Reklama
Reklama

Návrat do Klubu

V polovici júna som sa zúčastnil na diskusii architektov s verejnosťou v Klube nového Slova ako jeden z prítomnej, neveľmi početnej, verejnosti. Cítim potrebu vrátiť sa k nej, pretože mám záujem pozitívne usmerniť tak obsah prerokovávaných problémov, ako aj spôsob ich prerokovávania. V úvode by som konštatoval, že na škodu veci bola verejnosť odtláčaná do polohy opytujúceho sa, bez možnosti vysloviť svoj názor.
Počet zobrazení: 551
7-m.jpg

V polovici júna som sa zúčastnil na diskusii architektov s verejnosťou v Klube nového Slova ako jeden z prítomnej, neveľmi početnej, verejnosti. Cítim potrebu vrátiť sa k nej, pretože mám záujem pozitívne usmerniť tak obsah prerokovávaných problémov, ako aj spôsob ich prerokovávania. V úvode by som konštatoval, že na škodu veci bola verejnosť odtláčaná do polohy opytujúceho sa, bez možnosti vysloviť svoj názor. Dôkazom je záznam z tejto diskusie, uverejnený v 26. čísle tohtoročného Slova. Za problematický a na zvládnutie diskusie nevhodný považujem veľký počet prizvaných odborníkov. Menej mohlo byť viac. Ďalej by som chcel pri pripomienkovaní niektorých nadhodených tém poukázať na viaceré aspekty východiskovej témy „architektúra – vec verejná“. Moderátor diskusie Damas Gruska začrel až do krátko ponovembrového obdobia, keď boli masy kontaktované s myšlienkou, že správa vecí verejných sa má dostať do rúk ľudu. Napriek tomu, že sa tak nestalo, architektúru považuje za trvalú „vec verejnú“ – ide len o to, nájsť vyhovujúci spôsob na hľadanie konsenzu v rámci a medzi zúčastnenými stranami. Hneď prvý diskutér odmietol potrebu konsenzu ako umŕtvujúci prvok a ukázal, aké ťažké je a bude dohodnúť sa s architektmi aj o tých najjednoduchších veciach. Už na začiatku bolo zrejmé, že jednotlivé pojmy i jednoduché tézy sa chápu veľmi rozdielne, čo je prirodzeným zárodkom nezhody. Veď konsenzom v tomto prípade moderátor určite nemyslel splynutie názorov, ale prijatie konkrétneho architektonického diela verejnosťou. Konsenzom je tu minimálna zhoda v názore, resp. jasné prejavenie väčšinového názoru v architektonickej odbornej komunite i v laickej verejnosti. Všetkými desiatimi som za takýto konsenzus, pretože neznamená umŕtvenie, ale je základným predpokladom diskusie o architektúre. Ďalším volejom, odpáleným Matúšom Dullom, bolo nahradenie konsenzu extrémnym formulovaním názorov, pretože toto má, podľa neho, zmysel. Pochybujem, že si M. Dulla predstavil do dôsledkov, kam by takto vyvolávaná diskusia viedla. Jeho predstava diskusie s verejnosťou má blízko k brainstormingu – ten má však celkom iné úlohy a obsadenie. Navyše táto požiadavka prekvapuje, ak ju konfrontujeme s nevôľou architektov, akú preukazovali voči „nenáležitým“ názorom verejnosti v ďalšom priebehu diskusie. Znamená to azda, že do diskusie na architektonický spôsob môžu ísť s extrémnymi názormi len odborníci? A ohurovať nimi nepripravenú verejnosť? Aký to „má zmysel“, pán profesor? Ak ste už niekedy pracovali s verejnosťou, rád by som sa opýtal, s akým výsledkom – pri takomto vedení dialógu? Konštatujete, že územný plán Bratislavy je kvôli svojej zložitosti a nečitateľnosti „neuchopiteľný verejnou diskusiou“. Extrémne názory odborníkov sú verejnou diskusiou uchopiteľné? Súčasne svojím konštatovaním naznačujete, že jeden s konsenzov – ten, ktorý by mal byť permanentným výsledkom vnútornej odbornej diskusie medzi architektmi – nie je. Veď inak by ste nelamentovali pred verejnosťou nad problémom, s ktorým sa boria architekti, pretože sami si vymysleli nevhodnú štruktúru územného plánu. Ako to, že je tak „neverejne“ zložitá a nečitateľná? Hádam ste sa na nej nedohodli naschvál – z obavy pred umŕtvením? Domnievam sa, že štruktúra a obsah územného plánu je taký preto, lebo sa vnímal ako vnútroodborový materiál (žiaľ, navyše sa zdá, že ani sami odborníci mu nerozumejú). Jeho tvorcovia nemali ani v päte, že architektúra je vec verejná a že pri koncipovaní tohto základného dokumentu pre tvorbu územia a prostredia sídiel by mali myslieť aj na jeho komunikatívnosť voči verejnosti. Bývalý primátor mesta – sám nearchitekt – v úvode konštatoval, že sú zlé skúsenosti s tým, ak sa „nechá voľná ruka architektom“, najmä pri veľkej objednávke. Peter Kresánek tým pomenoval dôsledok práve takej organizácie zložitej architektonickej tvorby, ktorej sú architekti jedinými aktérmi, nekomunikujúci mimo rámca svojho odboru. To je ďalšia rovina tézy „architektúra – vec verejná“, rovina, na ktorej sa objavujú odbornosti, ktoré môžu architektom pomôcť. Martin Mašek sa prihlasuje k tým, ktorí vnímajú architektúru ako vec verejnú, musia však byť splnené určité podmienky: - volá po štandardizovaní komunikácie medzi architektmi a verejnosťou, inak sa komunikácia odohráva iba v krízovom stave a to už nie je diskusia, - do komunikácie by sa navyše malo vstupovať s jasnou predstavou, túto sprostredkovať a nechať si ju v diskusii overiť. Ide jednoznačne o konštruktívny príspevok na danú tému. Treba však povedať, že krízovej komunikácii vieme predísť, i keď tiež len za určitých podmienok. Tie sa však končia pri peniazoch, ktoré nie sú. Preto musí komunikácia ostať krízovou, aj keď to už nie je diskusia a architektúra tak nemôže byť vecou verejnou. Áno – aj k takémuto záveru možno dôjsť retrospektívou od momentu neexistencie financií. Nedostatok financií nás tak núti zabúdať na demokraciu. Boris Hrbáň súčasný stav ne-komunikácie zobral na seba, keď hovorí, že my architekti sme stratili schopnosť komunikovať s verejnosťou. Je to šľachetné, ale asi nezodpovedá dobre skutočnosti. Neviem totiž, o akej schopnosti architektov komunikovať s verejnosťou by sa dalo hovoriť ako o stratenej. Bola? *** V ďalšom vstupe moderátora sa opäť (koľko storočí prejde, kým sa tento lacný princíp, vlastný sociálnej utópii, vytratí z odborných diskusií?) objavil názor, že škaredá (ktorá to nakoniec je a na základe akých kritérií?) architektúra formuje estetické cítenie a vkus. Nie je tomu tak. Objavila sa tam dokonca obava z akéhosi zacyklenia, keď takto negatívne sformované estetické cítenie v radoch verejnosti bude následne ovplyvňovať architektúru na obraz svojho zvráteného estetického cítenia, atď. Okrem toho, že ide o neexistujúci vzťah, treba pamätať, že „architektúra – vec verejná“ neznamená, že verejnosť bude projektantom architektúry. Verejnosť je prijímateľ, užívateľ, spotrebiteľ architektúry, ktorý voči nej má a formuluje určité nároky – predovšetkým chce, aby bola preňho dobrá. Toto veľmi presne uviedol vo svojom prvom vstupe zástupca verejnosti, ktorý ako inžinier – nearchitekt prezentoval reálny pohľad na humanizáciu architektúry a pomenoval rolu komunity ako požadujúcu a rolu architekta ako počúvajúcu a realizujúcu. Celkom odmieta architektúru ako vec verejnú Štefan Šlachta. Považuje ju však jedným dychom za vec odbornú a súčasne redukuje dobrú architektúru na tú, ktorá dobre funguje vo svojom vnútri. Možno je na tom kus pravdy, ale mal som celý čas pocit, že diskusia o architektúre má na mysli práve jej vzhľadovú stránku. Š. Šlachta tak značne rozšíril kontinuum názorov odborníkov na danú tému. Vo svojom ďalšom vstupe moderátor otvára novú rovinu tézy „architektúra – vec verejná“. Hovorí, že verejnosť má dnes moc zastaviť akýkoľvek architektonický návrh. Preto architektovi neostáva nič iné, ako verejnosť presvedčiť, teda otvoriť sa verejnosti, vysvetľovať, dôvodiť. Tu treba pripomenúť, že verejnosť nie je vždy tá istá, ale v konkrétnom prípade ju reprezentuje vopred odhadnuteľný okruh ľudí. Tento okruh má svoje demografické a sociálne špecifiky, vyznáva určité relevantné hodnoty a sleduje svoje alebo skupinové záujmy a ciele. Na presnú definíciu tejto konkrétnej verejnosti je možné aplikovať primeraný spôsob práce s verejnosťou – teda spôsob, ako ju informovať a presviedčať o danom jave. Je dôležité, aby nešlo o jednostranný tok informácií, ale o skutočnú komunikáciu, akou podmieňoval M. Mašek komunikáciu s verejnosťou o architektúre. Dotkol sa aj problému samovýberu pri pripomienkovaní architektúry. Áno – tento samovýber funguje pri živelnom alebo účelovo ovplyvňovanom vedení „diskusie“. Keďže sa naozaj ozývajú prevažne tí, ktorým sa konkrétne architektonické dielo nepáči, je veľmi nebezpečné vyvodzovať z takejto diskusie nejaké orientujúce závery. D. Gruska navrhuje, aby architekti boli osvetármi – aby sprostredkúvali verejnosti svoje projekty. Som presvedčený, že to je jednoznačný predpoklad pre prácu s verejnosťou a pre zainteresúvanie verejnosti na architektúre. Dokázať verejnosť presvedčiť argumentmi, že to, čo som naprojektoval, je dobré, pekné a moderné a že to má vlastnosti, pre ktoré je môj projekt prijateľný, je tým konsenzom, o ktorom sa toľko hovorí, žiaľ, aj v negativistickej polohe. Š. Šlachta priznáva, že architekti často nediskutujú ani medzi sebou. Myslím, že rôznorodosť pohľadov (pričom často ide o veľmi subjektívne pohľady) je toho dôkazom. Zdá sa, akoby architekti mali v sebe zakódovanú potrebu byť jedineční – aj na úkor skutočnej váhy a hodnoty názoru (alebo, nebodaj, už projektu). Ale potom sa nemôžu čudovať, že verejnosť je touto zmeťou názorov na to, čo je dobré, zneistená, roztrpčená a v konečnom dôsledku neochotná prijať čosi, čo sa jej ako dobré vnucuje, navyše ex post. *** Zaznel aj veľmi zaujímavý názor architekta smerujúci do hodnotenia vlastných radov konštatujúc, že architekti sú bezvýznamnou skupinou v spoločnosti, bez vplyvu, a preto je humorné hádzať na nich vinu za výsledok. V tomto postoji je značná miera alibizmu a otváranie si dvierok pre naprojektovanie čohokoľvek, bez akýchkoľvek dôsledkov na pôvodcu. Veď architekt je autor a nemôže sa svojho autorstva zbavovať, keď ide o skladanie účtov. Práve dôraz na zodpovedné autorstvo môže odstrániť z projekčnej praxe výstupy, nad ktorými architektonická obec neraz (pokrytecky?) pohoršene vzdychá. Ďalšie vyjadrenie sa odvíja od konštatovania, že v Bratislave chýba vízia, ktorú by mala tvoriť oveľa širšia odborná verejnosť, za účasti verejnosti laickej. Chcem pri tejto príležitosti upozorniť na to, že vytvorenie širokého grémia odborníkov pri spracovávaní vízií rozvoja Bratislavy nie je nová idea – existovali a pracovali rôzne zoskupenia so snahou dopracovať sa k výsledkom a sú aj tieto výsledky. Možno by sa aj dnes podarilo zozbierať ľudí, ktorí by boli ochotní podieľať sa na takomto dokumente, i keď možno predpokladať, že dnes to už bude aj otázka peňazí – uhradenia odborného výkonu v danom grémiu. V konečnom dôsledku úspešnosť vízie, či programu rozvoja mesta, bude otázkou miesta, aké bude mať v celom kontexte síl, záujmov a vplyvov, ktorým tento rozvoj v skutočnosti zodpovedá a ktorých je výsledkom. Ide o to, či by sa podarilo podriadiť uvedené faktory rozvoja mesta jeho vízii či programu. Veď dnes sme svedkami takého stavu, že až v momente žiadosti o stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu na Námestí SNP začneme nechápavo konštatovať, že stavebný pozemok je už vlastne v súkromných rukách a výstavbe nič nezabráni. Je to samozrejme zvrátené, ale je to tak. Š. Šlachta prezentoval odôvodnenie Tatracentra na Hodžovom námestí, ktoré vyplýva z nového postavenia Bratislavy. Východisko je správne – Bratislava je skutočne (na rozdiel od minulosti) hlavným mestom suverénneho štátu. Prečo by však mal z toho vyplývať veľkolepý charakter okolia Prezidentského paláca – a keď aj, dodá mu ho práve rad takých budov, ako je Tatracentrum? P. Kresánek zasvietil, keď povedal, že nám chýba sociológia architektúry (napriek tomu, že existuje – živorí). Dôležitá je existencia vedomia, že takéto „čosi“ je potrebné. Slnečným lúčom do diskusie bolo, keď povedal, že chýba vedecká analýza problémov, z čoho vyplýva, že nemôže byť ani dobrá diskusia. Samozrejme – ak sa neustále budeme pohybovať na vode (to nie je ani tenký ľad) neustále sa meniacich princípov a východísk, navyše modifikovaných subjektívnymi chápaniami a vnímaním problémov podľa toho, akú mám práve náladu, nie je o čom diskutovať. Tým nechcem povedať, že princípy architektonickej tvorby sa nemôžu meniť – samozrejme sa menia, ale malo by sa tak diať s porozumením celej odbornej skupiny architektov, čo by bolo spätne pre jej členov záväzné. Nechcem tým povedať ani to, že architekt nie je modifikátorom týchto princípov na základe svojich osobných poznatkov, názorov a predstáv. Hovorím len o nevyhnutnosti akceptovať informácie a poznatky, ktoré sú dnes známe, ako fakt a nešpekulovať nad vlastným dneškom a vlastnou interpretáciou, ktorú architekt aplikuje bez toho, aby prešla odbornou oponentúrou. *** B. Hrbáň opäť odklonil diskusiu do problematiky, na ktorú sa architekta nik nepýta a ktorej riešenie sa od architekta nevyžaduje – veď nemá na ňu odbornú kvalifikáciu. Je ňou pomenovávanie prvkov mesta a v konkrétnom prípade zasadzovanie sa za trojjazyčnosť v pomenovávaní ulíc Bratislavy. Okrem odbiehania od témy je tento názor zaujímavý aj svojou neodôvodnenosťou. Opäť sa v ňom prejavuje už spomínaná črta uvažovania architektov o architektúre – vydávanie subjektívneho názoru za jediný správny. Pozrime sa, čo hovoria objektívne údaje o národnostnom zložení obyvateľstva Bratislavy, pretože predpokladám, že tento údaj je východiskom na úvahy k téme viacjazyčnosti v pomenovaní ulíc a námestí. Pri poslednom sčítaní bolo v Bratislave 91,39 percenta obyvateľov hlásiacich sa k národnosti slovenskej. Nasleduje 3,84 percenta obyvateľov maďarskej a 1,86 percetna obyvateľov českej národnosti. Ostatné národnosti tvoria zlomky percenta, a teda nemôžu byť pre náš „problém“ smerodajné. Otázkou je, či je smerodajné zastúpenie Maďarov a Čechov na to, aby názvy ulíc boli aj v maďarčine a češtine. V koľkých rečiach by museli byť tieto pomenovania v mestách, kde tvoria iné ako štátotvorné národnosti aspoň jedno percento (čo je zrejme kritériom B. Hrbáňa) a kde im ani nenapadne zaoberať sa podobnými problémami a vystačia s názvom v úradnej reči. Je pritom veľmi pravdepodobné, že tak činia aj preto, lebo jednoznačným pomenovaním sa neznižuje jeho orientačný charakter, ktorý je prvoradý. Tieto a podobné neodôvodnené úvahy na verejnom fóre sú navyše dosť nezodpovedné, pretože chytľavé pre verejnosť sú práve tie princípy, ktoré nadchýnajú aj odbornú verejnosť – napriek tomu, že sú pochybné alebo nesprávne. Už v odborných kruhoch mali byť tieto tézy podrobené kritickému vyhodnoteniu a ak sa ukáže, že nemajú odôvodnenie, nemala by sa nimi kŕmiť verejnosť. Zástupca verejnosti si zrejme už v dlhodobejšom styku s odborníkmi osvojil niektoré tézy a princípy a používa ich tiež. Hovorí, že sa urobili chyby, ktoré treba napraviť tým, že mesto dostane pôvodný výraz. Rád by som poznal odpovede na tieto núkajúce sa otázky: ktorýže pôvodný výraz mesta, prípadne jeho častí, je ten pravý pôvodný? Bol to výraz kvalitný, dobrý – čím? Bude kvalitný a dobrý aj pre budúcnosť? Stále bez odpovede. Architekti na platforme týždenníka Slovo opäť raz dali nazrieť verejnosti do svojho vnútra a nie je to pohľad povzbudivý. Napriek zrnkám, na ktorých by sa dalo budovať, keby boli súčasťou konzistentného názoru, možno konštatovať, že každý druhý neprednáša už dlhší čas iné než svoju agendu bez toho, aby počúval iných a (pre mnohých nepredstaviteľná hrôza!) vymenil svoje ošúchané, balastné a úzko subjektívnym videním obmedzené názory za iné. Nechcem tvrdiť, že mne je všetko jasné. Mnohé nastolené problémy sú však pseudoproblémy a nie ja, ale my – odborná i laická verejnosť, dávno poznáme ich riešenie a odpovede na otázky. Len tí architekti, i keby boli trochu pružnejší, citlivejší a menej zapozeraní do seba. Nepomôže architektúre, ak sa architekti budú múdro tváriť – mali by múdro konať. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama