Zmenky zaplatíme všetci
Najvyšší súd SR rozhodol, že česká Union banka má nárok na preplatenie zmeniek, ktoré podpísal bývalý šéf SPP Ján Ducký. Bezmála pol miliardy však „zatiahnu“ daňoví poplatníci. Je to vina nedokonalého zákona, ktorý umožňuje šafáriť so štátnym majetkom. Zmenka je druh cenného papiera. Ten, kto ju vystaví, zaväzuje sa v istom čase uhradiť sumu na nej uvedenú. Ide vlastne o spôsob ručenia, pričom ručiť ňou môžete aj za dlhy inej osoby. V roku 1998 vystavil päť zmeniek na približne 470 miliónov slovenských korún vtedajší generálny riaditeľ Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) Ján Ducký. Zneli na spoločnosť Sezooz Group a boli súčasťou zmluvy o dodávke technologického zariadenia pre SPP. Potom ich kúpila Union banka, ktorá ich prihlásila na preplatenie. To už bolo za „prvej Dzurindovej“ vlády a nové vedenie SPP ostalo v šoku. Duckého ktosi zastrelil, o zmenkách sa nič nevedelo, ale hneď sa začalo hovoriť, že ich je ešte viac. Zákon totiž umožňuje šéfom štátnych podnikov nakladať so zmenkami, ako sa im zachce. Dokonca aj dnes je možné, že riaditeľ štátnej firmy vystaví zmenky bez vedomia príslušného ministerstva a zadlží podnik tak, že o tom nik nebude vedieť. Zmenky sa dokonca, ako to bolo v prípade SPP, ani nemusia objaviť v účtovníctve či inej agende podniku, takže sa stanú časovanou bombou. Je šokujúce, že všetky doterajšie vlády ponechali tento stav a nezabezpečili riadnu osobnú zodpovednosť šéfov štátnych podnikov za ich vedenie. Pritom nejde len o zosobnenie prípadnej škody v plnej výške, ktoré musí byť účinné, lebo nie je nič jednoduchšie, než sa „na papieri“ zbaviť osobného majetku. Ide o skutočnú verejnú kontrolu, predovšetkým prostredníctvom zástupcov štátu a zamestnancov podniku, aby k takým zlodejstvám vôbec nedošlo. Duckého zmenky zaplatíme zo „štátneho“. Vláda totiž pri privatizácii SPP na seba prevzala záväzok, že uhradí nielen tieto zmenky, ale aj skryté environmentálne dlhy podniku. Najhoršie je, že nik presne nevie, do akej sumy môžu prvé i druhé dlhy narásť. Nové čísla sa môžu objaviť kedykoľvek, ako teraz nečakaná pol miliarda. Na prvý pohľad tento prípad dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že štát je najhorším vlastníkom. Lenže mnohomiliardové dolárové podvody v USA dokazujú, že problém je inde. Nie v silnom, ale v slabom štáte. V takom, ktorý obmedzuje verejnú kontrolu v záujme „slobody podnikania“, či „obchodného tajomstva“. Hoci by sme to v prípade súkromného vlastníctva mohli tolerovať, v prípade štátneho určite nie. Preto je dôležité, aby si štát zachoval majetkový vplyv v najdôležitejších odvetviach hospodárstva. V takom prípade je silná verejná kontrola, prístup k informáciám o transakciách podniku a spoluúčasť verejných reprezentantov a odborárov na rozhodovaní logická. Neexistuje totiž dôvod, prečo by sme všetci nemali vedieť, čo sa deje s naším majetkom.
