Bez Fašírky jedine bez politikov
„Štát nemá zásady štátnej mediálnej politiky,“ tvrdil ešte pred rokom bývalý šéf TV Markíza Pavol Rusko, keď odchádzal z Rady vlády pre masmédiá SR. Hoci sme sa tejto téme venovali už v predminulom čísle, nedá nám nepozrieť sa bližšie aj na vízie politikov v tejto oblasti. Paradoxne, ak sa povie štátna mediálna politika, väčšina politikov hneď siaha po tom, ako by mal vyzerať televízny trh. Či máme mať duálny systém v podobe jednej alebo dvoch súkromných televízií, či na akom princípe má fungovať verejnoprávna STV. Zdá sa, akoby tu ani nebol trh printových médií, o agentúrnom spravodajstve ani nehovoriac. Aký by teda mal byť vzťah štátu k mediálnemu trhu? Potrebujeme politicky riadené mediálne inštitúcie? Ako sa na druhej strane vyhnúť neblahým skúsenostiam z rokov nie tak dávno minulých, aby médiá neriadil iba nejaký stranícky orgán? Nuž, len z odpovedí na tieto otázky by dnešný kabinet možno vedel získať aspoň piliere spomínanej štátnej mediálnej politiky. „Ukazuje sa, že médiá sú pridrahou hračkou pre politikov. Najmä, ak ich chápu len v dvoch rovinách. Prvá je ich vlastný priestor v nich. Druhá – ako budú na tomto priestore prezentovaní. Bez akejkoľvek dávky irónie sa dajú obe roviny považovať za legitímne. Lenže zvlášť povzbudzujúce nie je predovšetkým to, že sa tieto ciele pokúšajú dosiahnuť presne rovnakým spôsobom, ako bojujú o svoje posty vo vnútri strán. Personálnymi intrigami, ktoré víťazia nad skúsenosťou a odbornosťou,“ tvrdil ešte za svojho funkčného obdobia predseda Slovenského syndikátu novinárov, dnes prezidentov hovorca Ján Füle. A tak nečudo, že politici sa vždy väčšmi zaujímali o svoju prezentáciu v Slovenskej televízii ako napríklad o štátnu tlačovú agentúru. Jej niekdajší riaditeľ Ivan Čeredejev dokonca tvrdil, že členov (dnes už bývalej) vlády TASR nezaujíma. Teda jedine do času, keď zistia, že prezentovať sa dá dobre aj týmto spôsobom. Tak, ako kedysi, keď sa štátna agentúra zneužívala a na trh sa dostávali jednostranné, v niektorých prípadoch dokonca nepravdivé informácie. Aj to len potvrdzuje, že vláda Vladimíra Mečiara mala svoju mediálnu politiku jasnú: byť čo najviac v médiách a len v pozitívnom obraze. Takže jasno vlastne nemáme ani v prípade trhu s agentúrnym spravodajstvom. Ak sa rozpráva, koľko mediálny trh uživí televízií, prečo sa už podobné diskusie nevedú aj o agentúrnom spravodajstve? Ivan Čeredejev kedysi v rozhovore pre SLOVO povedal: „Na slovenskom mediálnom trhu môže existovať aj osemnásť agentúr, ak ich uživí. Ale ten slovenský uživí len jednu.“ Dnes na Slovensku pôsobí okrem štátnej aj súkromná agentúra SITA a ešte niekoľko pobočiek medzinárodných agentúr. Na druhej strane, jeden zo spolumajiteľov súkromnej agentúry SITA tvrdí, že služby štátnej agentúry dokážu zabezpečiť lacnejšie. Znova sa teda dostávame k otázke, či potrebujeme aj štátne, respektíve verejnoprávne mediálne inštitúcie. Veľa politikov bude zastávať potrebu štátnych, respektíve verejnoprávnych médií. Veď kto inak zabezpečí nestrannosť spravodajstva, informovanosť obyvateľstva vo výnimočných situáciách... Spomeňme si však na pôsobenie Igora Kubiša na poste šéfa STV – to bol príklad „nestrannosti“ informovania verejnoprávnej televízie! Paradoxom je aj to, že na jednej strane sa volá po verejnoprávnosti STV, ktorá má zabezpečovať maximum nevyhnutných informácií, objektívneho spravodajstva či menšinových správ a kultúrneho vyžitia, na druhej strane aj politici hovoria, že by mala konkurovať súkromným televíziám. Takže, čo chceme? Chceme mať i z verejnoprávnej televízie len spŕšku telenoviel, happyendových filmových trhákov či vražedného spravodajstva, alebo naozaj potrebuje slovenský divák aj takzvanú ušľachtilú nudu? Podľa viacerých mediálnych odborníkov by mali byť obsahom vysielania STV práve národné a svetové umelecké diela, či už spomínané programy pre národnostné, kultúrne, náboženské i ďalšie menšiny. Je však na slovenskom trhu vôbec dopyt po takýchto reláciách? Alebo je slovenský divák až priveľmi ovplyvnený komerčnými programami a STV ho už jednoducho nebaví? Aj voľba členov Rady STV a SRo však opäť dokázala, že politici sa svojho vplyvu v médiách nechcú vzdať. Ako inak sa dá vysvetliť, že v hlasovaní v parlamente nepodporili do týchto orgánov ani jedného nominanta profesijných združení!? Nech už vláda rozhodne o budúcnosti verejnoprávnych a štátnych mediálnych inštitúcií akokoľvek, podstatou ich fungovania je v prvom rade nepolitickosť nominácie ľudí na najvyšších postoch v týchto médiách. Inak sa totiž z období typu Fašírok nikdy nedostaneme. Potrebuje štát mediálnu politiku a ako by mala vyzerať? Mikuláš Dzurinda, premiér SR: Na Slovensku sa po páde komunizmu zo štátnych médií v pomerne krátkom čase stali médiá verejnoprávne. Dnes musia nielen pripravovať programovú ponuku reflektujúcu verejný záujem, ale zároveň konkurovať súkromným komerčným médiám. Úlohou štátu je vytvoriť bezbariérové, ale predsa len regulované prostredie pre vstup súkromných médií, na druhej strane je však nutné prijímať opatrenia na zachovanie osobitného (verejnoprávneho) postavenia STV a SRo. Preto je celkom jasné, že Slovenská republika potrebuje mediálnu politiku. Potrebuje ju pre svojich občanov, aby mali možnosť získavať kvalitné informácie z dôveryhodných zdrojov, a aby si mohli spomedzi rozličných súkromných médií vyberať aj podľa toho, ktorá finančná či nefinančná inštitúcia ich podporuje. Hlavné zásady mediálnej politiky tejto vlády sa odrazia v nových zákonoch o STV a SRo, ako aj v novom mediálnom zákone. Pozornosť bude venovaná najmä posilneniu samosprávneho princípu v riadení verejnoprávnych médií, eliminácii možnosti ich neefektívneho riadenia a zadlžovania, a zvýšenie transparentnosti financovania v oblasti súkromných médií. Občanom by teda v konečnom dôsledku mala priniesť lacnejšie, efektívnejšie a kvalitnejšie verejnoprávne vysielanie a plnú informovanosť o pozadí súkromných médií. Béla Bugár, predseda SMK a podpredseda NR SR: Predovšetkým je nevyhnutné, aby sme novelizáciou zákona o verejnoprávnych médiách vytvorili čistý mediálny priestor, v ktorom majú verejnoprávne médiá presne vymedzené právomoci, podmienky financovania a zabezpečenú nezávislosť. Pritom treba, aby sa v týchto otázkach vytváral konsenzus medzi vládnymi a opozičnými stranami, pretože je nepredstaviteľné, aby sa výmenou vlád stále menili podmienky fungovania verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Dušan Čaplovič, podpredseda Smeru a poslanec NR SR: Pôsobenie mediálneho systému zásadným spôsobom ovplyvňuje vedomie ľudí a spoločenské procesy v širokom spektre od politiky cez ekonomiku až po vzdelávanie a kultúru. V tomto zmysle ide o jednu z rozhodujúcich, strategických oblastí, v ktorej štát nesmie stratiť svoju aktívnu programovú, legislatívnu a regulačnú úlohu. Naopak, cieľavedomým uplatňovaním štátnej mediálnej politiky sa musí stať aktívnym činiteľom v mediálnom prostredí. Dlhoročné ignorovanie významu a fungovania mediálneho prostredia zo strany politických elít viedlo k vzniku a hromadeniu vážnych problémov a rizík. Nato, aby štátna mediálna politika nadobudla reálny zmysel a obsah, musí byť chápaná ako prostriedok na napĺňanie jasne definovaných národno-štátnych záujmov v mediálnej oblasti. Znamená to predovšetkým: rozvoj mediálneho systému ako organickej súčasti programu budovania informačnej spoločnosti; vyváženosť duálneho systému televízneho a rozhlasového vysielania, upevňovanie kultúrnej súdržnosti spoločnosti pôvodnou tvorbou verejnoprávnych médií a podporou národnej kultúry v oblastiach audiovízie, vydávania periodickej tlače, knižnej a hudobnej kultúry a v neposlednom rade slobodné šírenie informácií prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov.
