SNP - prekonaná tradícia alebo trvalý odkaz?
Medzi hlavné atribúty národa patria jeho tradície. Keďže sa radíme medzi najmladšie európske národy, nie je ich až tak veľa. V 20. storočí sa azda najdôležitejšou stal odkaz Slovenského národného povstania. V Povstaní Slováci ukázali, že nechcú byť iba manipulovaným subjektom, ale predovšetkým tvorcami vlastných dejín. Prihlásili sa k základným ideálom európskej civilizácie, k demokracii a sociálnej spravodlivosti. Slovenskí politici počas Povstania zároveň ukázali, že sa nechcú riadiť príkazmi zvonka, ale národným záujmom. Účasťou v SNP sa slovenský národ zaradil do protifašistickej koalície, ktorá víťazstvom v druhej svetovej vojne začala ovplyvňovať osudy sveta, čo trvá dodnes. Na odkaz Slovenského národného povstania sa oprávnene odvoláva aj súčasná Slovenská republika. Bola to slovenská armáda, jeden z hlavných atribútov štátnosti, ktorá vystúpila proti fašizmu, či už v podobe nemeckého nacionálneho socializmu, alebo domáceho klérofašizmu. Slovenské národné povstanie je aj tou významnou tradíciou, s ktorou sa bude náš národ prezentovať v zjednocujúcej sa Európe. Dokázalo, že hoci sme počtom neveľkí, vieme sa, keď treba, so zbraňou v ruke postaviť na obranu základných ľudských hodnôt. Niekoľkým významným osobnostiam slovenského kultúrneho, vedeckého a politického života sme v ankete položili otázky týkajúce sa SNP.
1. Prečo je/nie je SNP aj vaším sviatkom? 2. Dá sa hlásiť k odkazu Andreja Hlinku a zároveň k tradícii SNP bez toho, aby si človek protirečil? 3. Ako vnímate odkaz predstaviteľov SNP, ktorí do značnej miery patrili ku komunistickému táboru (napr. Gustáv Husák)? Ján Čarnogurský, bývalý predseda KDH 1. SNP vo mne vyvoláva rešpekt. Vyvoláva ho z dôvodu, že bolo výsledkom hľadania východiska z nemožnej politickej situácie, do ktorej dostala Slovensko aj politika ľudáckeho vedenia štátu. Za sviatok ho nepokladám, pretože pojem sviatku sa v mojich predstavách spája s jednoznačným dobrom. SNP sa nevyhlo zločinom proti nevinným a svojím politickým odkazom pripravilo cestu ku komunistickej diktatúre. 2. Je to možné. Andrej Hlinka zomrel dlho pred vypuknutím SNP, a keby bol žil počas slovenského štátu, nepochybne by kritizoval mnohé javy, ktoré sa tu odohrávali. Andrej Hlinka bol reálny politik a ako taký by pravdepodobne pochopil, že bolo potrebné hľadať východisko pre Slovensko zo situácie, v ktorej sa ocitlo po boku Nemecka. Hlásiť sa zároveň k odkazu Andreja Hlinku aj SNP je možné približne rovnako, ako byť v roku 1989 komunistickým väzňom a v roku 2003 prijímať od KSS podpisy pod petíciu proti NATO.
3. Dalo sa to urobiť aj inteligentnejšie. Svojím neskorším pobytom v komunistických väzniciach mnohé napravili. Ich oddanosť Slovensku nespochybňujem. V každom prípade si zaslúžili úctu v okamihu svojej smrti a pri pohrebe. Milan Ftáčnik, predseda SDA 1. SNP je aj mojím sviatkom preto, že je pre mňa jedným z vyjadrení sily slovenského národa a pozitívnou národnou tradíciou. Jeho demokratický odkaz ma oslovuje v tom, že v ňom dokázali spolupracovať ľudia s veľmi rozdielnym politickým presvedčením vo chvíľach, ktoré boli pre národ historicky zlomové. Jeho antifašistický odkaz je pre mňa v tom, že Slováci mali silu zorganizovať sa a odvahu postaviť sa proti obrovskej sile, ktorú predstavoval fašizmus v európskom, ale i svetovom meradle. Obidva tieto odkazy, ako aj mnohé iné, ktoré sa dajú nájsť v tejto udalosti, sú stále aktuálne aj pre dnešné dni a dnešnú Slovenskú republiku vnímam ako nositeľku tejto tradície.
2. Narýchlo by sa ponúkala čiernobiela odpoveď, že nie. Keď sa človek pozrie bližšie, zistí, že najmä odkaz Andreja Hlinku nemožno vnímať zjednodušene, len v negatívnych prejavoch spojených s jeho menom. Ide o osobnosť, ktorá nepatrí len radikálnej časti spoločnosti, ale má čo povedať širšie, len treba pomenovať jej pozitívne i negatívne stránky s určitým odstupom. Rovnako aj v samotnom SNP možno nájsť prejavy, ktoré pre niektorých spochybňujú túto udalosť ako takú, ale to len preto, že nechcú vnímať rozhodujúci obsah tradície, ktorú SNP pre Slovákov a Slovensko predstavuje. 3. Komunistická strana Slovenska patrila k najorganizovanejším stranám v čase, keď na Slovensku vládla jedna jediná strana, a dokázala svoj organizačný a myšlienkový potenciál vrátane vrcholných predstaviteľov ponúknuť do prípravy spoločného vystúpenia proti fašizmu. Toho si boli vedomí aj predstavitelia nekomunistického odboja a to bol zrejme dôvod, prečo KSS akceptovali. Motívy a ciele jednotlivých skupín odboja boli určite rozdielne, ale každá z nich má svoj nezmazateľný vklad do prípravy a priebehu celej udalosti a aj jej obsahu. Postupne sa naučíme vnímať túto udalosť a jej predstaviteľov v celosti, vrátane komunistického tábora. Hilda Hrabovecká, deportovaná do Osvienčimu v prvom transporte zo Slovenska 1. Moja prvá reakcia na správy o SNP, ktoré sme sa my viacroční väzni v Osvienčime dozvedeli od Židov deportovaných po potlačení SNP, bola: ,,Predsa len tí moji rodáci nie sú až takí skazení! Nezabránili síce tomu, aby politická reprezentácia vojnového Slovenska prijala a realizovala protižidovské zákony, ale v pravý čas sa vzopreli.“ Niet horšieho pocitu ako odvrhnutie blízkymi. Moji spoluobčania ma svojím postojom, priamou či nepriamou účasťou v ozbrojenom povstaní proti fašizmu, zbavili toho strašného pocitu. 2. Tradičnou záťažou Ľudovej strany a následne HSĽS bol antisemitizmus. Bol súčasťou jej ideológie a populistickou zbraňou v praktickej politike. I keď HSĽS mala za cieľ autonómiu v rámci ČSR, po mníchovskej dohode ju Hitler využil ako politickú stranu, ktorej program zvýraznený v hesle Jeden boh, jeden národ, jedna strana, jeden vodca im dával záruku, že tu nájde spojenca. SNP bolo ozbrojené povstanie proti vládnej moci na Slovensku, ktoré bolo satelitným spojencom nacistického Nemecka. Ten, kto sa stotožňuje so snahami HSĽS o autonómiu v rámci ČSR, nemal by mať zábrany hlásiť sa k tradíciám SNP. 3. Význam SNP vidím v tom, že dokázalo zmobilizovať širokú účasť obyvateľov Slovenska v ozbrojenom odpore a v tom, že Slovenská národná rada na povstaleckom území spravovala územie a riadila vojsko v demokratickom duchu. Žiaľ, po každom prevrate si prispôsobujeme určité dejinné udalosti. Husák, Šmidke, Lettrich a mnohí ďalší zohrali v súvislosti s SNP pozitívnu rolu. Vo svojej ďalšej činnosti zlyhal jeden viac, druhý menej, čo by však nemalo ovplyvniť postoj k SNP. Bolo by to zneváženie tisícok a tisícok účastníkov a obetí. No osobitný odkaz predstaviteľov SNP, či komunistov alebo nekomunistov, nepoznám. Jozef Jablonický, historik 1. Áno, SNP je aj mojím sviatkom, aj keď ja si na nejaké oslavy veľmi nepotrpím. Vo svojej publikačnej činnosti som vždy obhajoval Slovenské národné povstanie. Keď chcela pred Novembrom 89 vtedajšia moc znižovať úlohu tzv. občianskeho odboja, tak som sa ich snažil obhajovať, a teraz po Novembri robím to isté v obrátenom garde - odmietam snahy o vytesňovanie komunistov z Povstania. 2. Andrej Hlinka je významná postava slovenskej politiky prvej polovice 20. storočia, ale hlásiť sa k jeho odkazu a zároveň k SNP nejde celkom dohromady. 3. Napriek mnohým osobným ťažkostiam s osobou Gustáva Husáka tvrdím, že komunistom treba dať miesto, ktoré im v Povstaní patrí. Druhá vec je, ako sa správali po roku 1948. SNP a udalosti po štyridsiatom ôsmom si však nemožno zamieňať, lebo počas Povstania komunisti znášali svoj neľahký osud ako všetci ostatní. Vladimír Krivý, sociológ 1. Neraz je problémom zistiť, čo vlastne je sloboda, inokedy je to jasné. Mnohokrát sa ľudia prispôsobia nepríjemným krokom „veľkej histórie“, niekedy sa vzoprú. SNP považujem za jednu z najdôležitejších súčastí slovenskej identity, bez tejto súčasti by sme boli úbohejší. Priznávam, že nemám rád autoritárske a v novodobej histórii ani klerikálne režimy. Slovensko sa v 20. storočí vyvíjalo v dvoch líniách a máme dve „prerušované“ politické tradície: nacionálno-populistickú či inak autoritársku na jednej strane a liberálno-demokratickú na strane druhej. SNP bolo vzopretím sa proti tej prvej, pričom však najsilnejším zdrojom odporu bola spolupráca režimu s nacistickým Nemeckom. 2. Na úrovni jednotlivca je to málo nádejné. Ale pri starostlivom výbere by sa nejaký prienik našiel, napr. autonomistické úsilie prvého a cieľ druhého dosiahnuť rovnoprávne postavenie Slovenska v Československu. Na úrovni spoločnosti je uvedená „kombinácia“ skôr ústretovým krokom smerom k rôznorodému spoločenstvu, v ktorom početnú skupinu predstavujú rímski katolíci. Tiež je azda snahou znakovo „lepším Hlinkom“ zabrániť, aby „horší Hlinka“ či „Hlinka v znakovo horšej spoločnosti“ nestiahli väčšiu časť slovenskej spoločnosti k horším prejavom nacionálneho populizmu. 3. Spôsobuje mi hlboké znechutenie, že na Slovensku boli alebo aj sú mnohí antifašisti, ktorí sa nerozpakovali tvoriť iný autoritársky režim a mnohí antikomunisti, čo majú k demokratickej alternatíve podobne ďaleko. Skrátka, dobrý prvý krok neznamená ešte dobrý druhý krok. Moja úcta patrí predovšetkým vojakom, občianskemu nekomunistickému odboju a pomáhajúcemu i trpiacemu civilnému obyvateľstvu, všeličo iné posudzujem/posudzoval by som väčšmi „od prípadu k prípadu“. Albert Marenčin, spisovateľ 1. Keď som šiel do Povstania, mal som 22 rokov. Vnímal som to ako vyústenie, či skôr vyvrcholenie svojho dovtedajšieho politického vývinu. Už od gymnaziálnych rokov som sa totiž považoval za antifašistu a komunistu, a teraz som mal príležitosť „premeniť slová na skutky“. Ale dnes je pre mňa výročie SNP osobným sviatkom predovšetkým ako môj životný medzník – chápal som ho, najmä po rokoch, ako „krst ohňom“ či „skúšku dospelosti“, pri ktorej som obstál sám pred sebou, a ako skúsenosť, ktorá poznamenala celý môj ďalší život. 2. Medzi partizánmi boli aj mládenci z ľudáckych rodín, dokonca aj bývalí ľudáci, ktorí sa v Tisovej „farskej republike“ sklamali a vytriezveli – zato k Hlinkovi sa naďalej hlásili. Nebolo ich veľa alebo jednoducho sa k tomu nepriznávali, ale poznal som pár takých: tam, kde sme my, poučení, hovorili o socializme, demokracii a federácii, oni hovorili o autonómii a Pittsburskej dohode – ale v názoroch na fašizmus sme boli zajedno. Bolo vidieť, že svojím ,,sedliackym rozumom“ dokázali zladiť to, v čom dnes poniektorí vidia protirečenia. 3. Myslím si, že v hodnotení významu SNP sa jeho účastníci a organizátori – komunisti aj nekomunisti – v podstate vždy zhodovali a nikto z ich nespochybňoval rozhodujúci vplyv tohto celonárodného zápasu na náš ďalší spoločenský, politický a duchovný život. Od počiatku sa však rozchádzali, a historici sa dodnes rozchádzajú, v hodnotení podielu jednotlivých zložiek, vrstiev, skupín a politických síl na tomto zápase. Ako radový partizán a príslušník partizánskej brigády Čapajev som nevnímal tie rozdiely, ktoré sa neskôr objavili v rozdielnych interpretáciách: vnímal som predovšetkým „vedúcu úlohu“ a prevahu sovietskych príslušníkov – a to najmä po zlyhaní dvoch slovenských divízií na Dukle. Dominovala však myšlienka jednotného protifašistického frontu, na čele ktorého významnú, možno rozhodujúcu, úlohu zohrali menej početní, no politicky a organizačne lepšie pripravení komunisti. Ľubomír Petrák, predseda SDĽ 1. Slovenské národné povstanie považujem za jednu z najvýznamnejších udalostí v novodobých dejinách Slovenska. Je jasným prihlásením sa slovenského národa k antifašistickým a demokratickým hodnotám. SNP vrátilo slovenskému národu česť a dôstojnosť, o ktorú ho obrali predstavitelia slovenského štátu svojím kolaborovaním s nacistickým Nemeckom. SNP musí patriť významné miesto v učebniciach histórie. 2. Meno Andreja Hlinku bolo a aj dnes je zásterkou pre aspoň čiastočnú rehabilitáciu činnosti klérofašistickej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na pozadí národno-emancipačného procesu slovenského národa, ktorého súčasťou bol aj Andrej Hlinka. SNP bolo predovšetkým bojom proti fašizmu. Preto odmietam účelové porovnávanie odkazu SNP a Andreja Hlinku. 3. Odkaz SNP treba vnímať ako odkaz tisícok čestných ľudí, ktorí bojovali, a mnohí z nich aj položili životy, za slobodu a spravodlivosť. Spájať túto významnú udalosť s neskorším pôsobením niektorých jeho predstaviteľov považujem za manipuláciu. Boris Zala, poslanec NR SR za stranu Smer 1. SNP je pre mňa sviatkom. Za podstatné pokladám dva dôvody. Povstanie potvrdilo demokratické zmýšľanie väčšiny Slovákov. Napriek tomu, že často a z rôznorodých dôvodov sa podnes opakuje, že Slovensko nemá demokratické tradície, opak je pravda a Povstanie je toho nezmazateľným svedectvom. Rovnako ako všeľudový vzostup v šesťdesiatom ôsmom na Slovensku. Nie je vôbec podstatné, či komunizmus bol alebo nebol reformovateľný, to je teoretická otázka, ale to, že nastal masový odpor proti totalitnému režimu a proti moskovskej nadvláde rovnako ako v Povstaní proti nacistickej totalite nemeckej. Rád ešte pripomeniem jednu udalosť. Slovensko po prvej svetovej vojne ani na chvíľu nezaváhalo a pridalo sa k tvorbe republikánskeho zriadenia (československého) – hoci možností bolo viacej. Štyri veľké demokratické vystúpenia: proti monarchii (za republiku), povstanie proti nacizmu, demokratizačné hnutie 68 a novembrová revolúcia sú jasným dôkazom demokratickej tradície Slovenska (silnejšej ako skoro vo všetkých okolitých štátoch). A po druhé: Povstaním sa zachránila možnosť udržania národnej suverenity. Bez Povstania by bolo Slovensko objektom povojnovej českej správy, v podstate okupačnej vlády. Povstaním Beneš stratil medzinárodnú legitimitu pre takýto krok. 2. To veru neviem. Asi záleží na tom, kto si čo z Hlinku zoberie. Ale politické prúdy, viažuce sa na akýsi Hlinkov odkaz, sú mi cudzie. Aj keď oceňujem Hlinkov zápas proti čechoslovakizmu, jeho klerikálno-konzervatívny motív je mi vzdialený. 3. Neviem, aký je ich odkaz, ale pre mňa platí toto: komunistický odboj v 30. a 40. rokoch predstavoval jadro demokratického odporu proti reakčným silám vtedajšej Európy. Je potrebné oddeliť štátnu formu v Sovietskom zväze (stalinizmus) od motívov komunistického protifašistického odboja. Ten mal motívy demokratické a procivilizačné. A to aj na Slovensku a prejavili sa práve v Povstaní. Že sa tento odkaz zničil nastolením komunistickej totality po roku 1948 je vlastne tragédiou aj iróniou dejín. Marína Zavacká, historička 1. V Slovenskom národnom povstaní sa moji krajania postavili proti režimu, ktorý na tomto území zaviedol vedúcu úlohu jednej politickej strany, zrušil normálne voľby, v rámci Strany si vytvoril a vycvičil ozbrojené oddiely, do škôl povinne zaviedol jedinú (svoju) ideológiu, emigrantov automaticky vyhlasoval za zločincov, masu povýšil nad jednotlivca, deti z nevhodných rodín nepúšťal do škôl (zvláštnym nariadením im skonfiškoval aj lopty a korčule!), absolútne sa podriadil „ochraňujúcej“ veľmoci, pozval na svoje územie proti svojim občanom cudzie vojská, politických odporcov zatváral do táborov nútených prác a vraždil. A učil ľudí beztrestne si prisvojovať cudzí majetok. Jasne formulované ciele Povstania na plagátoch viseli „na každom rohu“ a Slováci v roku 1944 neboli analfabeti, takže vedeli presne, do čoho idú. V SNP sa Slováci postavili na odpor zločineckej totalite v prospech demokratického štátu. Som im za to vďačná. Mimochodom, skúste si to predstaviť: ste kdesi na strednom Slovensku, zo severu sa na vás hrnie 19. SS divízia Tatra, 86. SS divízia Dirlewanger, od východu Pancierový armádny zbor, z juhu 108. mechanizovaná SS divízia, 4. SS tanková divízia, 18. SS divízia Horst Wessel, 8. pešia divízia, od západu 178. mechanizovaná divízia a 20. SS divízia Schill. Okrem toho oddiely hrdlorezov z Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd. Máte 60 tisíc slabo vyzbrojených vojakov regulárnej armády a 18 tisíc civilistov (partizánov). Velitelia SNP sa udržali dva mesiace. Na celoeurópske pomery veľmi slušný výsledok. Aj vďaka tomu mohli Spojenci už 3. septembra oslobodiť Brusel. 2. „Odkaz Andreja Hlinku“ je veľmi pofidérna fráza vykladačov jedinej pravdy. Ako iné osobnosti ani Hlinku netreba oslavovať, ale čítať a podložene argumentovať. Bol normálny predseda strany, poslanec, v rušnej dobe veľkých aj čiastkových úspechov, v ktorej sa všetci mnohému učili „za pochodu“. Keď raz súborne vyjdú jeho prejavy a spisy, môžeme sa hlásiť k jeho jednotlivým vyjadreniam, alebo o nich debatovať. Spomenúť s uznaním, že v roku 1918 rozoznal, že štát s Maďarmi sa nevydaril a najprospešnejšie by to bolo skúsiť s Čechmi. Alebo, že sa, súc politický amatér, dokázal presadiť v demokratickej parlamentnej konkurencii a nepresadzoval sa silou, dokázal rokovať a vyjednávať. Chýbal mu talent na personálne otázky, nemal šťastnú ruku na výber spolupracovníkov. Na „veľkú“ politiku nemal potrebný rozhľad štátnika ani dostatočné vzdelanie, no nebol v tom výnimka(napr. k tomuto „odkazu“ sa hlásia mnohí poslanci dodnes). Jeho váhu nijako neznižuje, že Slováci mali v tom období aj lepších a schopnejších politikov. K Hlinkovi sa netreba manifestačne hlásiť, ale ho skúmať, inšpirovať sa jeho dobrými myšlienkami, vyvarovať sa opakovania jeho chýb. Je to však ťažšie a mediálne menej efektné. 3. Zasa niečí „odkaz“ a propagandistické frázy? Tvrdenie o „značnej miere“ má dva zdroje. Prvým je dobová snaha vojnového slovenského štátu prezentovať v médiách všetkých odbojárov ako „nepriateľov národa“ a „komunistov“, bola to taká „úradná nadávka“. Komunisti tento mýtus o svojej prevahe úspešne podporovali, no plagátovými „predstaviteľmi SNP“ sa stali až dodatočne, po roku 1947, keď mocensky presadili svoju interpretáciu dejín a nepohodlných spolubojovníkov dostali do komunistických väzníc. (Neznamená to však, že sa mnohí členovia KSČ Povstania nezúčastnili, a to oveľa hrdinskejšie a obetavejšie než Husák.) Detailné údaje a odkazy na zdroje nájdete u Jozefa Jablonického. Dezinterpretované štatistiky v rukách propagandistov sú veľmi účinným nástrojom. Ak by sa aj SNP zúčastnilo všetkých 100 percent slovenských komunistov, neznamená to predsa automaticky, že tvorili väčšinu z celku účastníkov. Navyše, v čase SNP bola slovenská spoločnosť kresťanská, prevažne katolícka. Aj medzi približne 80 tisíc bojovníkmi SNP a ich rodinami bola masívna prevaha kresťanov, zväčša katolíkov. Nasadili svoje životy proti totalite. Ajhľa tradícia! Milan Zemko, historik 1. SNP je pre mňa jednou z veľmi dôležitých udalostí slovenských dejín v 20. storočí, bez ktorej by sa povojnové osudy našej krajiny vyvíjali ešte komplikovanejšie, s väčším „historickým zaťažením“, ako sa to udialo s týmto antifašistickým a pročeskoslovenským „backroundom“. (A ani s ním to nebola nijaká selanka...) 2. Spoločné pre odkaz Andreja Hlinku a tradíciu SNP je vari len úsilie o slovenskú samosprávu v rámci ČSR, pričom možno konštatovať, že vedúce politické sily povstania si túto myšlienku a ambíciu v modifikovanej podobe (a nepriznane) osvojili od medzivojnových ľudákov a národniarov. Ale aj tento moment bol medzičasom prekonaný štátnou samostatnosťou Slovenska a stal sa už len históriou. 3. Gustáv Husák e tutti quanti z KSS nepatrili „do značnej miery“, ale celkom a bezvýhradne do komunistického tábora a podľa toho videli aj budúcnosť Slovenska. Tá mala byť – napriek všetkým taktickým ťahom a trikom – sýto červená, pokiaľ možno v komunisticko-autonomistickom variante, čo sa v systéme „demokratického centralizmu“, ale aj v dôsledku chronickej českej obavy zo slovenského „separatizmu“ veľmi rýchlo ukázalo ako veľká ilúzia. Chvalabohu, aj tento komunisticko-autonomistický variant jestvovania Slovenska, resp. jeho odkaz patrí už minulosti. Čo predsa len žije z odkazu SNP, je prihlásenie sa neskôr porazenej a zlikvidovanej demokratickej časti slovenskej politickej reprezentácie k myšlienkam európskej demokracie a slobody, ktoré sa uplatňujú dnes aj v našej krajine.
Spracoval Marián Repa
