Reklama
Reklama

Milý čitateľ,

hádam mi to nebudeš mať za zlé, či za neprofesionálne, ale musím opäť použiť rovnaké slová, ktoré si na tomto mieste prednedávnom čítal. Svetový hokejový šampionát sa pre nás začal veľmi pozitívne, dvoma víťazstvami. Hokejová horúčka pomaly zachvacovala celú krajinu, ktorá si ináč na veľa úspechov nevie spomenúť, a spontánne zjednocovala jej občanov.
Počet zobrazení: 1540

hádam mi to nebudeš mať za zlé, či za neprofesionálne, ale musím opäť použiť rovnaké slová, ktoré si na tomto mieste prednedávnom čítal. Svetový hokejový šampionát sa pre nás začal veľmi pozitívne, dvoma víťazstvami. Hokejová horúčka pomaly zachvacovala celú krajinu, ktorá si ináč na veľa úspechov nevie spomenúť, a spontánne zjednocovala jej občanov. I napriek tomu, že naši hokejisti vybojovali „len“ bronz, ľudia oslavovali, akoby to bolo opäť zlato. Integrujúca atmosféra ešte v čase, keď píšem tieto riadky, intenzívne pulzovala. Vzhľadom na slovenskú náturu si však netrúfam odhadnúť, či teraz, keď ich čítaš, z nej bude ešte niečo cítiť. Dobrá nálada sa dala totiž dobre „využiť“. Lesk medaily mohol nielen prekryť rozpačitosť nad prebiehajúcou eurokampaňou, ale aj pozitívne ovplyvniť účasť na víkendovom referende. Verme však, že náš vstup do únie skutočne nemá inú alternatívu a keď sa za rok o takomto čase zobudíme, možno zistíme, že už žijeme v inom štáte, že po desaťročí suverénnej národnej existencie sme zase raz súčasťou väčšieho celku. Európa sa teda začala znovu zrastať. Zdá sa, že napriek rôznym historickým zlomom, ktoré boli zároveň aj zlomami životnými, vzniká to, čo sa dá pomenovať ako kolektívna identita, taká dôležitá pre zjednotenie. Európske dobrodružstvo sa teda pre nás, či chceme, alebo nechceme, či si to uvedomujeme, alebo nie, už skutočne začalo. S kolektívnou identitou ide ruka v ruke kolektívna pamäť. Bez znalosti minulosti sa totiž o súčasnej i budúcej Európe nedá rozmýšľať. A aká je kolektívna pamäť Slovákov? Aké údaje sa do nej dostávali za posledné storočie a ktoré z nich sa, naopak, vedome „zabúdali“? Objektívna a subjektívna spomienka na tú istú vec môže byť – a väčšinou aj je – diametrálne odlišná. Nedá sa vyhovárať na „zub času“, s disproporciami a rozmanitými interpretáciami historických udalostí treba jednoducho rátať. Zoberme si len rôzne dátumy a udalosti, ktoré rozhodujúcim spôsobom tvarovali nielen Slovensko, ale aj Európu. Rok 1918, 1938, 1949, 1968,1989 atď – ich aura nás zvádza zabúdať, ako veľmi zasiahli do životných príbehov ľudí. Mnohí manipulátori s kolektívnou pamäťou sa spoliehajú, že čas predsa len milosrdne zastrie hmlou naše spomienky a oni budú môcť reinterpretovať naše vlastné skúsenosti, ako sa tak už neraz v našej histórii stalo. Ak staršie generácie mlčia, zostáva i vo vedomí tých mladších prázdne biele miesto. Ktosi povedal, že na budúcnosť sa dá pozerať vždy len ako na minulosť a ak na niečo spomíname, sprítomňujeme si vlastne svoju minulosť, zabezpečujeme kontinuitu v čase. A nech už sme príslušníkmi akejkoľvek skupiny, potvrdzujeme si takýmto spôsobom svoju skupinovú identitu. Kultúrna politika novej Európy však môže, ale aj nemusí do vzniku skupinovej identity vyústiť. Bez ohľadu na to, či bude tento proces úspešný, o európskej identite rozhodne najmä prítomnosť idey integrovanej Európy v mysliach všetkých jej obyvateľov. Spoločná identita sa totiž nedá nalinajkovať legislatívnymi rozhodnutiami, presný dátum jej vzniku nikdy nenájdeme v historických kalendároch, ona sa nám jednoducho bude vnárať do životov bez toho, aby sme si to uvedomovali. Skôr by sme si mali dať, aj vzhľadom na kolektívnu európsku pamäť, pozor, akáže identita nám to vlastne vzniká.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama