Revitalizácia mocnosti
Rusko sa vracia medzi rešpektované svetové mocnosti. Pomáha mu dynamika jeho ekonomiky i rastúca vojenská sila. Stalo sa to v polovici mája. Na návštevu Moskvy priletel americký minister zahraničných vecí Colin Powell, aby začal zlepšovanie vzťahov Ruska a USA narušené americkou inváziou do Iraku. V ten istý deň odštartovali zo základní pri Saratove strategické bombardéry ruskej armády TU-95 a TU-160 a po šesťhodinovom lete odpálili dve strely s plochou dráhou letu. Zasiahli vopred stanovené ciele v Indickom oceáne. Keď týždeň potom priletel do Washingtonu ruský minister obrany Sergej Ivanov, americký Kongres povolil výskum malých jadrových zbraní, teda nukleárnych náloží pod päť kiloton TNT. Ide o zbrane, ktoré môžu efektívne ničiť sklady biologických a chemických zbraní – ale tiež pomáhajú zakryť rozdiel medzi jadrovou a obmedzenou vojnou. Reforma ruskej armády Takéto udalosti možno hodnotiť dvoma spôsobmi. Žijeme v čase, keď ani jedna veľmoc neašpiruje na násilnú zmenu svetového politického systému. Sú tým vytvorené podmienky pre pevné základy mieru. Zároveň však neexistuje nijaká rovnováha síl medzi mocnosťami. Spojené štáty majú armádu rozmiestnenú po základniach v celom svete a svoju moc používajú podľa vlastných uvážení. Medzinárodné inštitúcie, ktoré majú presadzovať medzinárodné právo, sú v kríze. A tak rastú ich náklady na zbrojenie, aj kvalita zbraní. V tejto situácii sa Rusko, ešte pred pätnástimi rokmi jedna z dvoch superveľmocí, rozhodlo urýchliť reformu svojich ozbrojených síl. Generál Valerij Manilov, senátor Primorského kraja a jeden z autorov tejto reformy, v rozhovore s autorom článku charakterizoval východisko ako bolestné, ale cieľavedomé rozhodnutie ruskej vládnucej elity, ktorá sa zriekla postavenia štátu, ktorý im chce diktovať. „Základom medzinárodných vzťahov musí byť vzájomné rešpektovanie záujmov všetkých štátov, nie diktát jednej alebo dvoch krajín.“ Dalo by sa polemizovať, či je toto realistické východisko pre zahraničnú politiku, ide však o jasné želanie ukázať svetu, že Rusko sa vzdáva imperiálnej politiky. A ešte dôležitejšie je, že na tomto princípe sa vykonáva reforma ruských ozbrojených síl. Generál odmietol časté výroky niektorých politikov a novinárov, že reforma sa nepodarila a stagnuje. Podľa jeho slov sú v jej základe tri hlavné úlohy: - reštrukturalizácia: Reorganizácia ruských ozbrojených síl a velenia podľa nanovo vymedzených druhov vojsk. Reorganizácia by mala postupovať i smerom nadol – veď iracká armáda bola organizovaná podľa sovietskeho vzoru. - modernizácia výzbroje: Pôvodný plán rátal s prezbrojením v hlavných oblastiach do roku 2010. Prezident Vladimir Putin však v reakcii na vojnu v Iraku nariadil skrátiť tento termín o tri roky. Núka sa otázka, prečo ten zhon. - profesionalizácia armády: Prvé pokusy previesť väčšie útvary na čisto profesionálny základ sa nepodaril z dôvodu zle naplánovaného sociálneho zabezpečenia profesionálov. Podľa rozhodnutia vedenia štátu z polovice minulého týždňa však bude Rusko ďalej smerovať k profesionalizácii. Sily rýchlej reakcie by mali byť plne profesionálne na konci roku 2007. V roku 2008 by mala byť dvojročná služba v ruskej armáde skrátená na polovicu. V Rusku má profesionalizácia armády dva špeciálne aspekty. Predovšetkým je to znižovanie jej stavu. Nielen generál Manilov pokladá za veľký úspech, že demobilizácia milióna sovietskych vojakov prebehla bez výrazných sociálnych a politických otrasov. V súčasnom období reforma počíta s tým, že konečný početný stav ruskej armády bude 1,1 milióna vojakov, čo je okrem iného dané mimoriadnou dĺžkou hraníc Ruskej federácie. Na porovnanie môžeme uviesť, že armáda Čínskej ľudovej republiky má približne 2,5 milióna vojakov a armáda Spojených štátov 1,4 milióna. Nie je nezaujímavé, že Rusko ponúka profesionálnu službu vo svojej armáde aj občanom ostatných krajín bývalého Sovietskeho zväzu združených v Spoločenstve nezávislých štátov, za čo im ponúka ruské štátne občianstvo. Druhý aspekt profesionalizácie však znamená dať vojakom zodpovedajúci plat a ubytovanie. Podľa generála Manilova bude táto úloha ukončená v roku 2027. Protikladné varianty Lenže veľkorysé plány výstavby a modernizácie ruských ozbrojených síl sa nemôžu opierať len o politickú vôľu. Aj keď prezident Putin, ale i najvyšší predstavitelia pravoslávnej cirkvi, nevynechajú jedinú príležitosť, aby zdôraznili potrebu silnej armády a zvýšili jej prestíž, k obrazu moderných ozbrojených síl mocností má ešte pomerne ďaleko. Dva predpoklady na splnenie politických predsavzatí tu sú: posilňujúca sa ekonomika a výkonný komplex vojenského priemyslu. Nedávno RAND Co., jeden z najrenomovanejších a najväčších amerických politologických inštitútov, zverejnil štúdiu s príznačným názvom Bojové operácie vojenského letectva USA na ruskom teritóriu v najbližších pätnástich rokoch. V danom prípade nejde o úvahu nad dvoma tisícami cieľov v Rusku, ktoré boli vybrané v prípade jadrovej vojny – a to vrátane Jamantu a Kosvinska na Strednom a Južnom Urale, kde sa dokončujú kryty pre vedenie a velenie Ruska. Táto štúdia prináša iné odôvodnenie, prečo by sa malo americké letectvo chystať na operácie v Rusku. Analytici RAND predpokladajú, že rozklad ruskej spoločnosti bude pokračovať a je veľká pravdepodobnosť, že v roku 2015 v Rusku nastane „fyzická alebo ekonomická izolácia rôznych častí krajiny“ – Rusko sa skrátka rozpadne. Potom by malo byť americké letectvo schopné zaistiť humanitárnu akciu, ktorá by bola schopná vzdorovať „politickému a sociálnemu úpadku Ruska“. Obraz budúcnosti, ktorý ponúka oficiálna Moskva, však vyzerá inak, ako ho vykresľuje RAND a ruskí komunisti. Napriek tomu, že v oblasti analýzy mnohých sociálnych, ale aj regionálnych problémov hovorí aj Kremeľ takmer katastrofickým jazykom (to platí napríklad o demografickej kríze, kde i oficiálne údaje hovoria o tom, že do roku 2050 môže klesnúť počet obyvateľov Ruska takmer o jednu tretinu), v makroekonomických prognózach ostáva optimizmus. Podľa údajov, ktoré v máji použil Putin vo svojom výročnom prejave pred obidvoma komorami ruského parlamentu, by sa mal HDP Ruska za desať rokov zdvojnásobiť. Tento odhad nie je nereálny. V podstate predpokladá ročný nárast HDP najmenej o 7,2 percenta. Dynamika ekonomiky a vojaci Po kolapse ekonomiky v roku 1998 sa Rusko spamätalo a na tento rok predpokladalo rast HDP o 5,4 percenta. No za posledné tri roky narástla ruská ekonomika o 20 percent, kapitálové investície o 30 percent, export vzrástol o 25 percent (strojárenský o 70 percent) a minulý rok prvýkrát za 50 rokov sa Rusko zaradilo medzi vývozcov obilia. Aj priebežný rast ruskej ekonomiky za posledný polrok predstavoval 7,1 percenta. V Rusku teraz prebieha diskusia, ako dosiahnuť zdvojnásobenie HDP za desať rokov, pričom sa ako dôkaz možnosti takejto dynamiky často uvádza príklad hospodárskych úspechov Číny. Ku kľúčovým otázkam najbližšieho obdobia patria ceny ropy, ktorá zatiaľ tvorí základ ruského exportu. Dá sa predpokladať, že sa ceny barelu ropy udržia na 18 a 20 dolároch, čo zodpovedá i potrebám spomínanej dynamiky. Zahraniční investori pokladajú ruskú ropu za veľmi perspektívnu – British Petroleum a Royal Dutch/Shell sa už rozhodli investovať do ropných polí v Rusku 17 miliárd, pripravuje sa ropovod do Číny, veľký terminál na Sachaline pre Japonsko, ale aj pre USA, ropovod do Murmanska, plynovod pod Baltským morom do západnej Európy atď. O stave vojensko-priemyselného komplexu Ruska najlepšie vypovedajú oficiálne plány a vývoz zbraní. V už spomínanom prejave pred poslancami a senátormi Putin uviedol, že Rusko čoskoro zavedie novú generáciu strategických zbraní, ktoré Rusku a jeho spojencom zabezpečia dlhodobú bezpečnosť. Nezverejnil nijaké detaily, nepoužil ani výraz „jadrové zbrane“. Jediné, čo sa vie, je, že Rusko stavia na tzv. asymetrické stratégie. Tie predpokladajú výber postupov a zbraní, ktoré dosahujú podobné ciele ako protivník, ale s inými nákladmi. Tak napríklad americký program protiraketovej obrany by mal stáť 300 až 400 miliárd dolárov. Ruská odpoveď, zameraná predovšetkým na šrapnelové ničenie družíc, ktoré tvoria chrbticu tejto americkej stratégie, by mala byť získaná za takmer jednu stotinu tejto ceny. Podľa údajov Štokholmského inštitútu pre výskum mieru obsadilo Rusko v posledných dvoch rokoch prvé miesto medzi vývozcami konvenčných zbraní a to s minuloročným podielom 36 percent zo všetkých svetových dodávateľov. Na svetovom trhu sa všeobecne uznáva, že kvalitou sa tieto zbrane prinajmenšom rovnajú americkým, ale sú približne o tretinu lacnejšie. Ruský komplex vojenského priemyslu prežil roky jeľcinovského chaosu predovšetkým vďaka mnohomiliardovým dodávkam do Číny. I dnes patrí ruská armáda k najhoršie platiacim zákazníkom ruských výrobcov zbraní. V dovoze ruských zbraní stále dominuje Čína, veľké dodávky smerujú aj do Indie. Práve India kúpila minulý rok v Rusku lietadlovú loď. No najviac sa Rusku darí predávať lietadlá konštruktérskej kancelárie Suchoj. Okrem Číny a Indie, ale aj Alžírska, sa pred niekoľkými týždňami podarilo predať Su-27 do Malajzie za takmer miliardu dolárov. Svoj podiel na tomto obchode má i ťažko predvídateľná americká zahraničná politika voči moslimským krajinám – nie je jasné, kedy by Washington mohol ako nátlak použiť embargo na dodávky náhradných dielov. Rusko vytvára i špecifické podmienky na lepšie obchodovanie so zbraňami. Hovorí sa o prechode výrobcov na štandardy NATO, čo by mohlo ruským zbraniam sprístupniť i najnáročnejšie trhy. Od budúceho roka bude Rusko predávať zbrane členom Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorú tvorí okrem Ruska i Bielorusko, Arménsko, Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan, dodávať zbrane za domáce ruské ceny. Konkurenčný súboj o teritóriá dostáva však kurióznejšie podoby – Rusko otvára leteckú základňu k Kirgizsku niekoľko kilometrov od fungujúcej leteckej základne USA. Hľadanie vzájomnej dôvery Politické vedenie Ruska sa usiluje o to, aby susedia nevnímali rast vojenskej sily ako ohrozenie svojich záujmov. Na spoločnom cvičení Tichooceánskej a Čiernomorskej flotily v Indickom oceáne sa v máji zúčastnili indické vojenské lode. Na cvičení Baltskej a Severnej flotily v Baltskom mori sa koncom júna ako hosť prvýkrát zúčastnil aj prezident jednej z krajín NATO – poľský prezident Alexander Kwasniewski. Minulý týždeň v Nórskom mori prebiehali prvýkrát spoločné manévre Ruska a Francúzka. Na pripravovanom mohutnom septembrovom výcviku na Ďalekom východe by sa mali zúčastniť pozorovatelia z USA, Kanady, Japonska, Číny i oboch kórejských štátov. Rusko prestáva byť vnímané ako expanzívny štát. Aj Rusko mení svoj pohľad na okolie. I keď napríklad rozširovanie NATO na východ pokladá stále za zbytočné, hovorí o rastúcej spolupráci a vzájomnej potrebe krajín NATO a Ruska. Podobne hovorí o strategickom partnerstve so Spojenými štátmi, hoci v máji schválený rozpočet USA na budúci fiskálny rok ráta s vojenskými výdavkami vo výške 400,5 miliardy dolárov, z toho 70 miliárd na nákup nových zbraní. Svoje strategické partnerstvo s Čínou a Indiou však Rusko spája s víziou mnohopolárneho sveta, ktorý by nebol pod výhradnou nadvládou USA. Zatiaľ je to však želanie, pretože dnešná sila USA je bezkonkurenčná. No na nebi mocností druhej veľkosti začína popri Číne blikať i hviezda Ruska.
