Prežitkami starých čias sú oni

Nedávno som pozeral jednu z najsledovanejších televíznych humoristických relácií. Generácia päťdesiatnikov, umelcov, sa ponosovala na postkomunistický charakter našej spoločnosti. Je úžasné, akým spôsobom sa z nich stávajú trinásťroční chlapci, ktorí sa narodili koncom novembra 1989. Humoristi Milan M. a Ján Š. ako bývalí členovia KSS sa ešte trinásť rokov po krachu systému, ktorý reprezentovala ich rodná strana, čudujú nad pozostatkami minulého obdobia. Škoda, že vo svojich, často vtipných, poznámkach nespomenú, že jedným z najmarkantnejších pozostatkov starých čias sú práve oni. Plakanie nad prepadom subjektu, ktorý získal len 9422 hlasov, vyznieva o to trápnejšie, že robí z ostatných 2 865 659 voličov idiotov. Mali sa teda vo svojich predvolebných výzvach sústrediť na tých skoro 400 tisíc súdruhov, ktorí po Novembri 89 konvertovali na demokratov, konzervatívcov, liberálov a neviem čo ešte. V tom prípade by získali dnešní kryptokonzervatívci viac ako desatinu všetkých voličov. A to už by v slovenských pomeroch bola riadna sila. V skutočnosti im nik nevyčíta, že tam boli. Každý člen predsa nebol zločinec. No aspoň trošku pokory a sebairónie by v ich prípade nezaškodilo. V prípade skladateľa textov sa ešte dnes nezdržím výbuchu smiechu, keď si vypočujem piesne z výberovky The Best of KSČ and KSS. Mali vychovávať vtedajšiu mládež a deti a teda aj mňa. Našťastie nás toto obdobie len lízlo. A tak nám s čistým svedomím a bez komplexov dnešná doba poskytuje mnoho dôvodov na kritiku. Problém je však v tom, že len čo niekto začne, musí čeliť obvineniam, že je komunistické decko. No aké sme už my komunistické deti? Novodobí intelektuáli a umelci sú až z absolútnou istotou presvedčení, že práve teraz žijú v tom správnom čase, v tom správnom ekonomickom a spoločenskom systéme a agresívne reagujú na jeho kritiku. Až priveľmi sa v minulosti naučili vážiť si systém, v ktorom sa im darí. Im sa darilo aj vtedy a aj teraz. Práve v tom je celý problém, nie sú to ľudia, ktorí v prípade nesúhlasu revoltujú. Pokritizovať a poštekliť to áno. No revolta by asi ohrozila ich postavenie. Neusilujú sa pochopiť ani argumenty zľava, a neberú ich ani od mladej generácie. Mýlia si komunizmus so solidaritou a spájajú si sebectvo s demokraciou! Nedávno som diskutoval s jedným novinárom o plánoch novej vlády. Keď som namietal niektoré kroky v daňovej oblasti, vynadal mi do komunistov, a že pre takých, ako sme my, to oni (vrátane jeho) musia naprávať. Najprv ma to urazilo, veď aký by som ja mohol byť komunista? No dnes to beriem úplne ináč. Kým som sa ja hral s vláčikom a cucal kondenzované mlieko Pikao, náš slávny novinár, zasadal niekde na schôdzi svojej uličnej organizácie na strednom Slovensku a zdravil Česť práci. Áno, ľutujem ich! Nechcú si pamätať dobu, v ktorej vyrástli, spoločnosť, ktorú budovali. Pokiaľ sa my, ktorí sme ju poriadne nezažili, snažíme kritizovať tú minulú i dnešnú a navrhovať budúcu, oni naopak súdia a moralizujú vlastne samých seba v celej svojej dvojjedinnosti. Možno príde čas, keď to budú musieť urobiť ešte raz, ale my sa už nebudeme čudovať. Veď si dovtedy zvykneme.