Možnosť útoku na Irak už má následky

Azda najpertraktovanejšou témou posledných týždňov a mesiacov v médiách je dianie okolo Iraku. I keď zatiaľ (a najlepšie by bolo, keby vôbec) na túto krajinu USA s niektorými spojencami vojensky nezaútočili, úvahy o ďalšom vývoji v Perzskom zálive spôsobili, že sa vzťahy na európskej i svetovej politickej scéne dali do pohybu. Stačí si všimnúť situáciu v Európe. Proti vojenskej intervencii v Iraku jednoznačne vystúpilo Nemecko a Francúzsko. Naopak, Veľká Británia považuje vojenské riešenie za správne.
Počet zobrazení: 1100

Azda najpertraktovanejšou témou posledných týždňov a mesiacov v médiách je dianie okolo Iraku. I keď zatiaľ (a najlepšie by bolo, keby vôbec) na túto krajinu USA s niektorými spojencami vojensky nezaútočili, úvahy o ďalšom vývoji v Perzskom zálive spôsobili, že sa vzťahy na európskej i svetovej politickej scéne dali do pohybu. Stačí si všimnúť situáciu v Európe. Proti vojenskej intervencii v Iraku jednoznačne vystúpilo Nemecko a Francúzsko. Naopak, Veľká Británia považuje vojenské riešenie za správne. Oficiálne postoje spomínaných troch krajín vyvolali diskusiu o vznikajúcej kríze či priam rozkole v Severoatlantickej aliancii. Istým spôsobom sa skomplikovali aj vzťahy medzi niektorými ďalšími štátmi Európy, bez ohľadu na fakt, či sú v súčasnosti členmi aliancie. Možnosť vojenského zásahu v Perzskom zálive tiež spôsobila, že vo viacerých krajinách klesli sympatie k NATO. Aj v tých, ktoré sa oficiálne považujú za budúcich členov tohto vojenského zoskupenia. Podľa prieskumov verejnej mienky už vstup do NATO, na rozdiel od nedávnej minulosti, nepodporuje ani polovica obyvateľov Slovenska. V tejto súvislosti však nemožno opomenúť, že útok na Bagdad nie je ani tak záležitosťou aliancie, ako USA a Veľkej Británie. A to je dôvod na zamyslenie, prečo sa od riešenia, presadzovaného USA a Veľkou Britániou, dištancujú zástupcovia Nemecka a Francúzska. Ide Chiracovi a Schröderovi skutočne o mierové riešenie? Naozaj veria, že takáto možnosť existuje? Alebo sme svedkami chladnokrvnej politickej vypočítavosti? Pri prvej možnosti azda ani niet o čom diskutovať, politici sú všade na svete predsa vrcholnými predstaviteľmi štátov najmä preto, aby svojim obyvateľom zabezpečili pokojný spánok. O čo by však Chiracovi a Schröderovi išlo v opačnom prípade? Pravdepodobne o ekonomické záujmy. Nie je nijakým tajomstvom, že o krajiny, v ktorých nepanuje stabilná politická situácia, nemajú ekonomickí investori z logických dôvodov záujem. Skrátka, ak Nemecko i Francúzsko zastávajú mierový postoj riešenia irackej krízy, davy ľudí, protestujúce proti vojne v Perzskom zálive oslovujú zástancov vojenského riešenia, no nie predstaviteľov svojej krajiny. Znamená to, že vyjadrujú svoj nesúhlas s vojnou, no zároveň prezentujú súhlas s politikou svojich najvyšších predstaviteľov. De facto im verejne vyslovujú podporu. A čo si viac môže prezident, premiér, či členovia vládneho kabinetu priať? V prípade, že Nemecko i Francúzsko pôsobia navonok ako stabilné štáty, v ktorých má vláda v zásadných otázkach takmer jednoznačnú podporu, nejde vlastne o nič iné ako o demonštráciu vnútropolitickej stability. Práve tú ekonomickí investori uprednostňujú. Jedno je zrejmé. Každý rozumne a logicky uvažujúci človek na tejto planéte si vojnu nikdy a nikde neželá. I v otázke Iraku je stále nádej. Nemožno si však nevšimnúť, čo už jeden variant riešenia – vojnový – spôsobil, čo všetko v medzinárodných vzťahoch vyplávalo na povrch. Nejde však o také vážne záležitosti, ktoré by sa nedali diplomaticky vyriešiť. V prípade ostrého útoku na Irak by sa následky odstraňovali neporovnateľne ťažšie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984