So slonom nie sú žarty
13. 7. 2002 Sawadee. Pomaly sa mi rozširuje slovná zásoba thajčiny. Sme už na severe v Chiang mai. Od predchádzajúcich miest sa odlišuje vplyvom blízkeho Laosu i Barmy a svojskou severothajskou architektúrou. Mierne sa zmenila aj kuchyňa, čo je celkom príjemné. Nie že by tu dávali do jedla menej chilli, len už sú v miske namiešané iné prísady a v inom pomere. Keď idete po ulici, všade po vás vykrikujú rikšiari (rikša je klasické trojkolesové kryté vozidlo pre dvoch až piatich ľudí. Je bežným taxíkom hádam v celej Ázii a špeciálne juhovýchodnej). Môžete si vybrať z množstva pouličných predajcov jedla alebo drobunkých „reštaurácií“, o ktorých hygiene som už písal. Tu už majú väčšinou aj anglické menu, v menších mestách len v thajskej hatlanine. Keby sa to písmo dalo aspoň čítať... Vyberiete si niečo, a keď dostatočne agresívne vysvetľujete „No chilli!“, sem-tam to fakt zaberie. Na výber sú rezance s hocičím ako základ a to isté s ryžou. Okrem toho sa tu dajú všade kúpiť ananásy, melóny a iné ovocie (do ktorého vám dajú vrecko s chilli cukrom...). 16. 7. 2002 Ešte stále sme v Chiang mai. Absolvovali sme dvojdňový výlet. Autom nás viezli dve hodiny do dediny jedného horského kmeňa. Ženušky vyobliekané do krojov sa nám snažili predať nejaké suveníry, dedina je iba decentne skomercializovaná, ale nezaujímavá. Po nejakých dvadsiatich minútach sme vypadli do ďalšej dediny. Slamené chatrče, sliepky, svine, pobehujúce malé deti... no skutočne nič, prečo by som nevedel zaspať. Vysadili nás z auta, dali nám najesť a poďho po vlastných. Malo to trvať tri a pol hodiny. Keď sme si mysleli, že to bude prechádzka pre „bielych“ pupkatých západniarov, tak nás rýchlo vyviedli z omylu. Bola to riadna fuška predierať sa džungľou. Vlhkosť skoro stopercentná, teplota tiež slušná, takže sme sa pri prudkých výstupoch spotili ako ešte nikdy v živote. Nečudo - stúpať do strmého kopčiska po šmykľavom blate a miestami až bahne. Predieranie sa cez obrovitú vegetáciu má však svoje čaro. Samé banánovníky, bambusy, obrovité teakové stromy. Chlpatých húseníc boli miestami desiatky a dookola lietali obrovské motýle. Videli sme aj hada, chvalabohu včas. Podvečer sme dorazili k poslednému vrcholu. V dedine kmeňa Lahu bol náš nočný tábor pod moskytiérami. Zvuky džungle, namiesto sprchy minipramienok, pod nami údolia... no čo vám budem hovoriť, paráda. Potom prišiel večerný program. Chlapík hral na rozladenej gitare a decká v krojoch spievali medzinárodné pesničky v miestnom jazyku. Úplne od veci. Nijaká pôvodná tvorba, alebo ich kultúra. Komercia sa dostala už aj do džungle. Potom sa chlap spýtal, či dakto nevie hrať na gitare. Tak som to s Hofim vzal do rúk. Zahrali sme pár našich a po potlesku a nechápavých pohľadoch sme gitaru vrátili. Paráda, v džungli som ešte nehral. Na druhý deň sa mi splnil jeden sen, kvôli ktorému som sem išiel. Jazda na slonovi! Ako jediný som jazdil sám, ostatní po dvoch. Ten slon vôbec nie je stabilný! Hore na chrbte má lavičku, na ktorej sa sedí. Šli sme najprv po ceste, potom zahli do džungle po malom, ale strmom briežku. Držali sme sa ako blázni, každú chvíľu hrozil pád z chrbta pekne vysoko nad zemou. Všetko bolo super, pokiaľ sa mi potvora neotočila kamsi z cesty a nevybrala sa trhať listy pre svoj bezodný žalúdok. Vošli sme do rieky. Slony kráčali proti prúdu a hore kaskádami, raz im voda siahala až po oči a to už bol riadny zážitok. Celá cesta trvala asi 45 minút. Škoda, bolo mi málo.
