Európa v súčasnom svete
Návrh ústavy prijatý na summite v Solúne naznačuje inštitucionálnu zmenu zabezpečenia zahraničnej politiky Európskej únie. Ponecháva však chaos v jej formovaní. Vojna v Iraku, rovnako ako predchádzajúci konflikt v Juhoslávii, vyvolala ostré diskusie o tom, či je únia pripravená plniť vojenské úlohy vo svete. Táto téza je však zákerná hneď z niekoľkých dôvodov – podsúva predstavu, že existuje nejaká prirodzená vojenská úloha únie a že na naplnenie zahraničnopolitických cieľov EÚ je určená armáda. Obe tvrdenia sú omylom. Európska únia je určite jedným z pólov vo svetovej politike, aktívnym globálnym hráčom. Vidieť ju vo farbách vojenských uniforiem je viac ako zavádzajúce. Európa dnes nie je na takúto úlohu pripravená vojensky a predovšetkým ani duchovne. Na zmenu tejto situácie neexistuje zásadný dôvod. Jej rola globálneho hráča sa napĺňa mocou európskej kultúry a ekonomiky, nie vojenskou silou. Povahu takejto premeny orientácie môžu reprezentovať zmeny v zameraní činnosti ministerstva zahraničných vecí Nemecka počas pôsobenia jeho terajšieho šéfa. Doháňať americký náskok v tankoch a bombardovacích lietadlách Európe neprislúcha. Naopak, možno očakávať, že i Spojené štáty časom dospejú do štádia, keď začnú efektívne používať svoju mäkkú moc a potlačia svoje vojenské reflexy. Zmysel zjednocovania Pre otcov-zakladateľov európskej integrácie, ako bol Robert Schuman či Jean Monnet, bolo toto chápanie zahraničnej politiky samozrejmosťou. Tým prvým a najdôležitejším motívom vytvárania Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a Euroatomu sa stalo zachovanie mieru. Poučení hrôzami dvoch svetových vojen budovali tieto medzinárodné organizácie, základy dnešnej Európskej únie, predovšetkým ako pevné svorníky spolupráce medzi pôvodnými nepriateľmi, najmä Francúzskom a Nemeckom. Aj keď sa vládna predreferendová kampaň za vstup Slovenska do EÚ obracala skôr na žalúdky občanov, nie na srdcia a rozum, za hranicami na pôvodnú víziu zmyslu európskej integrácie sa nezabudlo. Hneď prvý bod článku I-3 návrhu európskej ústavy uvádza medzi cieľmi EÚ „podporovať mier“. Podobne, časť II, zaoberajúca sa základnými ľudskými právami, sa začína vetou: „Ľud Európy, pri vytváraní a ďalšom upevňovaní únie, je rozhodnutý zdieľať mierovú budúcnosť založenú na spoločných hodnotách.“ Mier je základným zmyslom integrácie, o všetkom ostatnom sa dá rokovať. Otázkou je, ako sa tento cieľ odrazí v zahraničnej politike. Aké vojenské misie Dokument Bezpečná Európa v lepšom svete, prijatý na summite v Solúne, by mal dať únii bezpečnostnú stratégiu, pomáhajúcu definovať zahraničnú politiku EÚ. Je to skôr literárny výtvor než stratégia, ktorú by sprevádzala výstavba inštitúcií vybavených kompetenciami k naplneniu stanovených cieľov. Za zmienku stojí, že – ako upozornilo Slovo minulý týždeň – tento dokument nespája prípadné vojenské misie EÚ s rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN, ale len s prianím získať jej súhlas. Stratégia únie je teda takmer taká dvojzmyselná ako stratégia NATO schválená v roku 1999, veď navrhovateľ bezpečnostnej stratégie únie, jej vysoký predstaviteľ pre zahraničnú politiku Javier Solana, bol generálnym tajomníkom Severoatlantickej aliancie. Naopak, návrh ústavy je v tomto bode celkom jednoznačný – podľa bodu 1, článku I-40, misie mimo územia únie, smerujúce k udržaniu mieru, prevencii konfliktov a upevneniu medzinárodnej bezpečnosti, bude EÚ podnikať v súlade s princípmi Charty OSN. Zdá sa, že v tomto ohľade vykročili tvorcovia ústavy správnym smerom. Hranica snov Návrh ústavy sa zahraničnej a bezpečnostnej politike venuje roztrieštene na mnohých miestach. Jej obsah chápe trochu idealisticky. To platí predovšetkým o bode 2, článku I-15, ktorý tvrdí, že členské štáty budú „aktívne a úprimne podporovať zahraničnú a bezpečnostnú politiku únie v duchu lojality a vzájomnej solidarity“. Aj chápanie základov tejto politiky EÚ je asi vnímané priveľmi veľkoryso – podľa bodu 1, článku I-39 má byť založené na „vzájomnej politickej solidarite medzi členskými krajinami, vymedzení otázok všeobecného záujmu a dosiahnutí stále rastúcej úrovne konvergencie akcií členských štátov“. Významnejšie ustanovenie však obsahuje bod 5 toho istého článku, ktorý predpokladá, že „pred podniknutím akejkoľvek akcie na medzinárodnej scéne či prijatím akéhokoľvek záväzku, ktorý by sa dotýkal záujmov únie, bude každý členský štát konzultovať s ostatnými v Európskej rade alebo Rade ministrov“. Význam tejto formulácie je daný, okrem iného, aj tým, že konzultácia neznamená závislosť od rozhodnutia menovaných orgánov. Smer európska federácia? Tieto formulácie ústavy o zahraničnej a bezpečnostnej politike sú zrozumiteľným príspevkom do diskusie, či sa EÚ mení na superštát. Návrh ústavy je dokument, ktorý by mal nahradiť zle zrozumiteľné zmluvy z Ríma, Maastrichtu a Amsterdamu. Predovšetkým však dáva únii právnu subjektivitu, ktorá jej doteraz chýbala. Pripája sa k takým črtám štátu, ako je vlajka, hymna, mena, ústredná banka, Súdny dvor, rodiace sa vojenské sily, či rozpočet stomiliárd eur ročne. Navyše ešte prináša listinu základných práv, nové prvky trestného práva a politiku imigrácie – a v neposlednom rade ministra zahraničných vecí a funkciu predsedu Európskej rady. Každý skutočný štát však potrebuje predovšetkým vlastnú daňovú politiku dovnútra a zahraničnú politiku navonok. Ani jeden z týchto aspektov štátu však EÚ novou ústavou nezískava. Zriadenie funkcie ministra zahraničných vecí EÚ, ktorý sa zároveň stane podpredsedom Európskej komisie, síce ukazuje, že štátnici si uvedomujú význam tejto oblasti, problém však vyriešili zvláštne: povýšením komisára na ministra, nie zvýšením jeho právomocí. V oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky ostáva rozhodovacia procedúra EÚ v zajatí požiadavky jednomyseľnosti. Každý z členských štátov teda získava právo veta. Zachováva sa tak zvláštna situácia známa z obdobia vojen v Juhoslávii a Iraku – zahraničná politika EÚ nie je nič viac a nič menej ako spoločný menovateľ zahraničných politík členských štátov. Ak medzi nimi panuje zhoda, ako napríklad vo vzťahu k Blízkemu východu, dá sa hovoriť o zahraničnej politike únie. Ak sa nezhodnú, ako napríklad vo vzťahu k Strednému východu, zahraničná politika EÚ neexistuje.
