Koruna posilňuje, podniky strácajú

Slovenská koruna posilňuje svoj kurz voči voľne zameniteľným menám odvtedy, čo sa na účet Národnej banky Slovenska dostali príjmy z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu. Euro a dolár stoja menej korún. Tento fakt sa často vyzdvihuje ako dôkaz historického víťazstva myšlienky Európskej únie. Privatizované banky nie sú na tom zle. Dosahujú zisky vďaka výmene dlhopisov za zlé úvery a postupnému rozpúšťaniu opravných položiek. Zisky môžu investovať do nákupu dlhopisov podnikov, ktoré kontroluje materská banka napríklad v Taliansku. Posilňovanie koruny je pre banky výhodné. Za menej korún nakúpia viac eur a môžu ľahšie podporovať ekonomiku v štáte, kde sídli materská spoločnosť. Čoraz lepšie sú na tom skupiny podnikateľov, ktoré odsávajú z podnikov zisky a vyvážajú ich pod rúškom dovozu služieb rôzneho druhu. Firmy, ktoré im poskytujú tieto služby, väčšinou sídlia v daňových rajoch. Najhoršie na tom nie sú ani tí, ktorí zarábajú na manipuláciách s cenami akcií najrozmanitejších slovenských spoločností. Zle na tom nie sú ani obyvatelia, ktorí za zahraničnú dovolenku zaplatia menej korún. V ekonomike však nemôže byť dobre úplne všetkým. Je to ako v tom vtipe o peniazoch v komunizme. Niektorí ich budú mať a iní nebudú. Podniky, ktoré vyvážajú svoju produkciu do zahraničia, sú na tom zo dňa na deň horšie a horšie. Ak niečo vyrobia, majú určité náklady a rátajú s výnosmi. Ak sa kurz koruny posilní, za utŕžené eurá majú čoraz menej korún. V prvom štvrťroku sa v niektorých podnikoch exportujúcich produkciu prepúšťalo, iné stagnujú, alebo sa v nich znižujú mzdy a počty pracovníkov. Výsledkom posilňovania môžu byť vážne problémy niektorých podnikov. Ak prestanú vyrábať kvôli tomu, že vývoz ich výrobkov nebude rentabilný, štátny rozpočet od nich automaticky nedostane dane. Rozpočet nedostane finančné prostriedky nielen od podnikov, ale ani od zamestnancov a navyše im bude musieť platiť podporu v nezamestnanosti. Preto je načase zamyslieť sa nad tým, že nízka miera inflácie alebo neznižovanie základnej úrokovej miery nemôžu byť jediným kritériom pre menovú politiku, najmä vtedy, ak nie sú známe nijaké prepočty, ktoré by hovorili v prospech tohto prístupu pre reálnu ekonomiku. Silná koruna môže znamenať aj prehlbovanie deficitu obchodnej bilancie. Za menej korún sa dá kúpiť viac zahraničných výrobkov. Obchodná bilancia sa automaticky premieta do zhoršujúceho sa stavu platobnej bilancie. Menová politika by sa azda nemala robiť len preto, aby prinášala zisky pre bankový sektor alebo obskúrne postavičky na kapitálovom trhu. Za čias Vladimíra Masára sa robila politika extrémne vysokých úrokov s pevným kurzom koruny. Nedá sa povedať, že by to bolo výhodné pre reálnu ekonomiku. Úvery boli nedostupné a na úrokoch zarábali len vkladatelia. Paradoxom doby Vladimíra Masára a korifeja slovenského bankovníctva Jozefa Mudríka bolo to, že komerčné banky aj vďaka výnimkám kvôli nízkemu kapitálu, meranému indikátorom kapitálovej primeranosti, a vysokým stratám dokázali vyplácať vkladateľom vysoké úroky. Odkedy Národná banka Slovenska sídli v presklenej výškovej budove, vzniká dojem, že jej osadenstvo žije v akváriu s uzavretým cyklom obehu meny, vzduchu a potravín. K nemu chýbajú už len obrazovky namiesto okien, v ktorých sa diaľkovým ovládačom dá zmeniť realita. Všetko na základe počasia.