Reklama
Reklama

Nič sa nepodarí podľa plánu

Každý rok letopočtu je niečím charakteristický. Každý sa nesie v znamení určitého cieľa, ktorý ženie ľudstvo dopredu, ale ho i nechcene posúva späť.
Počet zobrazení: 1278

Každý rok letopočtu je niečím charakteristický. Každý sa nesie v znamení určitého cieľa, ktorý ženie ľudstvo dopredu, ale ho i nechcene posúva späť. Rok 2003 je podľa čínskeho horoskopu rokom potkana, je rokom Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, na ktorých by Slovensko opäť chcelo obhájiť titul majstra, je rokom finišu v uzatváraní prístupových kapitol krajín smerujúcich do EÚ a NATO, ale, ako sa zdá, aj rokom minimánie. Módny come back nezažívajú len minisukne, minimálnou veľkosťou sa vyznačujú aj najnovšie mobilné telefóny, za medzimestské hovory v pevnej sieti zaplatíme len minimálnych 60 halierov za minútu. Dokonca aj vojny by mali trvať len minimum času, mali by v nich byť minimálne straty na životoch, za minimálneho počtu technologických a strategických chýb.

Tá posledná v Iraku, v ktorej je miesto len pre víťazov a porazených, rátala tiež s minimálnym časovým horizontom a s minimálnymi obeťami. Joseph Heller, autor vari najznámejšej knihy na svete Hlava XXII, pravdepodobne netušil, že jeho slová – nič sa nepodarí podľa plánu – budú trefnou charakteristikou situácie v Iraku. Predstavy o rýchlom riešení sa totiž deň za dňom stávajú menej reálnymi. Spojenci na čele s USA nedali na varovné signály protestných demonštrácií, cirkevných a svetských predstaviteľov, občianskej spoločnosti. A urobili chybu. Humanitárna katastrofa sa totiž prihlásila o niečo skôr, ako čakali. Medzinárodné spoločenstvo bolo nachytané na hruškách. Na päty postupujúcim vojskám mala šliapať veľkorysá podpora. Nešliape. Renomé sprevádzajúce Biely dom o neexistencii života mimo Ameriky sa opäť potvrdilo. Ako inak by bolo možné začať vojenské operácie v súčasnom svete bez toho, aby bolo v prvom rade postarané o nevinných civilistov, ktorí sa ocitli uprostred konfliktu? Pomoc Ameriky je, zdá sa, zatiaľ len symbolickým a zavádzajúcim gestom. Rozhodnutie o humanitárnom zásahu by totiž malo byť nezávislé od vojenských alebo politických zámerov. Pseudobombardovanie zásobami, sprevádzané mediálnym záujmom, totiž vonkoncom nie je humanitárna pomoc, ale dobre premyslený propagandistický a v konečnom dôsledku nič neriešiaci ťah. Minimálne pre civilných obyvateľov Iraku. Životy všetkých ľudí sú ustavične tesne prepojené, nikoho teda nemožno považovať iba za páchateľa alebo naopak, iba za obeť tých druhých. Sloboda jedného je obmedzovaná slobodou druhého. V irackej kríze bude mať podľa všetkého posledné slovo ten silnejší. Ako však hovorí popredný modernistický architekt 20. storočia Le Corbusier, posledné slovo má vždy život. Nedá sa preto nespýtať: Kde presne sa teda nachádza život dnes? Zodpovedaním tejto otázky by sme (ak nič iné, tak aspoň minimálne) zistili, že nevieme alebo nechceme nájsť tú správnu odpoveď.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama