázali poučiť. V tomto smere by sa dalo veľa napísať. Treba si však uvedomiť, že hoci to, čo sa popisuje v knihe Juraja Marušiaka, je minulosť, nie je to minulosť celkom mŕtva. Hádam netreba podrobne uvádzať, aké má väzby na našu súčasnosť.
