Politika ulice

Seattle bol začiatok. Vtedy, v roku 1999, mali socialistické a sociálnodemokratické strany v Európe navrch. Politicky jej dominovali, a predsa sa za ich vlády začalo na starom kontinente rodiť podhubie protestu, ktorý nebývalou silou hodnotil a kritizoval podmienky, ktoré tieto strany v Európe, ako aj vo svete spoluvytvárali.
Počet zobrazení: 833

Seattle bol začiatok. Vtedy, v roku 1999, mali socialistické a sociálnodemokratické strany v Európe navrch. Politicky jej dominovali, a predsa sa za ich vlády začalo na starom kontinente rodiť podhubie protestu, ktorý nebývalou silou hodnotil a kritizoval podmienky, ktoré tieto strany v Európe, ako aj vo svete spoluvytvárali. Tí, ktorí sa establishmentu čo len trochu dotkli, sa stali terčom a prestali byť strelcom. Florencia priniesla do diskusie sociálnych hnutí nový rozmer. Jedna z 18 konferencií, 140 seminárov a 250 tvorivých dielní sa venovala téme Sociálne hnutia a politické strany. Konferenčný stan, kde pre masu ľudí nebolo vidieť na druhú stranu, a teda ani na rečníkov, prijal viac ako päťtisíc ľudí. Márne mi zišlo na um, že by som si mal zobrať tlmočnícke zariadenie. Veď aj tak by som sa k miestu, kde ho rozdávali, neprepchal a aj pri menšom počte účastníkov deň predtým ich už nebolo nazvyš. Našiel som si malú medzeru medzi ľuďmi a podľa vzoru väčšiny, ktorí počúvali s otvorenými ústami, som komplikovane hľadal najvhodnejší leták na poznámky. V taške sa mi ich nazbieralo veľa. Poznal som osoby, ktoré mali vystúpiť, no na jednu som sa zvlášť tešil. O úvod do problematiky sa postaral Bernard Cassen, generálny riaditeľ globálneho mesačníka Le Monde Diplomatique, ale najmä prezident duchovného vodcu medzinárodného sociálneho hnutia, organizácie ATTAC. Zamýšľal sa nad príčinami vzniku nových sociálnych hnutí a príčinou ich celosvetového úspechu. Ľudia, ktorí boli pri vzniku ATTAC-u, hľadali vakcínu proti vírusu neoliberalizmu, ktorý začal infikovať planétu pred 25 rokmi. Chicagským ekonómom sa ho podarilo rozosiať na všetky strany. Pád berlínskeho múru tomu len druhotne pomohol, a po svete sa rozniesla dogma – „inej alternatívy niet“. Len letmo som si pri týchto slovách spomenul na Slovensko, kde sa neexistencia alternatívy stala oficiálnou ideológiou. Odpoveď kruhu, ktorý zakladal ATTAC, sa trendu vzoprela – „Iný svet je možný!“ Títo ľudia nechceli zakladať stranu. Založili hnutie, ktoré vzniklo z neschopnosti strán a odborov osloviť väčšinu ľudí, bez ohľadu na ich politickú príslušnosť či stav. Dnes ATTAC združuje mnoho členov z rozličných politických subjektov. Zhodujú sa v tom, že na dnešnom svetovom systéme, ktorý určuje podobu tých lokálnych, niečo nie je v poriadku. Brániť členom hnutia, aby pôsobili v stranách, by bolo podľa Cassena smiešne. Strany treba zvnútra meniť a sústreďovať ich pozornosť na globálny charakter problémov a potrieb dnešného sveta. Otázky Hansa Ströbeleho, predstaviteľa nemeckých zelených sa oprávnene dotkli dočasného nerešpektovania Schengenských dohôd. Aká je to demokracia, aký je to projekt, keď sa práve pri stretnutí sociálnych hnutí prestáva rešpektovať jeden zo základných výdobytkov spojenej Európy – voľnosť pohybu v rámci členských krajín? Demokracia v podaní dnešných elít asi natrafila na svoje limity. „Nediskutuj o nediskutovateľnom.“ Mediálne fámy o násilníctve takzvaných, respektíve nesprávne nazývaných antiglobalistov dali talianskej polícii argument na prehľadávanie vlakov plných robotníkov, intelektuálov, aktivistov smerujúcich na rande vo Florencii. Taliansko zažilo pred viac ako rokom tragédiu. V Janove zastrelili mladého chlapca, Carla Giullianiho. Masívne represie voči demonštrantom sa potvrdili ako neúčinné a talianska vláda zmenila taktiku – policajtov skryla. Jeden z trockistických kandidátov na prezidenta vo Francúzsku, mladý ani nie tridsaťročný poštár Olivier Besancenot, tvrdí: „Je to Európa, ktorá nám nepatrí, a nikdy nebude ani naša.“ Treba ju reformovať. Ale inak. „Sociálne štandardy treba harmonizovať smerom nahor, a nie smerom nadol, ako je to dnes... Európa bude naša, keď sa zavedie celoeurópsky minimálny plat.“ To sú podľa radikálnej európskej ľavice dôvody, prečo nemožno akceptovať sociálnodemokratickú tradíciu. Konflikt medzi sociálno-liberálnou ľavicou a jej antikapitalistickou sestrou sa okrem iného ukazuje na protivojnovej tradícii. Besancenot opakuje starú trockisticku pravdu: „Kapitalizmus je vojnová mašinéria.“ Militaristická povaha dnešného svetového systému sa vo Florencii skloňovala vo všetkých pádoch. Bush, Blair a Berlusconi sú pre revolučnú ľavicu predstaviteľmi vojenského a teda násilného charakteru svetového establishmentu. Chris Nineham z britskej Globalize Resistance auditóriu v tomto kontexte pripomenul: „Robiť kompromisy s mocnými, znamená ich robiť ešte silnejšími... Vojna je zámienkou a neschopnosťou vládnuť konsenzom.“ Naopak, konsenzus bol nepísaným mottom prvého Európskeho sociálneho fóra. Spleť roľníckych, robotníckych, mládežníckych, odborárskych, náboženských, ekologických, protivojnových a ľudskoprávnych organizácií, ako aj politických strán celého spektra od stredu doľava potvrdila, že aj v rôznosti býva sila, a nepriateľ je jasne pomenovaný. Písaným mottom sa stalo: „Proti vojne, neoliberalizmu a rasizmu.“ Politika sa v podaní nového globálneho hráča dostáva na svoje prirodzené miesto, kde patrí, a teda na ulicu, v zmysle gréckej agory, tvrdí Fausto Bertinotti, z Obnovenej (Rifondazione) komunistickej strany Talianska. Ak sa politické strany rozhodnú k hnutiu pridať, nie je proti tomu. Problém vidí v tom, že niektoré z nich budú mať pohnútky ho viesť. Tomu sa preto treba bezpodmienečne vyhnúť. Jedno bolo vo Florencii cítiť – zdôrazňovanie krízy reformizmu, a teda sociálnej demokracie. Akceptácia vojnovej kultúry a kompromisníctvo vyvolali nedôveru. Na stretnutie však demokratickí socialisti prišli, najmä tí, ktorí utrpeli zdrvujúce porážky. Taliani a Francúzi si verejne priznali nedostatok ambícií počas svojho vládnutia. Neoliberalizmus sa stal termín, s ktorým začali operovať, je však otázne koľko ľudí im tak krátko po výhražnej facke uverí. Radikáli si porážky reformistov pravicou vysvetľujú jednoznačne. Nebolo si z čoho vyberať, niet medzi nimi rozdiel. Také isté to je aj v Amerike. Ľudia vo voľbách do kongresu volili Busha a nie demokratov – keď si má niekto vybrať medzi originálom a kópiou, vyberá originál. Černosi a ženy ostali doma a nešli voliť. Líder belgických socialistov Elio di Rupo, všeobecne považovaný reformistami zo Socialistickej internacionály za ľavičiara, však radikálom oponuje a tvrdí: „Každý u socialistov pochopil, kto je spojenec. Ak by si teda mal vybrať medzi D’Alemom a Berlusconim bral by D’Alema, no ak by bol výber medzi Berlusconim a Bertinottim, bral by Bertinottiho.“ Sociálna demokracia sa začína zamýšľať. Niektoré zo strán so sociálnymi hnutiami komunikujú, iné menej. Pomer sa však postupne obracia v prospech ulice a politika vyzerá na to, že zásadne naberá obrátky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984