(Takmer) zabudnutý konflikt v Podnestersku
Po príchode prezidenta Moldavskej republiky Voronina k moci sa v rozpočte Moldavska zvýšili vojenské výdavky. V porovnaní s predvoroninskou érou vzrástlo financovanie armády 1,7-násobne. Každoročne sa financie pre ministerstvo vnútra zvyšujú o 20 percent. Oficiálne údaje rastu vojenských výdavkov sú však len vrcholom ľadovca. Rozpočty, na rozdiel od tých starých, predpokladajú aj financovanie silových rezortov z mimorozpočtových zdrojov. V celku vzrástli podľa nezávislých expertov ich zdroje 2,7 až 3,1-násobne. Kam šli tieto peniaze? Od roku 2001 prebiehajú na Bulbokskom polygóne sústredenia prieskumných oddielov Národnej armády Moldavska. Úloha sústredení znie: „metodika a prax uskutočňovania protiteroristických operácií“. Na jeseň 2001 bola na príkaz Voronina vytvorená špeciálna jednotka Skut, ktorá má fungovať v krízových situáciách. Špecializáciou jednotky je boj v meste, obsadzovanie budov a dopravných prostriedkov. Aj v jednej z najbojaschopnejších jednotiek Národnej armády – 2. motopechotnej brigáde Štefan čel Mare – sa sformovali dve skupiny operatívnej reakcie. Prvá, Fortuna, bola podľa oficiálnej verzie vytvorená , aby zasahovala počas prírodných katastrof. Druhá, Vyskol, má povesť protiteroristickej jednotky. V rámci Informačnej a bezpečnostnej služby (SIB) vznikla jednotka A (predtým GON). Jej špecializácia: fyzická likvidácia konkrétnych osôb, obsadzovanie administratívnych, vojenských a priemyselných objektov, diverzie. Na jednej strane by na týchto údajoch nebolo nič nezvyčajné. Mnohé krajiny modernizujú v mene boja proti terorizmu svoje ozbrojené sily. Po rozpade socialistického bloku museli všetky bývalé socialistické a novovzniknuté štáty reformovať vojenské sily. Navyše, Moldavsko aktívne spolupracuje s NATO, zapája sa do mnohých cvičení v rámci Partnerstva za mier – len počas prvého štvrťroka 2003 sa zúčastnili na jedenástich. Dôstojníci Národnej armády sa zúčastňujú na školeniach a výcvikoch v členských krajinách NATO. Je tu však jeden problém – Podnestersko. Táto, de jure neexistujúca, republika sleduje celý proces s veľkými obavami. Konflikt sa začal v roku 1989, počas rozpadu ZSSR. Moldavská elita videla v procese výhodné východisko pre realizáciu svojich národných záujmov, spojených s vystúpením zo ZSSR a pripojením sa k Rumunsku, kým pre Podnestersko bol takýto krok absolútne neprijateľný. V danej situácii sa snažili si zachovať svoj politický štatút prostredníctvom pripojenia sa k Moskve, a pomáhali jej preto v snahách zastaviť dezintegráciu. Tak sa dve elity Moldavskej republiky, republikánska a podnesterská, ocitli na opačných stranách frontu. Konflikt, ktorý sa začal ako boj o výlučnú kontrolu nad ekonomickými zdrojmi medzi moldavskou a podnesterskou nomenklatúrou, vyostrila jazyková otázka. Po sérii zákonov v rokoch 1989 a 1990 sa jediným oficiálnym jazykom stala moldavčina. V mnohých mestách podnesterského regiónu to vyvolalo demonštrácie a protesty. V júni 1990 bola schválená Deklarácia o štátnej suverenite Moldavskej republiky a krátko nato vyhlásená Podnesterská moldavská republika, v ktorej sa zaviedli tri oficiálne jazyky – moldavský, ruský a ukrajinský. Oba subjekty hľadali oporu v zahraničí. Moldavsko sa opieralo o Rumunsko a ruských demokratov, Podnestersko malo spojencov medzi ruskými konzervatívcami. Eskalácia napätia viedla v decembri 1991 k prvým ozbrojeným zrážkam. Po neúspešnom pokuse o prímerie prinieslo konečné zastavenie bojov až sprostredkovanie ruského prezidenta Borisa Jeľcina. V júli 1992 sa uskutočnilo stretnutie prezidenta Moldavskej republiky Snegura s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom, na ktorom bola podpísaná Dohoda o princípoch vyriešenia konfliktu v podnesterskom regióne. Konflikt sa nevyriešil, len zakonzervoval, chýba dôvera na oboch stranách. Dôvodom sú najmä obavy Podnesterska, že Moldavsko sa nevzdalo svojich zámerov nastoliť v regióne svoju moc. Terajšie zbrojenie preto vníma ako hrozbu. Ak budú jeho obavy trvať, dajú sa očakávať protikroky – jeho vlastné zbrojenie, alebo hľadanie opory zvonku.
