Reklama
Reklama

Štúdia v červenom

Po minuloročnom úspechu inscenácie Bližšie od teba v Košickom štátnom divadle sa holandský režisér Jan-Willem van den Bosch dostáva na slovenské divadelné javisko po druhýkrát, a to v inscenácii hry amerického dramatika Neila LaButa Bash – hry posledných dní. Inscenáciu uvádza Britská rada, Združenie metamorfózy a divadlo Astorka Korzo’90.
Počet zobrazení: 1279
11c-m.jpg

Po minuloročnom úspechu inscenácie Bližšie od teba v Košickom štátnom divadle sa holandský režisér Jan-Willem van den Bosch dostáva na slovenské divadelné javisko po druhýkrát, a to v inscenácii hry amerického dramatika Neila LaButa Bash – hry posledných dní. Inscenáciu uvádza Britská rada, Združenie metamorfózy a divadlo Astorka Korzo’90. Komorný priestor Astorky privíta diváka čistým javiskom s bielou plochou, plexisklovými priehľadnými stoličkami a stolom. Hlasná agresívna počítačová hudba RandomConnectionQuest sprevádza videoprojekciu na bielom plátne. Celý priestor ožíva rastúcimi mrakodrapmi, agresivita hudby sa dostáva do priamej súvislosti s agresivitou klipového strihu, výrezmi zo života, reklám a filmov, ktoré sa v rýchlom slede striedajú na plátne. Takto sa za niekoľko minút dozvieme, kde sa bude inscenácia odohrávať, dokonca presne vieme, že postavy budú príslušníkmi strednej vrstvy, ktorí, hoci majú všetko, čo potrebujú, predsa len sa obzerajú po reklamách a rôznych výpredajových akciách. Zločin: bezohľadný život Presúvame sa lietadlom z jedného veľkomesta do iného, v bare niekoho stretneme, otvárame dvere do hotelovej izby a v rohu vidíme červené kožené kreslo, ktoré sa stane miestom spovede. Projekcia kresla je presne na mieste, kde na scéne stojí reálne priehľadné plexisklové kreslo, na ktoré si sadá mladý muž z filmu. Vysvetlí, že sa síce nepoznáme, ale on musí porozprávať svoj príbeh, lebo aspoň niekomu to treba povedať. Vysvetlí nám svoju situáciu, povie o žene, o deťoch, o práci, o nenávidenej kolegyni, o materiálnom blahobyte a o šťastí, ktoré vďaka nemu jeho rodina prežíva. Nešťastnou náhodou síce došlo k úmrtiu najmladšej, len niekoľkomesačnej dcérky, ale smútok dlho netrval, o deväť mesiacov sa narodil syn a šťastie pokračovalo ďalej. Jediným problémom bolo, že mladý muž mal prísť o prácu, dostal sa do situácie, keď by stratil všetok blahobyt, všetky vymoženosti modernej doby, všetko pohodlie, ktorého obrazy sa objavujú na plátne akoby na šachovnici, sú priemetom jeho vnútorných pohnútok, silných väzieb k tomuto svetu. Muž nedokáže prijať myšlienku, že toto všetko by mohol stratiť, a preto sa uchýli k zločinu, ktorý mu má zabezpečiť miernosť nadriadených. Matej Landl postavu mladého muža hrá s chladným nadhľadom. Hovorí síce o láske k svojim príbuzným, stále však cítiť akýsi citový odstup, akoby ho zamestnávalo niečo silnejšie. Slová a výraz sú v rovnováhe práve vtedy, keď si mladý muž s úžasom uvedomí, že môže prísť o všetko, o veci, ktorých má plnú hlavu, o materiálne statky, ktoré nemajú s láskou k deťom a manželke v podstate nič spoločné. Keď sa dozvedá, že informácia o strate zamestnania bola iba jedným zo študentských žartov, ktoré spolu so svojím spolužiakom tak radi na vysokej škole zameriavali na iných, jeho ľahostajnosť k životu sa prejaví naplno. Najmladší syn, narodený po smrti dcéry, je krásny a múdry. To, že maličkej už život nič nevráti, sa mladého muža nedotkne. Až natoľko ho prenikla upriamenosť na materiálnu a spoločenskú prestíž. Vina: únik pred zodpovednosťou Na plátne vidíme matku so synom a psom. Pobehujú po pláži, tešia sa jeden z druhého, sú šťastní, že môžu byť pri vode spolu. Priestor sa zmení, sme vo vypočúvacej cele, kde je iba lampa, stôl, krčah s vodou, popolník a magnetofón, ktorý všetko zaznamenáva. Za stolom sedí mladá žena, hrá ju Anna Šišková. Spočiatku sa zhrubnutým hlasom usiluje navodiť atmosféru indiferentnosti, oslovuje vyšetrovateľov v hľadisku, snaží sa vtipkovať, ale čoskoro sa situácia zmení. Šišková používa krátke vety, nebojí sa dlhšej pauzy, využíva ju na charakterizáciu svojej postavy. Prázdno medzi vetami, vyplnené len úškrnom a povzdychom, sa stáva obrazom mentálneho a citového života jej postavy. V súlade s tým volil režisér aj tvar projekcie. Na plátne vidíme len prázdnu miestnosť so stolom. V hlave mladej ženy nie je nič... ale predsa: veľké detaily nepodstatných vecí. Zapálenie cigarety, pohár vody, výdych dymu, to sú udalosti, ktoré sa stávajú centrom a súčasťou jej života. Prečo? Prečo, to je to slovo, ktoré jej nedovolí spávať, snaží sa nájsť naň odpoveď a nachádza ju vtedy, keď sa svet vytrhne z pántov, keď sa rúti ako vykoľajený vlak a nikto ho už nemôže vrátiť späť na pôvodnú dráhu. Takýto stav má aj svoje grécke meno, ale vo vyprázdnenej hlave a pustom vnútri život zničil všetko – aj slová, aj city, aj vieru. Zostala tam iba jedna vec – učiteľ a spomienky naňho. Učiteľ, ten usporiadaný mladý muž, ktorý bol vzorom pre všetkých študentov, predstaviteľ, ktorému spoločenstvo veriacich zverilo vládu nad výchovou nového pokolenia, nad morálnym a citovým vývojom napríklad aj štrnásťročných detí. A práve v tomto veku sa mladá žena, vtedy ešte dieťa, dostáva pod nadvládu tohto mocného, krásneho a múdreho muža, ktorý veľmi dobre vie, ako sa zapáčiť pubertiačke. A tak sa dievča stáva ženou, neskôr matkou a milovaný učiteľ musí kvôli akýmsi tajomným študijným dôvodom odísť na čas z mesta a viac sa nevrátiť. Osud mladej ženy Annou Šiškovou otriasa. Neurobí takmer žiaden pohyb, počas svojho trištvrtehodinového monológu sedí nepohnute, zapáli si iba zopár cigariet a naleje vody do pohára, sme však svedkami strhujúcej a dynamickej drámy. Rozprávajúca žena sa zmieta, trpí, snaží sa nájsť východisko a pochopiť svet okolo seba. Miluje svojho syna, ale ešte viac jeho otca. Napriek tomu, že nikto nemá záujem, vytvára medzi nimi vzťah, vymôže si dokonca, aby sa chlapec s otcom osobne stretol. Každý krok, každá udalosť v živote bola pre ňu iba sklamaním. Žena preto stvrdla, citovo ochladla, nezačala však nenávidieť, jej chlad je iba reakciou na utrpenie, ktorým v živote prešla. Počúva stále tú istú hudbu, ktorú jej učiteľ púšťal v aute, keď ju viezol domov zo školského výletu k jazeru. Aj syn počúva Billy Hollyday, a tak ako sa jej smutné piesne stali svedkom šťastia i sklamania mladej ženy, tak sa stanú aj svedkom tragédie synovho života. Tak ako bol magnetofón svedkom zločinu učiteľa, stáva sa aj svedkom zločinu jeho obete, lebo na pásku sa zaznamenáva spoveď matky, ktorá má vniesť svetlo, čiže vysvetliť podozrivé okolnosti smrti chlapca, ktorý vo vani počúval magnetofón. Trest: rozprávanie príbehu Tretia spoveď je nadšeným vyznaním odhodlania žiť v spoločnosti a ctiť jej tradície. Dvaja mladí ľudia John a Sue spolu s kamarátmi odídu na veľký večierok do veľkého mesta. Čoskoro budú mať zásnuby, veľmi sa milujú a s radosťou očakávajú svadbu a všetko, čo príde po nej. Vedia, čo je správne, ako treba žiť, spoločenstvo veriacich predsa pre svojich členov stanovuje prísne normy, ako sa správať, čo robiť, kedy sa ženiť a s kým spávať. Sue je naivka, ktorá sa vo všetkom podriaďuje vodcom svorky – mužom, ktorí jej stále niečo nariaďovali a ona nemá ani potuchy o tom, že by to mohlo byť aj ináč. Alena Ďuránová stvárňuje naivitu a podriadenosť svojej postavy nadšeným sústredením sa na typicky ženské záležitosti. Nadšene rozpráva o šatách, topánkach, chystanej svadbe, všetko s akousi zaslepenosťou, ktorá zabraňuje vidieť, čo sa deje okolo nej. Len pri jednej príležitosti cítime, že nehrá svoju rolu naivnej ženičky a poslušnej súpútničky životom, a to vtedy, keď sa John pichne do prsta a kvapôčka krvi svieti na bielej košeli. Sue je prekvapená, ako jej ten maličký červený fliačik imponuje. Na pozadí sa kvapka krvi rozlieva do krvavého mora, ktoré zaplaví celý horizont, stane sa súčasťou sveta, prenikne do života ľudí a nič pre nich už neznamená. John je sebavedomý mladý muž, ktorému spoločnosť vložila kormidlo do rúk. Má ženu, školu, prísľub kariéry, teda všetko, čo správny muž potrebuje. Má dokonca aj morálne zásady a vie, ako treba správne žiť. Ľuboš Kostelný rozhodnosť svojej postavy stvárňuje niekedy až priveľmi sebaistými a veľkými gestami. To však na druhej strane poukazuje na mladícku nerozvážnosť a prchkosť, ktoré sú tiež zdrojmi tragédie. V nočnom parku, po večierku, keď už dievčatá išli spať, lebo tak im prikazujú dobré mravy, sa mládenci ešte trošku s fľaškou v ruke poprechádzajú a v kríkoch pristihnú dvoch mužov, ako sa šťastní lúčia a spokojní vracajú domov. John je v tomto veľkom meste iba na jedinú noc, a preto nechápe, prečo by sa mal pozerať na takúto morálnu nízkosť, na takýto hnus, a tak sa starší pán stane obeťou krutej bitky, pri ktorej jeho lebka mäkne pod údermi rozhorčených mladíkov. Morálnu výšku tohto činu čerí iba fakt, že Johnov kamarát videl, ako sa John s tým starým smilníkom bozkával a ohmatával ešte skôr, ako zapískal na znak spravodlivého radikálneho činu. Všetky postavy, ktorých spovede sme ako diváci v úlohách spovedníkov, vyšetrovateľov a kamarátov vypočuli, dosahujú šťastie, pomstu či zachovanie tradícií vážnym zločinom. Tento zločin je v ich očiach a v očiach idey, pre ktorú žijú, spravodlivým. Musia však vymyslieť príbeh, pretože spoločnosť chce počuť, ako sa to stalo. Preto sa namáhajú a snažia sa opísať udalosti tak, aby zodpovednosť za čin a nutnosť jeho spáchania neboli v konflikte. Na druhej strane musia neustále žiť s vedomím spáchaného zločinu a najlepší spôsob, ako sa vysporiadať so svojím konaním, je zdôveriť sa. Preto musia novodobí zločinci, konajúci v záujme vyššej a lepšej veci, v záujme väčšieho blahobytu a zachovania rovnováhy života s tradičnými hodnotami, ospravedlňovať a vysvetľovať to, čo by bez sprievodného komentára bolo odsúdeniahodným zločinom. Toto je jeden z odkazov, ktorý inscenácia vysiela medzi ľudí. Upozorňuje nás na to, že pekné a dôvtipné odôvodňovanie zločinov, vojen, krádeží a podvodov môže byť iba obyčajným rozprávaním príbehu vynúteného rozdráždeným svedomím človeka, ktorý prináša obete na oltár konzumu, života v spoločnosti, čo nerešpektuje naše potreby. Je tak v prípade mladej ženy zvedenej učiteľom, či nezmyselného dodržiavania akýchsi pseudomorálnych hodnôt, ktoré neberú do úvahy ľudský život, individuálne právo jednotlivca zvoliť si spôsob, akým bude žiť. Takáto „služba“ ideám a tradíciám vedie k citovej vyprahnutosti, vzťahy nahrádza hmotným dostatkom a šťastie novodobým duchovným otroctvom. Inscenácia Jana Willema van den Boscha je minimalistická vo svojej obrazovej zložke. Režisér viedol hercov tak, aby čo najmenej konali, aby boli nútení všetko sprostredkovať drobným gestom, tónom hlasu, a tak dostali na povrch cit, prežili tragédiu a vtiahli do jej prežívania aj divákov. Túto náročnú úlohu zvládla najmä Anna Šišková, ktorá divákom ponúka to, čo v divadle zažívajú asi málokedy: komickú krutosť reality, ktorá nás tlačí, a oslobodzujúce slzy tragédie, ktorú musíme prežívať. Neil LaBute: Bash - hry posledných dní Réžia: Jan-Willem van den Bosch Preklad: Martin Solotruk Dramaturgia: Martina Vannayová Scéna a kostýmy: Vladimír Čáp

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama