Dva svety na Slovensku

V čase najzúrivejšieho mečiarizmu, keď medzi ,,nimi“ a ,,nami“ existovali vo vnímaní sveta priepastné rozdiely, sa na ne zvyklo poukázať konštatovaním: ,,Je jeden svet a predsa dva svety sú.“ Toto slovné spojenie sa už teraz používa menej. Nedávno, keď som mal u seba návštevu zo stredného Slovenska, mi opäť prišlo na um, no v celkom inom kontexte. V multiplexovom kine som si uvedomil, že vlastne žijeme v dvoch svetoch – v Bratislave a na zvyšku Slovenska. O čo vlastne ide? Cena lístka za film môjho známeho doslova šokovala. Pri pohľade na sumu sa v jeho tvári zračil neopísateľný údiv. Ten človek celý život popri svojej práci po večeroch premietal filmy v miestnom kine, ale dať 149 korún za jedno prestavenie sa mu zdalo čosi nepredstaviteľné. V čase, keď bol nezamestnaný, uchádzal sa o prácu premietača v tomto novootvorenom multiplexe. Neuspel. Možno pre svoj vek, možno preto, že pochádzal zďaleka, možno pre niečo iné. Neviem a ani sa to nedozviem, lebo mu nedali ani len vedieť... Prečo o tom píšem? Lebo často počúvam a čítam rozličné úvahy pretkané stereotypmi o lenivých robošoch, ktorí v práci iba slopú a nie sú ochotní pohnúť sa za prácou a pár kilometrov cestovať. Nuž, poznám prípady, keď tí ľudkovia cestujú aj niekoľko desiatok kilometrov, aby už o šiestej ráno štikali vo fabrike (o alkohole nemôže byť ani zmienka, náhodný výber medzi zamestnancami a detekčná trubička sú takmer stopercentnou zárukou). Poznám ľudí, ktorí každé ráno sadnú do auta a idú z Nového Mesta nad Váhom za prácou do Bratislavy. Viem, na základe niekoľkých prípadov sa nedá generalizovať. No v mojom presvedčení, že ľudia sú ochotní cestovať za prácou až na koniec sveta (samozrejme za podmienky, že sa im to oplatí!) ma utvrdili minulú jeseň dvaja mladíci v najvýchodnejšej obci Slovenska, v Novej Sedlici. Opísali mi svoju murársku púť po celej Európe. Za to, čo pochodili, by sa nemuseli hanbiť ani chýrni turčianski olejkári. Ochota teda jestvuje, no chyba je na strane ponuky. Niet čo robiť. A zatiaľ, čo sa minister Kaník ,,vytešuje“ z ušetrených 300 miliónov na sociálnych dávkach za január, chlapci z Novej Sedlice a stoviek iných obcí sa zbalia a poberú za prácou do zahraničia. Keď sa vrátia, zo zarobených peniažkov si postavia nové domy, tak ako to robili ich predkovia. Životná stratégia sa nezmenila po celé generácie – dajako prežiť. A sme pri koreni problému – pokiaľ bude jednoduchšie postaviť si dom na konci sveta a ,,dajako prežiť“ za pomoci samozásobenia (tri svine, záhrada a kus urbárneho lesa), ako sa presťahovať do mesta, kde je kvalifikovaná a lepšie platená práca, tak aj ďalšie generácie mládencov z podobných Sedlíc budú nádenníčiť po svete a vracať sa do rodnej viesky. Rozdiely v spôsobe života, vyhliadky do budúcnosti i predsudky medzi nimi a ,,veľkým mestom“ sa budú zväčšovať. Jedni i druhí zostanú zabetónovaní vo svojich stereotypoch. Ich svety sa budú navzájom vzďaľovať. Ale dá sa ísť aj inou cestou. Cestou vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi, cestou zvýhodňovania hromadnej dopravy namiesto individuálnej, cestou výstavby sociálnych alebo tzv. štartovacích bytov pre mladých. Len sa treba trochu viac okolo seba rozhliadnuť a zistiť, že Slovensko nie je iba Bratislava. Čo vy na to, páni politici?