(Z)diskreditovaný štát
Štát je najhorší vlastník. Štátne vlastníctvo je zdrojom korupcie a klientelizmu. Paternalizmus je metlou ľudstva. Čím „menší“ štát, tým lepšie pre nás všetkých. Tieto a podobné slogany počúvame z každej strany. Súčasní reformátori si nimi dodávajú na presvedčivosti, usilovne ich (re)cituje poter konzervatívnej pravice, dokonca ich horlivo opakujú i manažéri štátnych firiem. A majú svoju pravdu. Štyridsať rokov totálneho štátu zanechalo v jeho vnímaní hlbokú stopu. Zrehabilitovať štát (štátne spravovanie, štátnu pomoc, štátnu politiku či štátny dohľad) sa nedarilo ani ponovembrovej ľavici. Naopak. Tvrdohlavo sa pohybovala v už raz skrachovaných myšlienkových schémach. V jej podaní pomoc sociálne slabším a potrebným priľahko skĺzavala do prilepšovania parazitom. Pod jej kuratelou sa štát opäť menil vo večne nenažratú dojnú kravu. Ľavica nebola schopná prísť s reformami, ktoré by štát zefektívnili tak, aby mohol vykonávať svoje základné funkcie. Diskreditovala štát tým, že zachovávala status quo. Zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém zúfalo volali po reformách. Tento hlas ostal nevypočutý. Prevládol strach zo straty „ľavicového“ voliča, štátnych trafík, či sa len jednoducho nedostávalo nápadov. Bola len otázka času, kedy s reformami príde niekto iný. Progresívny daňový systém, hoc i ozdobený tragikomickou čerešničkou v podobe „milionárskej dane“, sotva mohol predstavovať výraz sociálnej solidarity, keď sa v jeho mútnych vodách chytráci ľahko vyhýbali daňovým povinnostiam. Nielen pravicoví ekonómovia vedeli, že utopistické inzeráty „nebankových subjektov“ nie sú nič iné ako krádež v priamom prenose. Kde boli všetci tí sociálne cítiaci, keď chudáci prichádzali o celoživotné úspory? Príkladov zlyhania ľavice sú stovky. Pravicoví politici majú svoj kus pravdy, keď spochybňujú štát. Rovnako je však pravda, že v našich podmienkach rozdiel medzi spravovaním verejných a súkromných prostriedkov nemusí byť až taký dramatický. Čerství privatizéri sa správali na nerozoznanie od štátnych úradníkov – tunelovaním a korupciou počnúc a dosadzovaním na vysoké posty neskúsených, ale zato obľúbených baby-manažérov končiac. To už hovorí o hlbšom fenoméne. Nielen o kvalite spravovania verejných prostriedkov, ale o (podnikateľskej) kultúre a etike vôbec. Ťažko si predstaviť efektívne fungujúci štát, keď k efektívnosti má ďaleko súkromný sektor. A naopak. V krajinách, kde vedia efektívne spravovať verejné prostriedky (hoci relatívne veľké), majú spravidla aj veľmi priaznivé podnikateľské prostredie. Rezignáciou, či už z ideologických dôvodov alebo z čistej neschopnosti, na to prvé, sotva dosiahneme to druhé. To by si apoštolovia jednoduchých „odštátňovacích“ receptov mali uvedomiť. Rovnako i to, že diskreditáciou štátu ako takého dopredu spochybňujú aj výkon jeho funkcií v oblastiach, kde je v modernej spoločnosti ťažko zastupiteľný – v justícií a bezpečnosti. A to sa nevypláca. Rovnako bolestne to pociťuje občan, verejný i súkromný sektor.
