Reklama
Reklama

Bushove daňové plány – riziká

„Len zriedka dostáva tak málo ľudí tak veľa od takého množstva ľudí.“ Tak by mohlo znieť motto návrhu prezidenta Busha na zníženie daní. Pri vstupe do nového milénia krajina čelila trom problémom. Po prvé, ekonomika sa pomaly dostávala do recesie a burzovná bublina takmer praskla.
Počet zobrazení: 635
14-m.jpg

„Len zriedka dostáva tak málo ľudí tak veľa od takého množstva ľudí.“ Tak by mohlo znieť motto návrhu prezidenta Busha na zníženie daní.

Pri vstupe do nového milénia krajina čelila trom problémom. Po prvé, ekonomika sa pomaly dostávala do recesie a burzovná bublina takmer praskla. Po druhé, narastala nerovnosť. Kým v deväťdesiatych rokoch sa znižovanie príjmov skupín nachádzajúcich sa na spodku príjmového rebríčka nakoniec zastavilo, z plodov ekonomického rastu v tomto desaťročí profitovali v neprimeranej miere bohatí. Po tretie, vyskytli sa vážne problémy v súvislosti s podfinancovanými systémami zdravotníckej starostlivosti a sociálneho zabezpečenia alebo ekonomiky navyknutej žiť nad vlastné možnosti, keď sa zo zahraničia dennodenne požičiavala viac ako jedna miliarda dolárov.

Kým na jednej strane Bush tieto úlohy zdedil, na druhej strane svoje funkčné obdobie začal s výhodou, ktorú Clinton nemal. Bush starší odkázal Clintonovi deficit vo výške 8 percent HDP, ak sa nezarátajú peniaze, ktoré boli určené na sociálne zabezpečenie. Naopak, Clinton zanechal Bushovi mladšiemu veľké prebytky. Tieto prebytky sa mohli využiť na podporu systému sociálneho zabezpečenia a zdravotníckej starostlivosti. Mohli sa použiť na nové prepotrebné sociálne príspevky, napríklad na dlhodobú starostlivosť alebo predpisovanie liekov. Mohli sa využiť na obnovu americkej infraštruktúry, rekonštrukciu našich zastaraných diaľnic, mostov a letísk. K obrovskému rastu v deväťdesiatych rokoch došlo vďaka novým technológiám a pokroku vo vede. No ani do tejto oblasti neinvestovali dostatok peňazí, a to len kvôli tlakom na dodržanie vytýčených cieľov, ktoré sa týkali deficitu.

Keď prezident Bush nastúpil do úradu, využil ekonomický pokles na to, aby presadil zníženie daní. Jeho návrh však vonkoncom nesmeroval k stimulovaniu ekonomiky. Po dvoch rokoch je ekonomika ešte stále slabá. Cena Bushovho omylu je obrovská. Len v roku 2001 bol rozdiel medzi potenciálom ekonomiky a skutočným výkonom približne 3 percentá, čo predstavuje stratu vo výške 300 miliárd dolárov. Potvrdzuje sa téza, že úspech živí úspech a neúspech živí neúspech: ak je dnes výkon ekonomiky pre zlé riadenie domácej hospodárskej politiky nižší, bude nižší aj o päť, desať, dvadsať rokov, keďže časť stratenej produkcie sa mohla vynaložiť na investície, ktoré by následne boli zvýšili produktivitu.

Prvým hospodárskym pravidlom, ktoré platilo kedysi a platí i dnes, by malo byť také zníženie daní, ktoré by stimulovalo ekonomiku. Ešte lepšie je, keby to bol stimul, ktorý by viedol nielen k zvýšeniu rastu, ale ktorý by riešil aj dlhodobé problémy vrátane rastúcich nerovností. V skutočnosti muselo byť pre Busha komplikované vypracovať daňový program, ktorý z hľadiska príjmov stál tak veľa a pritom neviedol k oživeniu hospodárstva.

Na obranu Busha sa používajú dva argumenty. Podľa prvého ho nemožno obviňovať zo súčasných ekonomických ťažkostí krajiny: kto mohol predpovedať, že pokles bude trvať tak dlho? Treba poznamenať, že mnohí (vrátane mňa) to predpovedali, a to zo samozrejmého dôvodu. Aby sa zabránilo hospodárskemu poklesu, urobili sa priveľké investície do firiem pôsobiacich v oblasti hi-tech a telekomunikácií, ktoré počas deväťdesiatych rokov výrazne podporovali ekonomiku. Trvalo by roky, kým by sme zbavili obrovských kapacít, ktoré vznikli v súvislosti s takými veľkými investíciami. Pritom bolo nepravdepodobné, že by znižovanie úrokových mier federálnou bankou malo veľký vplyv. Firmy s veľkými kapacitami si predsa nebudú budovať ďalšie kapacity len preto, že si môžu lacnejšie požičať.

Bushovým obhajcom však dáme oveľa podstatnejšiu odpoveď: umenie ekonomickej politiky znamená vedieť, ako reagovať na neistotu. Amerika má jeden z najslabších systémov poistenia v nezamestnanosti spomedzi najrozvinutejších priemyselných krajín, s obmedzenejším rozsahom a s kratšou dobou vyplácania (len 26 týždňov) a nižšou výškou dávok. Zdokonalenie vyplácania týchto dávok by bolo automatickým stabilizátorom v čase spomalenia ekonomického rastu – peniaze by sa míňali iba v prípade nárastu nezamestnanosti, a to najmä dlhodobej nezamestnanosti, ktorá sa počas Bushových prvých dvoch rokov v úrade zdvojnásobila.

Dĺžka vyplácania dávok v nezamestnanosti sa nakoniec predĺžila o ďalších trinásť týždňov, no len do konca roku 2002. Vtedy lehota vyplácania dávok takmer miliónu Američanov vypršala a výška dávok ďalšieho tri štvrte milióna ľudí sa znížila po tom, čo Kongres neobnovil ich vyplácanie. Bushova administratíva a republikánsky Kongres nielenže zväčšili obavy takmer dvoch miliónov pracujúcich počas vianočných sviatkov, ale išli ešte ďalej a podkopali silu ekonomiky. Nie je náhoda, že predvianočná nákupná sezóna v roku 2002 bola slabá. Dávky v nezamestnanosti sa síce zvýšili, no je tu priestor na to, aby sa zvýšili oveľa viac.

Druhý argument, ktorý treba spomenúť, predložil samotný Bush. Ak v máji 2001 bolo vhodné dane znížiť, teraz má zmysel, ako povedal, ich zníženie urýchliť. Duplicita v tomto argumente by mala byť samozrejmá. S tou istou logikou by sa dalo tvrdiť, že ak v roku 2001 bolo vhodné schváliť ustanovenia prvého Bushovho daňového zákona, ktorého niektoré kľúčové ustanovenia, ako napr. zrušenie dedičskej dane, majú svoju platnosť ukončiť v roku 2010, prečo by nemali mať tieto ustanovenia trvalú platnosť? Dôvod na konečný dátum bol jednoduchý: krajina si nemohla dovoliť vykonať trvalé zmeny v zákone, a to aj keď sme si mysleli, že disponujeme trvalými vysokými prebytkami. Ak sme si ich vtedy nemohli dovoliť, naozaj si myslíme, že si ich dnes dovoliť môžeme? Aj keď budeme ignorovať nerovnaké rozdelenie prínosov, mnohí ekonómovia boli presvedčení, že znižovanie daní nebolo ani vtedy dobrým nápadom.

Odvtedy máme k dispozícii ďalšie dve informácie. Vieme, že zníženie daní nemalo účinok na stimuláciu ekonomiky. Prečo by sme si mali myslieť, že ich ďalšie urýchlenie bude mať na hospodárstvo väčší vplyv? Zníženie daní bolo výrazne prezentované ako stimul. A dnes už vieme, že takýto stimul zlyhal.

Po druhé, v máji 2001 sme sa nazdávali, že máme nadbytok vo výške 3 miliardy dolárov na nasledujúcich desať rokov, ak nerátame peniaze, ktoré boli určené do fondu sociálneho zabezpečenia. Za Clintonovej administratívy sme si mysleli, že nadbytok bude chrániť sociálne zabezpečenie a zdravotnícku starostlivosť, že sa zabezpečia prostriedky na investície a že sa pomôže splatiť domáci dlh.

Pri udivujúcom výkone fiskálneho manažmentu sa Bushovej administratíve podarilo minúť tento prebytok a premeniť ho na deficit vo výške 2 miliárd dolárov. Nebola to len a len Bushova chyba. Aj pri najlepšom fiskálnom manažmente bolo veľmi ľahko možné, že plánovaný prebytok už nebude možné nikdy dosiahnuť. A práve o to ide. Bush míňal peniaze, ktoré sme nemali. Bolo to neuvážené. Keď som bol predsedom Rady ekonomických poradcov, mal som možnosť vidieť, ako sa takéto rozpočtové plánovanie robí. Viem, aké je krehké. Spočíva na súbore ťažko uveriteľných predpokladov. Menšie zmeny – ako napríklad o niečo nižšia miera rastu, ako sa očakávala – môžu mať veľké následky. Väčšie zmeny by mohli mať ešte väčšie následky, ako napríklad prasknutie burzovnej bubliny, čo viedlo k obrovskému nárastu daňových príjmov z kapitálových ziskov. Plány boli pridobré na to, aby sa im dalo veriť, a preto neprekvapuje, že sa nakoniec ukázali nesprávne.

Teraz, keď presnejšie poznáme našu skutočnú fiskálnu situáciu – je pravdepodobne horšia ako „oficiálne“ plánovaný deficit vo výške 2 miliárd dolárov – je o to riskantnejšie pokračovať v záchvate znižovania daní. Bushove nové ekonomické návrhy však, zdá sa, podceňujú akékoľvek rozpočtové napätie. Nový rozpočet predpokladá obrat v rozpočtovej situácii v období rokov 2002 až 2011 od obrovského desaťročného prebytku k ešte väčšiemu desaťročnému deficitu s rozdielom približne 7 miliárd dolárov. Administratíva tak predpokladá obrovský deficit, a to aj niekoľko rokov po tom, čo sa ekonomika dostane z recesie. Len na rok 2008 (aj so zle riadenou ekonomickou politikou sa hospodárstvo dovtedy určite spamätá!) očakáva deficit vo výške 190 miliárd dolárov.

My vieme, ako vytvoriť silný a účinný daňový stimul. Cez daňový systém treba peniaze dať tým, ktorí ich minú a minú ich rýchlo: nezamestnaným, mestám a štátom, ktorým chýbajú prostriedky, a pracujúcim s nižšími príjmami. Silný stimul by bol aj spravodlivý stimul: peniaze by vo všeobecnosti išli najchudobnejším Američanom, tým, ktorí z rastu v uplynulom štvrťstoročí malí najmenší prospech. Rozdelenie peňazí pre mestá a štáty zabráni znižovaniu výdavkov v oblasti školstva a zdravotníctva, čo by v opačnom prípade najviac zasiahlo práve chudobných.

Tiež vieme, ako získať viac zisku na jeden dolár znížením daní. Osoh by napríklad priniesol investičný daňový úver pre tie podniky a jednotlivcov, ktorí zvýšia investície. Keď som pôsobil v Rade ekonomických poradcov, rozmýšľali sme o rozličných iných „nízkonákladových“ stimuloch, napr. umožniť firmám, ktoré investujú, „prinavrátiť“ zisky a straty z predchádzajúcich rokov, aby mohli získať úver alebo refundáciu daní, ktoré v minulosti zaplatili. Takýto stimul dokonca zvyšuje celkovú hospodársku efektivitu. (Bushove návrhy práve naopak obmedzujú provízie firmám, ktoré si chcú nárokovať dividendy oslobodené od daní).

V súčasnosti je však všeobecne známe, že Bushov daňový balík je v prospech bohatých, no zatiaľ si neuvedomujeme, až do akej miery. Kým 50 percent všetkých daňových poplatníkov by na znížení daní získalo 100 dolárov a menej, a dve tretiny 500 dolárov a menej, samotný Bush by bodľa Bloomberg News na daniach ušetril 44 600 dolárov za rok 2001 a Cheney 325 555 dolárov. Podľa odhadov Financial Times John Snow, Bushov minister financií by ušetril približne 600 000 dolárov. Výpočty Centra pre daňovú politiku Brookingského inštitútu naznačujú, že viac ako polovica výnosov z oslobodenia dividend zo zisku spoločnosti od zdanenia príjmov by tiekla do rúk horných piatich percent obyvateľstva. Všetci platiči daní v tejto skupine zarábajú viac ako 140 000 dolárov a ich priemerný príjem činí 350 000 dolárov. 226 000 najbohatších daňových poplatníkov s príjmami prevyšujúcicmi 1 milión dolárov budú mať úžitok, ktorý sa výškou vyrovná 120 miliónom daňových poplatníkov s príjmami nižšími ako 100 000 dolárov.

Nerovnosť je dôsledkom nielen toho, že bohatí vlastnia väčšinu výnosných akcií v krajine, ale aj toho, že priemerný pracujúci Američan vlastní akcie najmä v penzijných fondoch, na osobných penzijných účtoch a v iných formách investícií, ktoré sú od daní už oslobodené. Výnosy z príjmov spoločnosti u priemerného Američana nepodliehajú dvojitému zdaneniu. Problémom je, že takéto výnosy veľmi často nepodliehajú ani obyčajnému zdaneniu, keďže čoraz viac amerických korporácií sa naučilo, ako sa vyhnúť plateniu daní zo zisku spoločnosti. Využívaním takýchto techník dnes priemerná americká korporácia platí oveľa nižšiu časť svojich ziskov v podobe federálnych daní z príjmov než v minulosti, a to v nižšej výške, ako ju stanovujú daňové zákony. (Navyše, u mnohých Američanov aj kapitálové výnosy na zdaniteľných účtoch úplne unikajú zdaneniu, a to na základe jedného z ustanovení daňového zákona upravujúceho zdaňovanie v prípade smrti. A naozaj, keď osoba zomrie, zhodnotenie akcií, ktoré vlastní, nie je zdanené.)

Predstava, že priemerný Američan by na Bushovom programe získal, je zastaraná a zdiskreditovaná teória: dajte peniaze bohatým a chudobní na tom „nakoniec“ získajú. Nestalo sa to v osemdesiatych rokoch a niet dôvodu domnievať sa, že sa to stane teraz.

Je jasné, že tým, že bohatí budú mať najväčší úžitok, by Bushov program viedol k ekonomickému rastu iba v tom prípade, keby boli stimulované investície. Problémom je, že je to nepravdepodobné. A zdá sa, že dokonca aj Bushova Rada ekonomických poradcov s tým súhlasí. Vo svojich ružových úvahách o budúcnosti ekonomiky predpovedajú, že daňový program povedie tento rok k vytvoreniu iba 190 tisíc pracovných miest. To je len o niečo viac ako polovica počtu nových nezamestnaných registrovaných každý mesiac a iba desatina čistého počtu pracovných miest v súkromnom sektore, ktoré zanikli po tom, čo Bush nastúpil do úradu.

Ešte príznačnejšie je, keď Bushovi ekonomickí poradcovia predpovedali (pred tým, ako stiahli svoju štúdiu z internetovej stránky), že s nárastom deficitu a úrokových mier Bushov program v rokoch 2005 až 2007 v skutočnosti povedie k zníženiu rastu počtu pracovných miest. Ich optimistické úvahy rátajú s hospodárskym výkonom o necelé percento vyšším, než by bol ináč – o päť rokov neskôr. No v dôsledku pomalého rastu počas uplynulých dvoch rokov je hospodársky výkon o päť percent nižší, než by bol v prípade, keby sa rast v deväťdesiatych rokoch udržal. Skrátka, Bushov plán je iba nepatrným prínosom k uzavretiu priepasti medzi tým, ako ekonomika funguje, a medzi jej skutočným potenciálom.

Je niekoľko dôvodov, prečo by sme nemali byť prekvapení očakávanou anemickou reakciou ekonomiky na zníženie daní z dividend. Ak investície reagujú tak málo na čoraz nižšie úrokové miery, prečo by sme mali očakávať, že zareaguje na neustály nárast cien na akciových trhoch? Keď sme sledovali reakciu trhu na Bushov návrh, aj predstava, že ceny akcií utrpia šok, sa vidí ako čoraz nereálnejšia. Je typické, že najväčšia navrhovaná zmena v daňových zákonoch má najväčší účinok na ceny akcií práve v čase jej zverejnenia alebo krátko potom. Ak sa investori domnievajú, že zníženie daní povedie po schválení k vyšším cenám akcií, tento účinok očakávajú a už dnes vyháňajú ceny nahor. V prípade Bushom navrhovaného zníženia daní došlo k malému, jednodennému efektu, ktorý však vymizol veľmi rýchlo.

Pre mňa to nebolo nijaké prekvapenie. Ako som už uviedol, pre väčšinu Američanov nebude zníženie dividend znamenať veľa, keďže neplatia dane z akcií vlastnenými ich 401k plánmi alebo prostredníctvom penzijných fondov. Okrem toho veľkú časť akcií vlastnia univerzity a nadácie. Keďže ani ony neplatia dane, ich dopyt po akciách sa nezvýši. Malý vplyv to bude mať aj na mnohých cudzincov, ktorých vytrácajúca sa dôvera v americkú ekonomiku možno prispela k nedávnym poklesom na amerických burzách cenných papierov. Často získavajú prospech na svojich vlastných daniach oproti daniam plateným v USA. Znížením ich platieb Spojeným štátom sa ich platby vlastným daňovým úradom zvyšujú.

Zníženie daní z dividend znamená veľmi veľa pre veľmi bohatých Američanov s obrovskými dedičstvami, vlastniacimi veľké množstvo akcií mimo svojich dôchodkových programov. Ich dopyt po akciách sa zvýši, čo povedie k zvýšeniu cien akcií, i keď zvýšenie cien bude kompenzované faktom, že pre ostatných investorov, ktorí nemajú príjmy vyplývajúce z oslobodenia od daní z dividend, budú akcie pri zvýšenej cene menej atraktívne a svoje prostriedky presunú do iných investícií.

Ďalšie dva faktory môžu viesť nielen k ďalšiemu obmedzeniu zvýšenia cien akcií, ale dokonca k ich zníženiu. Daňové zníženie ako vrchol nezodpovedného zníženia daní v roku 2001, ktoré multimiliardové dolárové prebytky zmenilo na deficit, bude aj naďalej podkopávať dôveru v americký fiskálny manažment, či už zo strany Američanov alebo zo strany cudzincov. Pri ignorácii takýchto psychologických faktorov, ako jednoznačne naznačuje nedávna štúdia Williama Galea a Petra Országa, je zvyšovanie deficitov spojené so zvyšovaním úrokových mier. (Táto skutočnosť neprekvapí nikoho, kto rozumie základom ekonómie: zvýšenie dopytu po peniazoch vedie k zvýšeniu ceny peňazí – v tomto prípade k zvýšeniu úrokových mier.) Vyššie úrokové miery vedú k nižším cenám akcií.

Navyše platí argument, že daň z dividend má malý vplyv na investície (resp. na ekonomickú výkonnosť). Väčšina nových firemných investícií je financovaná nerozdelenými tržbami alebo pôžičkami. Firma, ktorá si požičia 100 dolárov na investície, si platenie úrokov odpíše z daní. Ak si požičia pri 10-percentnej úrokovej miere a je zaradená do 35-percentného daňového pásma, potom čisté kapitálové náklady tvoria 6,5 percent. Ak by neexistovali dane zo zisku spoločnosti, pre firmu by bolo výhodnejšie požičať si, ak by investície priniesli zisk 10 percent. Pri existencii daní sa vyplatí požičať si v tom prípade, ak investície prinesú čistý zisk 6,5 percent – alebo hrubý zisk 10 percent – čo by bolo presne to isté kritérium ako pri absencii zdanenia. Pri odpisovaní úrokov dane zo zisku spoločnosti ako brzda pre investície nepôsobia pod tou podmienky, že amortizačná sumy pri znížení hodnoty aktív sú presné. Povolená výška odpisov podľa amerických daňových zákonov (v porovnaní so skutočnou amortizáciou, t. j. so skutočným znížením hodnoty aktív) je dosť štedrá, čo naznačuje, že daňový systém je mierne predpojatý v prospech investícií, a to najmä do dlhodobých aktív.

Pripusťme však Bushov argument, že zrušenie daní z dividend zvýši ceny akcií a povedie k stimulovaniu investícií u firiem vyplácajúcich dividendy. Je nepravdepodobné, že to povedie k stimulovaniu ekonomiky z krátkodobého hľadiska, a je pravdepodobné, že sa spomalí rast z dlhodobého hľadiska. Väčšina firiem zvyšuje svoj kapitál určený na nové investície nie vydávaním nových akcií, ale braním úverov, pričom pri vyšších úrokových mierach sú investície drahšie. Bushov daňový program bude oveľa menším prínosom pre firmy tzv. novej ekonomiky v oblasti špičkových technológií, ktoré sú jadrom nedávnych úspechov Ameriky, než pre firmy tzv. starej ekonomiky – železnice a hliníkové závody, z ktorých Bush získal svojich ministrov financií. Na rozdiel od firiem starej ekonomiky firmy novej ekonomiky vyplácajú len malé dividendy. (Z nových Bushových návrhov by mali len malý úžitok, pokiaľ ide o výpočet kapitálových príjmom na daňové účely, no rozsah prínosu by bol oveľa menší práve preto, že skutočné dane z kapitálových ziskov by boli oveľa nižšie). Nové daňové návrhy v skutočnosti nakláňajú ekonomiku k sektorom s nízkym rastom, čo nie je práve stratégia zameraná na posilnenie dlhodobej prosperity.

Z celkového hľadiska sa popri zvýšení deficitu domáce úspory znížia. Je pravdepodobné, že si nakoniec budeme musieť oveľa viac požičiavať v zahraničí. Z viacerých dôvodov – vrátane vyšších úrokových mier a nižších domácich úspor – budú príjmy Američanov nižšie. Podľa odhadov Galea a Országa budú v roku 2012 nižšie o 1,8 percenta, resp. o 1000 dolárov na hlavu: a kým daňové zníženie je v prospech malej skupiny bohatých Američanov, bremeno nižších príjmov pocítia všetci.

Kým na jednej strane Bushove daňové plány môžu investície a spotrebu stimulovať len veľmi málo, na strane druhej môžu poškodiť ekonomiku iným spôsobom. Mnohé štáty v USA stanovujú svoje dane v zmysle ustanovení federálneho daňového zákonníka, takže zníženie federálnych daní sa priamo premieta do zníženia ich príjmov. Štáty potom následne znížia svoje výdavky a zvýšia dane, čo povedie k poklesu ekonomickej výkonnosti. Vyššie úrokové miery a vyššie majetkové dane môžu mať dodatočný škodlivý vplyv: môžu prepichnúť bublinu nehnuteľností, ktoré udržiavali chod ekonomiky.

Zníženie daní z dividend je najpozoruhodnejšou súčasťou Bushovho plánu, existujú však aj ďalšie. Nové, rozšírené osobné penzijné účty poskytujú ďalší príklad toho, ako poskytnúť bohatým ďalšie zisky bez stimulácie ekonomiky. Pre priemerného Američana súčasné alebo mierne rozšírené osobné penzijné účty môžu byť vhodné na absorbovanie všetkých úspor. Bohatí však môžu veľmi jednoducho presunúť peniaze zo súčasných zdaniteľných účtov na osobné penzijné účty, ktoré sú oslobodené od daní. Nemusia už viac sporiť, aby využili výhody tohto sľubného poľa. Málo sa hovorí o tom, že keby sa tento program prijal, oslobodenie od daní z dividend by bolo ešte regresívnejšie, pričom aj ľudia s vyššími strednými príjmami by sa mohli vyhnúť plateniu daní z dividend. Oslobodenie od platenia dane z dividend sa potom naozaj stane cieleným znížením daní zameraným na poskytnutie prínosov pre veľmi bohatých.

Keby som ja mal vypracovať zoznam znížených daní s cieľom stimulovať ekonomiku, zníženie daní z dividend by na tomto krátkom zozname nebolo. Zníženie daní z dividend a ďalšie Bushom navrhované opatrenia by som nedal ani na zoznam základných reforiem zameraných na zjednodušenie daňového systému USA a posilnenie rastu a sociálnej spravodlivosti.

Najpôsobivejšia na Bushových daňových návrhoch je veľká bezočivosť, s akou boli verejnosti podané. S domnienkou, že priemerný Američan nedokáže pochopiť štatistiky, Bushova administratíva prezentovala zníženie daní vyjadrením priemerného úžitku, ktorý jeho návrhy prinesú, pričom dúfala, že priemerný Američan si bude myslieť, že získa priemerné výhody z daní. No keď stovky tisíc dolárov z dividend idú malej skupine ľudí, priemer môže tvoriť väčšie číslo. Preto je dosah na deficit taký veľký. Priemerný Američan nebude mať z toho takmer nič – t. j. menej ako 100 dolárov. Takáto bezočivosť poslúžila vedúcim predstaviteľom Bushovej administratívy v minulosti: využívali ju, aby prekonali obrovské zníženie daní z príjmov bohatých ľudí, ktoré si v máji 2001 mohla krajina sotva dovoliť. Priveľa legislatívcov, politických lídrov a komentátorov, ktorí sa dlho zastávali fiskálnej zodpovednosti a dobrej daňovej politiky, bolo jednoducho zastrašovaných. Dúfajme, že už pochopili, že Bushove návrhy vážne poškodia ekonomiku i celú krajinu.

preložila Judita Takáčová

Článok bol uverejnený v The New York Review of Books 12. februára 2003

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama