Zimné dni

Ján Milčák sa narodil 9. 1. 1935 v Levoči. Vyštudoval Lekársku fakultu UPJS v Košiciach. Píše pre deti i dospelých. Z početnej rozhlasovej dramatickej tvorby získali viaceré hry hlavnú cenu na Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry (Mačka, Celestínka, ryba a pán Baltazár, Rodinná fotografia, Vrana Florenťanka) a vysielali ich v mnohých štátoch Európy. Knižne vydal Deväť poviedok (1978), Pavol Rezbár (1979), Zo štyroch kapsičiek (1988), Rozprávka o Marianke (1990) a Rosa canina (1995). Za knihu pre deti Chlapec Lampášik (1996) bol zapísany na čestnú listinu IBBY. Svitalo. Paulus sedel za stolom, celú noc nespal. Naslinil si prsty a zhasil sviecu. Podišiel k oknu, ovanul ho studený vzduch. Prvý sneh pomúčil strechy. Prežehnal sa, ako to robil jednostaj na začiatku dňa. – Ďakujem ti Pane, že si ma stvoril, – povedal. Zišiel po schodoch, zvesil kľúč a otvoril bránu. Rínok bol pustý. Zastal, opieral sa o palicu. Pretrel si oči. Po kamennej dlažbe cupkalo novorodeniatko. Bolo nahé, usmievalo sa. Akoby práve prišlo do mesta. – Brány sú zatvorené, otvárajú iba mne, – povedal nahlas. Urobil niekoľko krokov, zreteľne ho videl. Malo veľké oči, na hlavičke iba pár bledých vláskov. – Nie je ti zima, chlapče? – spýtal sa. Uvedomil si, že také malé deti nevedia rozprávať, zasmial sa vlastnej márnomyseľnosti. Bol blízko, iba desať, pätnásť krokov od dieťaťa. Chystal sa zobliecť plášť, aby dieťa doň zavinul. Zohol sa, položil palicu na dlažbu. Keď sa vzpriamil, dieťa nevidel. – Asi to nebolo súdené urobiť mne, – povedal. Prešiel okolo líp a zamieril k Poľskej bráne. V korunách stromov sa ozývala hudba. Akoby počul niekoľko rôznych strún odrazu. Nezastal, bál sa, že ak by to urobil, hudba by stíchla. – Keď na jar bzučia včely, znie to celkom ináč, – pomyslel si. Pri bráne stála stráž. – Opäť tak zavčasu, majster? – spýtal sa strážnik. Paulus prikývol. – Dobre, že si si zobral palicu, – povedal strážnik. – Vieš, že nechodím bez palice, – ozval sa Paulus. – Za hradbami sa celú noc ruvali psy, – povedal strážnik. Zložil závoru, pánty škrípali a ťažké krídla brány sa pomaly otvárali. Pripomínalo mu to otváranie krídel motýľa, keď chce vzlietnuť. Motýľ má ľahké krídla a nie je v tom nijaký rozdiel, pomyslel si. – Nedá sa to rýchlejšie, – povedal strážnik. – Viem, že sa to nedá rýchlejšie, – odpovedal Paulus, – aj motýľ otvára krídla pomaly. Strážnik nerozumel. Otočil sa k druhovi, ten pokrútil hlavou, tiež nevedel, o čom hovorí. Na ceste bolo vždy viac a viac svetla. Zvažovala sa k potoku. Paulus prešiel po moste z hrubých drevených klátov. Zišiel z cesty a zamieril na lúku. Sneh sa udržal iba na okrajoch cesty. Stretol pastiera, mal hrubý plášť. Hnal ovce, hoci na lúke bola ešte bujná tráva, vhodná na pašu. – Kam ich zaháňaš? – spýtal sa Paulus. – Je tu veľa psov, chcem, aby sa pásli pokojne, – odpovedal pastier. – Začína zima, mal by si im nájsť zimovisko, – ozval sa Paulus. – Majú ho, majú dosť sena, – odpovedal pastier. Kým pastier rozprával s majstrom, ovce stáli, hlasno bľačali. Paulus si spomenul na novorodeniatko. – Kľakni si, – povedal pastierovi. – Do mokrej trávy? V noci snežilo, – odpovedal pastier. – Som rezbár, urobím podľa teba sochu! – zvolal Paulus. Pastier na chvíľu onemel, mal otvorené ústa. – Kľakni si, – zopakoval Paulus, – iba na jedno koleno. Majster bol spokojný, pokyvoval hlavou. Obzeral si pastiera zo všetkých strán. – Vedel som, že ťa tu stretnem, – povedal. Otočil sa a ponáhľal sa k mestu. – Vraciaš sa skoro, – povedal jeden zo strážnikov. – Veľmi skoro, – zopakoval druhý z nich. Paulus neodpovedal. Náhlivo prešiel cez rínok, zamieril k vlastnému domu. Keď otvoril bránu, v spodnej dielni sa ozývali dláta. Vošiel do dielne, bola prázdna. Iba v kúte na stružlinách spal Tadeáš. – Čo tu robíš? – spýtal sa Paulus. – Pracoval som dlho do noci, – odpovedal tovariš. – Koľko dní nám zostáva do Vianoc? – spýtal sa Paulus. – Nepočítam dni, – odpovedal tovariš. Sedel na stružlinách, pretiahol si hnáty a schúlil sa do klbka. – Pozobúdzaj všetkých! – zvolal Paulus. – Ešte je zavčasu, – zívol Tadeáš. Paulus vyšiel po kamenných schodoch, zhodil plášť a v dielni na zemi rozprestrel veľký, zožltnutý papier. Urobil niekoľko čiar. Uhlík držal ľahko, na miestach, kde sa dotkol papiera zostala len nepatrná, čierna stopa. Po čase bol na papieri obraz pastiera tak, ako ho videl kľačať na lúke. Zdvihol papier a pripevnil ho na stenu. Nakreslil strapec s veľkými bobuľami a listom viniča. Bola to jeho obľúbená kresba. Zanechával ju na každom náčrtku. Sadol si za stôl. Vošla Margita. Priniesla chlieb a pohár vína. Zodvihla plášť. – Už jedli? – spýtal sa Paulus. – Umývajú sa pri studni. – Prichystaj im jedlo, budeme dlho robiť, – povedal Paulus. Položil ruku na chlieb. Bruškami prstov hladil jeho drsný povrch. Akoby hľadal vnútro chleba, jeho striedku. Rozlomil chlieb. Striedku namočil do vína, pomaly jedol. Odrazu vstal, bežal po schodoch na dvor. Zamieril k strieške, pod ňou sa sušili kláty. – Chvála ti Bože! Dobré ráno, majster! – volali tovariši. Paulus zastal pri jednom z nich. – Spal si celú noc? – spýtal sa. Timotej prikývol. Bol telnatý, chýbala mu pravá ruka. – Dnes budeš robiť so mnou, – povedal Paulus. Ukázal na lipový klát. Stál na hrubých kmeňoch, nedávno ich priviezol voziar. – Vyneste ho do mojej dielne! Tovariši previazali klát povrazmi, podložili okrúhlymi drevami a vytiahli na poschodie do Paulusovej dielne. Majster bol spokojný, robili to zručne. Vošli do domu, posadali za stôl. Margita priniesla jedlo. Tovariši boli hluční, hlasno mliaskali. Timotej nedojedol. Vstal, utrel si ústa do dlane a ponoril ruku do vody. Bola teplá. Držal ju vo vode, aby sa mu zohrali prsty. Všetci to robili predtým, ako začali pracovať. Na pahýľ si pripevnil remene. Držali kladivo, pevne mu obopínali predlaktie. Prišiel zo severu. Kat mu pred rokmi odťal ruku, pretože hore, pri mori, ukradol tamojšiemu rezbárovi najlepšie dláto. Stalo sa to vzápätí po tom, ako sa stal tovarišom. Naučil sa vyrezávať ľavou rukou. Išlo mu to ťažko, plakal ako dieťa, prebdel noci a dokázal vnímať svitanie. Jednostaj si myslel, že deň začína z iskry, ktorú na zem spustí Boh. Mal prázdnu torbu, nosil v nej iba dláto. Nechal mu ho majster, po tom, čo mu kat odťal ruku. – Zobral si si ho, nech ti zostane navždy, – povedal. Akoby ľutoval, že označil zlodeja a tovariš prišiel o ruku. Zastal pri dverách. Paulus zobral nový papier, začal kresliť. – Čakám, že mi pridelíš prácu, majster, – povedal Timotej. – Okno je otvorené, vyhoď tú netrpezlivosť, – zasmial sa Paulus. Mal dobrú náladu, ale sám bol netrpezlivý. Neprestal kresliť, zobral si nový uhlík. – To je to dieťa, cupkalo na rínku! – zvolal Timotej. – Aj ty si ho videl? – Prečo leží? Prečo vystiera dlane? – spýtal sa Timotej. – Nevidí sa ti to? – Nie, to nie, – odpovedal Timotej. – Je ako to na rínku? – spýtal sa Paulus. – Je, ale na rínku cupkalo. – Bude na oltári Narodenia! – zvolal majster. – Začíname novú prácu? Kto si ju objednal? – Koľko dní zostáva do Vianoc? – spýtal sa Paulus. – Asi tridsať. – Málo, veľmi málo, – povedal rezbár. Kresbu pripevnil na stenu, vedľa tej s náčrtkom pastiera. – Nabrúsil si si dláta? – spýtal sa Paulus. – Áno, sú ostré. – Vyrežeš dieťa, malého Ježiša. – Sám, celkom sám? – spýtal sa tovariš. – Začni, bol si netrpezlivý, – povedal Paulus. Timotej si postavil klát vedľa majstrovho, čiarami ho rozdelil na šesť častí, prežehnal sa, začal pracovať. – Rob presne podľa náčrtku, – povedal Paulus. Tovariš pravidelne udieral na dláto. Drevo mu pripomínalo rybie mäso upečené na ražni. Keď pracoval na severe, jedol ryby každý deň. Prestali mu chutiť. Ale teraz, keď ich začali voziť do mesta, vylovil si zo suda tri veľké kusy. Margita mu ich upiekla a sám ich zjedol. Olízal si prsty. – Dokedy mám skončiť prácu, majster? – spýtal sa. – Vieš, že netrvám na čase, ale na robote, – odpovedal majster. Paulus chodil od náčrtku ku klátu. Po tvári mu stekali kropaje potu. Udrel na dláto. Počul zvonce. Ozývali sa na dvore vždy, keď začal fúkať vietor. Boli rôznej veľkosti a vydávali rozmanité zvuky. – Fúka?– spýtal sa Paulus. – Nie,– odpovedal tovariš, – dávno nebol taký pokojný deň. Obaja rytmicky klopali na dláta. Začal zvoniť zvon na veži. Paulus kľačal pri kláte, položil dláto, vstal a podal Timotejovi plášť. – Dávaš mi svoj plášť? – Zober si ho, – povedal majster. – Zvonili Anjel Pána, – povedal tovariš. Vyšli pred dom. Bolo chladno. Pri studni stáli kone, hrabali kopytami, parilo sa z nich. – Mohli ich zakryť, – povedal Timotej – Urobia to, – ozval sa Paulus. – Sú smädné, chcú sa napiť. – Áno, od rána sa mocovali, – povedal Paulus. Prešli ulicou s nízkymi domami. Boli blízko hradieb. Pred domami stáli deti, spievali poľské piesne. – Aký bude ten oltár, majster? – spýtal sa Timotej. – Povedať ti pravdu? Timotej mlčal, išiel dva kroky pred majstrom, jednostaj sa otáčal. – Neviem, neviem to, – zamrmlal majster. – Nechceš to prezradiť, – zlostil sa tovariš. – Sochy nie sú hotové, iba dnes sme začali... Pri hradbách stáli chatrče z dreva. Z komínov stúpal dym, bol belavý a nad hradbami splýval s oblohou. Bedári postávali uprostred cesty, kvočali pri domoch, alebo sedeli na skalách. – Tam v plášti mám mešec, – povedal Paulus. Timotej našmátral mešec, podal ho rezbárovi. Paulus vybral tri zlatky, vložil ich do dlane chudákom. – Keď som stretol na rínku to dieťa, – povedal Paulus, – vedel som, že do mesta prišiel malý Ježiš. – Bolo zavčasu, začalo svitať, – ozval sa tovariš. – Som unavený, bolia ma hnáty, – povedal Paulus. – Prečo jednostaj prichádzame k hradbám? – spýtal sa Timotej. – Všimni si tých ľudí, ich tváre! – Robím to, mám otvorené oči, – odpovedal tovariš. – Nikde inde by si ich nestretol. – Veľa som sa u teba naučil, majster. Som ti za to povďačný, – povedal tovariš. Zastali. Rezbár pozrel na oblohu, akoby čakal, že začne snežiť. Nemohol sa dočkať zimy. Bol starý, ale Vianoce prežíval ako dieťa. Jediný deň v roku nerobil. Postával medzi sochami. Tešil sa, dotýkal sa ich, rozprával sa s nimi. Veril, že v ten deň ožili. Dúchol si do dlaní, mal skrehnuté prsty. – Oziaba, do rána zamrznú mláky, – povedal Timotej. Pri ceste stála žena. Pohla perami, usmievala sa. Timotej zrýchlil krok. – Prečo si sa jej pozdravil? – spýtal sa. – Stretli sme ju! – Je to neviestka, – povedal Timotej. Došli k hornej bráne. Most bol spustený, do mesta vchádzali vozy. Pred barbakánom stáli žobráci, oberali trnky. – Vrátime sa, – povedal majster. Vošli zadnou bránou. Paulus sa nachlípal teplej polievky. Ľahol na lavicu, zaspal. Timotej vyšiel do hornej dielne. Pri majstrovom kláte stál Tadeáš. – Je to tvoj klát? – spýtal sa. – Čo tu robíš? – Je to tvoj klát? – spýtal sa. Vtedy si Timotej pomyslel, že sa s Tadeášom pobije. Nechcel mu ublížiť, na pahýli mal pripevnené kladivo. Začal odopínať remene. Bol mocný a v sile sa mu vyrovnal iba majstrov sluha Joachim. Tadeáš ustupoval k oknu. Na sklách sa trblietali farebné svetlá. – Čo tu robíš? – zopakoval Timotej. – Chcel som iba niekoľkokrát udrieť na dláto. – Na majstrovom kláte? – Myslel som, že je tvoj. Povedal, že budete robiť spolu. Vo dverách stála Margita, priniesla sviece. Bolo ich pätnásť, mali vystačiť do rána. – Prišli arabskí kupci, – povedala. – Videli sme ich, vchádzali do mesta. – Kým odídu na sever, budú mať prázdne vozy. Zhrabla stružliny a zhrnula ich do kúta. Zastala pri Tadeášovi. – Čo robíš v otcovej dielni? – spýtala sa. – Som tu krátko, iba niekoľko dní, – vyhováral sa tovariš. – Vráť sa dole, všetci už pracujú, – povedala Margita. Keď sa Paulus prebudil, Timotej dokončieval hornú časť sochy. Darilo sa mu. Pracoval na detailoch rúk dieťaťa. Boli bacuľaté. Vystieralo ich, akoby chcelo, aby ho niekto zobral do náručia. Majster prešiel mlčky k svojmu klátu. Zobral si mieru z nákresu. Začal robiť. Klát stál pri okne, kde bolo najviac svetla. Zmrákalo sa, Timotej rozsvietil sviece. – Zapáľ ešte dve, – povedal Paulus. – Nevystačia nám do rána, – ozval sa tovariš. – Chystáš sa robiť celú noc? – spýtal sa Paulus. Timotej neodpovedal. Vedel, že majster bude pracovať do rána. Našiel si nové dláto. Sfúkol stružliny a nôž sa vnoril do dreva. – Nemám rád zimu, je biela, – povedal Timotej. – Pre jej farbu? – Prikryje zem, ako plachta mŕtvolu. – Vieš, že čakám na zimu, – ozval sa majster. – Hovorím o sebe, – odpovedal Timotej. Majster neodpovedal, udieral na dláto, robil rýchlo, aby našiel kontúry sochy. – Bolí ma ruka, ktorú nemám, – povedal tovariš, – tá, čo mi ju odťali. – Tá bolesť je silná, nemôžeš ju zniesť? – spýtal sa majster. – Ozýva sa v zime, – povedal tovariš, – iba v zime. Majster si utrel spotené čelo, chvíľu stál nad klátom. – Prečo je to tak? – spýtal sa. – Prečo je to jednostaj tak? Timotej sa uškrnul. Na tvári sa mu objavila grimasa. – Je to tá bolesť? – spýtal sa Paulus. – Začína zima, – odpovedal Timotej. Dole, pod oknami, naháňal bradatý kupec bieleho kohúta. Celý rínok sa zabával. Nikto nevedel, či beží za ním preto, že ho kúpil, alebo preto, že ho chce predať. – Priniesol do mesta zimu, – povedal Timotej. – Ten kohút? – zasmial sa Paulus. – Je biely, zimu prináša biely vták, – povedal Timotej. Začalo snežiť, padali veľké vločky, bolo počuť ich šuchot. – Zatvor okno, – povedal Paulus. – Dnes sa ti bude dobre robiť! – zvolal Timotej. – Prečo je to tak, – povedal Paulus, – prečo je to jednostaj tak? – Neviem, o čom hovoríš, – ozval sa tovariš. – To, čo jednému spôsobuje bolesť, inému prináša radosť, – povedal Paulus. – Je to moja bolesť, môj večný trest, – ozval sa Timotej. Dokončil sochu malého Ježiša. Položil na ňu dlaň, vnímal teplo dreva. – Skončil som prácu, majster, – povedal Timotej. Pomyslel si, že odteraz sa bude dieťa usmievať, kým drevo nespráchnivie a vietor ho nerozdá zemi, vode a vzduchu. – Majster, prečo nemá drevo dušu? – spýtal sa Timotej. Rezbár neodpovedal, pokračoval v práci. Drevo sa menilo na pastiera. Kľačal pred sochou novorodeniatka, akoby čakal, že sa mu dieťa prihovorí. – Chcel by si veľa! – vykríkol Paulus. – Chcel by si, aby sochy ožili! – Nechcem sa rúhať, rezbár, – mrmlal Timotej. Na rínku hrkotali vozy. Počuli ich kolesá. Bol to iný zvuk ako napoludnie. Obruče kolies sa vnárali do bieleho koberca. – Chcel by som to, sám by som to chcel, – povedal Paulus. – Neviem, o čom hovoríš, – ozval sa Timotej. – Aby drevo malo dušu, – povedal Paulus. Mal suché popraskané pery. Na spodnej pere sa mu objavila kvapka jasnočervenej krvi. Olizol ju. Utrel si ruky do plášťa, bruškom ukazováka skúšal ostrie hrany dláta. Tovariš stál, pozoroval majstra. Plamienky sviečok zvýrazňovali obrysy sochy. Akoby rezbár dlátom vyzliekal sochu z dreva. – Zložili vrecia, odchádzajú, – povedal Timotej. – Počul som vozy, budú mať ťažkú cestu, – prisvedčil Paulus. – Zvykli si, idú prázdne, – povedal Timotej. Poprenášal nástroje k majstrovmu klátu. Prstami sledoval nohu, ktorá sa črtala pod plášťom sochy pastiera. – Dokončím pravú stranu, – povedal tovariš. Paulus prikývol. Neprestal robiť. Drevo bolo suché a mäkké, stačilo iba ľahko udrieť na dláto. – Čo čaká pastier od dieťaťa? – spýtal sa Timotej. – Čo by si chcel ty, ak by si kľačal v mokrej tráve? – Aby sa usmievalo! – zvolal Timotej. – Usmieva sa, – povedal majster. Zišiel do spodnej dielne. Tovariši skončili prácu, odkladali nástroje. Každý do svojej torby. Tadeáš potiahol majstra za plášť. – Prečo si si vybral kaliku? – spýtal sa. – Už to nikdy nevyslov, – povedal majster. – Chýba mu ruka! – Je tovarišom ako ty, – povedal majster. – Ak robí s tebou, zaplatíš mu viac. – Máš pravdu, dostane viac, ako ty, – ozval sa majster. Margita priniesla hovädziu pečienku. Paulus večeral jednostaj s tovarišmi. Timotej prišiel posledný. – Dnes sme ešte neskončili, – povedal majster. – Robili sme od rána, – ozval sa Tadeáš. Ostatní súhlasne šomrali. Prežúvali mäso, olizovali si mastné prsty. – Ste spokojní s prácou? – spýtal sa majster. Tovariši prikývli, neprestali jesť. Celý deň vyrezávali ornamenty s motívmi vtákov a viniča. – Rád by som robil na soche, – povedal Tadeáš. – Dočkáš sa, čaká nás veľa práce, – ozval sa majster. Joachim priniesol vedrá s vodou. Priložil na oheň. Tovariši sa vrátili do dielne. Margita zažala sviece. Paulus vyšiel pred dom. Snežilo. Padali veľké vločky. Zostávali mu na obočí a na brade. – Konečne zima! – vzdychol si Mal pocit, že je silnejší a vládze viac ako ráno. Vyšiel do hornej dielne. Timotej už pracoval. Zastal pri soche dieťaťa. – Neurobil by som ju lepšie, – povedal. Timotej sa zasmial. Ale usmiali sa mu iba oči. Udieral na dláto, noha pastiera bola vždy viac a viac zreteľnejšia. – Do rána bude socha hotová, – povedal. – Urobím nový nákres, – rozhodol sa majster. Priniesol sviece a, ako mal vo zvyku, papier rozprestrel na dlážku. – Mám málo svetla, – povedal. Začal kresliť madonu, najprv detaily, tvár, ruky. Mala ich zložené, obrátené k nebu. – Nie, to nie, – vykríkol majster. Strhol si čiapku z hlavy, zhodil ju na zem. – Nebo je teraz tu, tu, je tu, – šeptal. – Tu? – čudoval sa tovariš. – Je tu malý Ježiš. Nevidíš to? Začal kresliť znovu. Ruky madony smerovali k dieťaťu. Mala dlhé, štíhle prsty. Tá štíhlosť ich robila nežnými. Paulus bol spokojný. – Teraz plášť, – povedal majster. Timotej stál pri rezbárovi. Pozoroval, ako rýchlymi pohybmi kreslil čiary. Pripomínali veľké ľudské ucho. – Povedal si, že nakreslíš plášť, – zvolal Timotej. Paulus mlčal, pokračoval v kreslení. Zobral nový list papiera, priložil ho k prvému. – Prepáč majster, bľabotám, – povedal Timotej. Rezbár nakreslil plášť s mnohými záhybmi, aký doteraz nemala žiadna z jeho sôch. Ozval sa vták. Nocoval na strome pod oknom. – Počul si? Počul si to? – spýtal sa Timotej. – Bola polnoc, – odpovedal rezbár. – Doteraz spieval, iba keď svietil mesiac, – ozval sa Timotej. – Možno ho vidí, chcel by som mať oči ako vták, – povedal rezbár. – Vtáci prespia celú noc, – zašeptal Timotej. – Ten nie! – odpovedal rezbár. – Keby spal, nevedel by o chvíli, ktorá ju rozdeľuje. – O tej chvíli vedia aj mŕtvi. – Veríš, že sa zobúdzajú? – Hovoria to, – povedal tovariš. – Počul si mŕtveho? – spýtal sa majster. – Nie, to nie, – povedal tovariš. – Počul som vtáka. – Možno mu hlas požičal mŕtvy, – zasmial sa majster. – Čo, ak je to naozaj tak? – povedal tovariš. Rezbár neprestal kresliť. Na papieri pribúdalo čiar. Plášť bol neobyčajne bohatý. Zakrýval madonu a vlnil sa jej okolo nôh. – Prečo si sa tak rozhodol? – spýtal sa Timotej. – Madona je matkou malého Ježiša, – ozval sa majster. – Nemáme kmeň na takú sochu, – povedal tovariš. – Keď sa rozvidní, nájdem ho, – ozval sa majster. Bruškom prstenníka roztieral čiary na kresbe, aby zvýraznil hĺbku záhybov a ľahkosť plášťa. Svitalo. Denný svit mal iba podobu bledých farieb na sklách okna. Paulus sa postavil, narovnal si chrbát. – Dokonči sochu pastiera, – povedal. Zišiel po schodoch a napil sa z cínovej nádoby. Stála v chodbe pri bráne. Zdvihol palicu z jalovca. Vyšiel pred dom, mesto bolo biele, sneh mu siahal po kolená. Ľahol si do snehu, vystrájal ako dieťa. Na okno zosadol vtáčik. Ďobal do skla. Timotej sa oprel o sochu pastiera, zaspal. – Konečne zima! – smial sa rezbár. -