Globálny terorizmus nie je klasická vojna

Z pozostalosti pruského generála Karla von Clausewitza (1780-1831) vznikla krátko po jeho smrti kniha pod názvom O vojne. Generál sa v nej preslávil definíciou, že ,,vojna je politika uskutočňovaná inými prostriedkami“. Dovolím si ešte raz zdôrazniť, že von Clausewitz zomrel v roku 1831 a dokázal naozaj veľmi presne charakterizovať vtedajšie vojnové konflikty a ich príčiny. Vynára sa však otázka, či sa možno touto poučkou riadiť aj o 170 rokov neskôr, na začiatku 21. storočia. V čase, keď najväčším nepriateľom sa stáva globálny terorizmus. Má byť vojna aj v tomto období prostriedkom na presadzovanie politických záujmov v prípade, keď ich iní odmietajú akceptovať? V septembri prezident George Bush zverejnil Národnú bezpečnostnú stratégiu USA, ktorá by sa mala boriť práve s hrozbami súčasnosti. V tretej kapitole tejto novej bezpečnostnej doktríny sa zaoberá otázkou terorizmu. Dá sa povedať, že stratégia vystihuje jadro problému: ,,USA sú vo vojne s globálnym terorizmom. Tento nepriateľ nie je nijaký konkrétny politický režim, náboženstvo alebo ideológia. Nepriateľom je terorizmus – vopred premyslené, politicky motivované násilie páchané na nevinných ľuďoch.“ Preto doktrína kladie medzi priority úmysel USA ,,rozrušiť a zničiť teroristické organizácie globálneho dosahu a napádať ich vedenie, veliteľské kontrolné a komunikačné centrá, materiálnu podporu a financie. Toto bude mať znehybňujúci efekt na schopnosť teroristov plánovať a konať“. Táto časť doktríny teda odmieta klasickú vojnu ako prostriedok likvidácie terorizmu. Spojené štáty si správne uvedomujú aj fakt, že odstrániť problémy sveta (medzi ne treba zaradiť aj terorizmus) nebude možné, kým existujú ohniská napätia a jeho príčiny. V tomto doktrína naozaj správne vystihuje charakter nového storočia. Spornou sa stáva až piata kapitola doktríny, čo napovedá už samotný názov – Zabrániť našim nepriateľom, aby ohrozovali nás, našich spojencov a našich priateľov zbraňami hromadného ničenia. V nej sa nové myslenie autorov doktríny podobá skôr starému Clausewitzovi. Stačí pocit ohrozenia Po skončení studenej vojny sme podľa textu doktríny svedkami objavenia sa ,,darebáckych štátov“, ktoré sa síce v mnohom líšia, ale spoločné majú to, že ohrozujú svojich susedov a podporujú terorizmus po celom svete. ,,Musíme byť pripravení zastaviť tieto darebácke štáty a ich teroristických klientov ešte predtým, ako budú schopní ohroziť zbraňami hromadného ničenia Spojené štáty, našich spojencov a priateľov alebo takéto zbrane použiť,“ uvádza sa v tejto časti doktríny. Odvoláva sa pritom na medzinárodné právo, ktoré uznáva, že na zákonný nárok obrany nie je nevyhnutný priamy ozbrojený útok, ale stačí hrozba takéhoto útoku. Aj keď poznamenáva, že medzinárodné právo často podmieňuje legitímnosť takéhoto zákroku existenciou blížiacej sa konkrétnej hrozby v podobe mobilizácie ozbrojených síl pripravujúcich sa na útok. ,,Musíme prispôsobiť koncept blížiacej sa hrozby schopnostiam a cieľom súčasných protivníkov,“ konštatuje doktrína. Ako sa má zmeniť medzinárodné právo a prispôsobiť najnovšej americkej doktríne, môžeme pozorovať na kampani proti Iraku a Saddámovi Husajnovi. Na začiatku bolo úsilie ukázať na prepojenie medzi teroristickým útokom 11. septembra 2001 a irackým režimom. Odvolávali sa pritom na údajné stretnutie jedného z teroristov s predstaviteľom irackej rozviedky v Prahe. Dôkazy tohto druhu boli vždy najslabším bodom americkej zahraničnej politiky. Ako príklad možno uviesť povestnú bielu knihu prezidenta Ronalda Reagana, podľa ktorej Sovietsky zväz vtedy ohrozoval Salvador, čo malo ospravedlniť zásah USA v tejto krajine. Dôkazom bola kópia letenky, podľa ktorej jeden z predstaviteľov salvadorskej ľavice navštívil Moskvu. V najnovšom prípade úplne zlyhala ,,pražská spojka“, lebo Česká republika verejne deklarovala, že takéto konšpiratívne stretnutie sa jednoducho nekonalo. Preto Washington začal hovoriť o irackých zbraniach hromadného ničenia, ale tiež bez nevyhnutnosti predložiť dôkazy. Odmietol irackú ponuku na návštevu podozrivých miest a v Bezpečnostnej rade OSN presadzoval takú rezolúciu, ktorá by legalizovala americký útok už v prípade podozrenia. Ak by BR OSN takúto rezolúciu odmietla, Spojené štáty boli pripravené sformovať vlastnú križiacku výpravu proti Iraku aj bez ,,požehnania“ od jedinej svetovej organizácie, ktorá má na to oprávnenie. Vo Washingtone dospeli k názoru, že vzhľadom na skončenie studenej vojny a vojenskú slabosť ostatných veľmocí nastala ideálna situácia vysporiadať sa s vládami tých krajín, ktoré nezodpovedajú predstavám súčasnej americkej elity. Prečo si Bush vybral Irak Dostávame sa tak ku skutočným príčinám, prečo George Bush v úsilí zlikvidovať svetový terorizmus zameral pozornosť na Irak. V boji proti terorizmu nedosiahli USA zatiaľ viditeľné výsledky. Preto chcú tento nedostatok kompenzovať klasickým vojnovým konfliktom, kde majú možnosť využiť svoju prevahu, použiť moderné zbrane a zvíťaziť. Bude tak odstránený Saddám Husajn, ale nie terorizmus. Ako sa uvádza v najnovšej vojenskej doktríne, globálny terorizmus totiž nemá podobu konkrétneho režimu, náboženstva alebo ideológie. Doktrína sa takto vzďaľuje od pôvodného cieľa – vysporiadať sa s terorizmom. Ako už konštatoval aj samotný americký prezident, terorizmus je fenomén, ktorý neuznáva hranice, neexistuje frontová línia, nemožno ani ukázať prstom na niektorý štát a vyhlásiť – to je terorista. S troškou irónie sa dá povedať, že vojenské myslenie súčasnosti sa nedokázalo odpútať od takmer dvestoročných koncepcií generála von Clausewitza, zato terorizmus sa dokázal perfektne prispôsobiť podmienkam 21. storočia. Na vysvetlenie sa stačí vrátiť k 11. septembru 2001. Teroristi nepotrebujú sofistikované riadené strely. Postačia im civilné dopravné lietadlá plne naložené palivom a ľudským materiálom. Citlivé navádzacie zariadenie nahradzuje fanatik – absolvent kurzu ,,pilotom lacno a rýchlo“. Obranu proti prípadnému zostreleniu zabezpečujú, aspoň v prvých minútach prekvapenia, rukojemníci na palube. Rovnako dôkladne premyslený bol aj nedávny teroristický čin v moskovskom divadle. Štít vytvorený z osemsto nevinných ľudských tiel môže zatriasť mnohými slabšími povahami ochotnými vyhovieť akýmkoľvek požiadavkám únoscov. Najmä keď celé divadlo je doslova prešpikované výbušninami, nevie sa, koľkí z nevinne vyzerajúcich rukojemníkov tvoria ,,piatu kolónu“ Čečencov schopnú zasiahnuť v prípade potreby, a keď nie je isté, či vodca teroristov nemá svojho informátora aj v radoch polície a je s ním v spojení prostredníctvom mobilného telefónu. Po skončení rukojemníckej drámy v Moskve sa objavil v slovenskej tlači komentár odsudzujúci zásah ruských jednotiek a veľké straty na životoch. Tvrdil čosi o západných hodnotách pošliapaných ruským Putinom. Spomína si teraz ešte niekto, aký osud stihol 11. septembra 2001 štvrté unesené lietadlo mieriace do Washingtonu? Ako uviedli americké úrady, zrútilo sa nad poľnohospodárskym regiónom Pennsylvánie potom, čo sa vraj niektorí cestujúci rozhodli odzbrojiť teroristov. Už menej sa vie, že v ten deň preplnený informáciami odznela ešte jedna správa. Americké stíhačky dostali rozkaz vzlietnuť a ,,zastaviť“ ďalšie prípadné akcie teroristov a zabrániť tak oveľa väčším stratám. Teroristom sa nedáva šanca uspieť. Ani v Moskve, ani vo Washingtone. Terorizmus 21. storočia Dostávame sa tak k podstate fenoménu terorizmus 21. storočia. Jeho najsilnejšou zbraňou je to, čo považuje moderná spoločnosť za svoju samozrejmosť. Sú to výdobytky civilizácie, predovšetkým to, čomu sa hovorí ekonomická infraštruktúra a všetky druhy komunikácie. Keď americké lietadlá zbombardujú rozsiahlu časť Afganistanu, už na druhý deň tam môžu jednotky Talibanu a civilné obyvateľstvo žiť svojím bežným životom. Keď však niektorý región Ameriky ostane dlhší čas bez elektrického prúdu, ochromí to v ňom celý život. Pred pár týždňami jeden havarovaný kamión na bratislavskom moste zapríčinil niekoľkodňové dopravné problémy v meste. Kto pozná premávku na amerických cestných križovatkách, vie, že znefunkčnenie čo len jedného takéhoto dopravného uzla by znamenalo doslova ekonomickú katastrofu. Existujú aj fiktívne hrozby a pomocníkom teroristov v takýchto prípadoch sú paradoxne všadeprítomné médiá. Spomeňme si na antraxový poplach, ktorý sa začal v USA a o pár dní, väčšinou vo forme nevinného bieleho prášku sa rozšíril po celom svete. Slovensko nevynímajúc. Do tejto kategórie možno čiastočne zaradiť aj prípad nedávneho ostreľovača, ktorý dokázal držať v strachu a napätí v okolí Washingtonu oblasť obývanú tromi miliónmi obyvateľov. Polícia a armáda vynaložili na jeho polapenie milióny dolárov, zatiaľ čo jemu a jeho adoptívnemu synovi stačili na vyvolanie chaosu 2 doláre 60 centov. Toľko stálo 13 nábojov, ktorými zasiahli svoje náhodne vybrané obete. To ešte stále nemyslíme na nepredstaviteľné, ako sú útoky na jadrové elektrárne, vodné nádrže, plynovodné a ropovodné potrubia a počítačové siete, teda všetko, čo robí civilizáciu civilizáciou. Nevieme si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa niekomu podarilo rozptýliť povedzme vírus pravých kiahní napríklad v tranzitnej hale letiska O´Hara v Chicagu. Do šiestich hodín sa môže táto nákaza rozšíriť po Spojených štátoch a do 24 hodín po celom svete. Výhodou, ale už aj nevýhodou vyspelej civilizácie je, že v podmienkach globalizácie spojenej s vedeckým pokrokom sa vzdialenosti skracujú a procesy urýchľujú. Civilizácia samotná teda vytvára vhodné podmienky na vznik globálneho terorizmu. Ako budú USA postupovať v duchu najnovšej doktríny, ak niekto ochromí život v New Yorku alebo podnikne niečo horšie? Bude odvetou letecký útok na Bagdad alebo Pchjongjang? A prečo nie na Saudskú Arábiu alebo Jemen, teda štáty, ktoré sú najväčšou zásobárňou islamských teroristov? Organizácia al-Káida má svoje bunky v 68 krajinách sveta, Spojené štáty nevynímajúc. Živná pôda terorizmu Proti terorizmu využívajúcemu slabiny vyspelej spoločnosti sa nedá bojovať klasickou vojnou, ktorej podstatu a ciele opísal na začiatku 19. storočia generál von Clausewitz. Terorizmus nemožno zlikvidovať zvrhnutím nepohodlných režimov. Terorista sa môže vykľuť zo sympatického suseda, ktorý dlhý čas žije bežným životom a začne konať až potom, keď dostane očakávaný signál. Ten vôbec nemusel prísť z Bagdadu, nebol výsledkom komplotu dvoch mužov, ktorí sa stretli v niektorej pražskej kaviarni. Najlepším úkrytom pre teroristov sú multietnické veľkomestá, akým je napríklad aj Hamburg, odkiaľ prišli mnohí aktéri útoku z 11. septembra. Pomocníkom teroristov sa môže stať aj neuznaný vedec z niektorého laboratória potom, čo prišiel o zamestnanie. Odstrániť terorizmus znamená zlikvidovať predovšetkým živnú pôdu, z ktorej čerpá svoje myšlienky i fanatické ľudské zdroje. Je ňou predovšetkým nesmierna chudoba, hospodárska zaostalosť, dlhodobo potláčané a neriešené etnické a národnoemancipačné ambície. Ak sa k tomu pridá dlhotrvajúci ozbrojený konflikt, v ktorom zomierajú aj nevinní, potom je terorizmus aj aktom zúfalstva a pomsty. Ľudia žijúci v zúfalých podmienkach zvyčajne robia akty zúfalstva. Zaujímavé je, že najnovšia americká doktrína postrehla aj tieto príčiny terorizmu. Stačí si všimnúť úvodné riadky siedmej kapitoly. ,,Svet, kde niektorí žijú v komforte a prebytku, zatiaľ čo polovica ľudskej rasy žije z menej ako dvoch dolárov denne, nie je ani spravodlivý, ani stabilný.“ Možno povedať, že takúto charakteristiku súčasného sveta by bez váhania vsunul aj Marx do svojho Manifestu. Zatiaľ však v USA prevláda názor, že svet ich nenávidí pre ich slobodu, silu a bohatstvo. Patrilo by sa skôr konštatovať, že príčinou klesajúcej popularity USA je zneužívanie sily a bohatstva na presadzovanie vlastných záujmov na úkor druhých. Výsledkom je devastácia prirodzeného ekonomického, kultúrneho i sociálneho prostredia mnohých národov a etnických spoločenstiev. Spomínaná piata kapitola najnovšej doktríny, kde USA sľubujú vysporiadať sa postupne formou vojny a násilia so všetkými, ktorí nie sú v jednom šíku so záujmami Spojených štátov ignoruje to, čo uvádza v ostatných kapitolách. -