Dzurindovo NIE

Hra sa skončila, masky sú odhodené a s nimi aj predstieranie umiernenosti. Strana maďarskej koalície (SMK) má jasné záujmy a pevne sa ich drží. Možno si to niektorí pred voľbami neuvedomili, no teraz je to azda jasné aj tým najväčším politickým naivkám... SMK si dlho budovala imidž slušnej a najmä umiernenej strany, ktorá vždy dodrží slovo a na ktorú sa dá spoľahnúť. Tento mýtus o nej dlho šírili intelektuáli, ktorí ,,znechutení zo slovenskej politiky“ nevideli inú možnosť, ako hlasovať za SMK. Tento mýtus sa úspešne rozšíril minimálne v bratislavských kruhoch. V časoch „najzúrivejšieho mečiarizmu“, keď Slota na mítingoch vykrikoval nezmysly typu „do tankoch na Budapešť!“ sa dali sympatie voči SMK pochopiť. A nejeden Slovák si vtedy povedal: „Tak nech tí Maďari dostanú, čo chcú... len nech je konečne pokoj!“ Neskoršie nie veľmi taktické útoky SDĽ a najmä jej enfant terrible Roberta Fica a ministra pôdohospodárstva Pavla Koncoša jej povesť ešte upevnili. A čo bolo najdôležitejšie – SMK bola pre Dzurindu vždy oporou. Mýtus SMK začal upadať až pred voľbami, keď sa strana rozhodla pre návrat do vlastného etnického geta. Prvých tridsať kandidátov na poslancov NR SR totiž muselo používať maďarské mená a ich deti museli navštevovať školy s vyučovacím jazykom maďarským! Navyše, nemaďarskí kandidáti sa dostali iba na nezvoliteľné miesta. Nezabudnuteľný sa stal najmä Durayov slogan na predvolebnom mítingu FIDESZ v Budapešti: ,,Felvidék je s tebou Viktor!“ Ozvena tohto výroku rezonovala na Slovensku ešte dlho, za čo neposlušného Duraya na chvíľu spacifikovali a nasadili mu na ústa náhubok. SMK to nejako do volieb pretrpela, no teraz už sa nemusí pretvarovať. Pokračuje v presadzovaní svojich záujmov. Pod palcom má pôdohospodárstvo, regionálny rozvoj a životné prostredie. Odfajknúť si môže Maďarskú univerzitu, na dobrej ceste je pôda neidentifikovateľných vlastníkov a možno raz prejde aj Komárňanská župa... A tak sa pustila do sprostredkovateľskej činnosti, ktorej predmetom je Maďarský krajanský zákon. V tom švungu však jej reprezentanti akosi pozabudli, že pri sebe nosia slovenské pasy a sú poslancami slovenského parlamentu. Keď Mikuláš Dzurinda minulý týždeň voči tomuto zákonu predložil pätnásť výhrad a povedal jasné nie, tak zostali zaskočení. Zrazu je oheň na streche a slovenská koalícia čelí prvej važnej kríze. Otázka však znie: je tento zákon problémom Maďarska alebo Slovenska? Poradca premiéra pre zahraničnopolitické otázky Miroslav Wlachovský to povedal jasne: ,,Tento problém je predovšetkým maďarský problém a žiaden dokument prijatý medzi Maďarskom a Slovenskom nezasahoval do právneho systému druhej krajiny, až prišiel tento zákon.“ Bližšia košeľa ako kabát Prečo potom tento zákon vlastne vznikol? Pre Orbána a jeho garnitúru mal predovšetkým symbolický význam. FIDESZ potreboval pred voľbami eliminovať nacionalistov a pritiahnuť ich voličov. To sa mu aj podarilo, ale za cenu vybičovanej atmosféry nenávisti a ostrej polarizácie spoločnosti. Hlavným cieľom tejto právnej normy bolo ,,prekonať traumu z Trianonu“, ,,zjednotiť maďarský národ ponad hranice“ a dosiahnuť stav, aby sa ,,Maďari na rodnej zemi cítili ako vo svojej vlasti“. Zákon o Maďaroch žijúcich v susedných krajinách, ako znie presný názov, síce prijala veľká väčšina maďarského parlamentu 19. júna 2001, svojou dikciou však patrí skôr do 19. ako do 21. storočia. Kto od víťazných socialistov čakal, že túto archaickú právnu normu zmietnu zo stola, sa veľmi mýlil. Ukázala sa totiž stará známa vec – skrátka košeľa je vždy bližšia ako kabát... Hoci Medgyessy, na rozdiel od Orbána, sa nikdy neusiloval vyvolávať nacionalistické vášne, v prípade krajanského zákona jednoducho nemohol povedať nie. Padlo by na neho a jeho stranu podozrenie, že nie sú „dostatočne národní“. Takýto ,,luxus“ si na maďarské pomery môže dovoliť iba menší koaličný partner socialistov – slobodní demokrati, ktorí aj predtým za novelu tohto zákona nehlasovali. Medgyessy si niečo takéto, najmä po afére s tajnými službami, ktorá otriasla jeho dôveryhodnosťou, určite nemôže dovoliť. Nakoniec svedkami takéhoto správania sme často aj v Európskom parlamente, kde poslanci nehlasujú ako ľudovci alebo socialisti, ale ako Nemci, Francúzi či Angličania. Zbytočná roztržka Od 1. januára tohto roku začal teda zákon platiť. Paralelne s ním začalo aj za pomoci poslancov SMK na Slovensku pôsobiť Združenie za spoločné ciele, ktoré malo napomôcť aplikáciu tejto právnej normy na území SR. Mimochodom, v súčasnosti sa súdy zaoberajú prešetrovaním činnosti tohto združenia... Faktom zostáva, že SMK sa usilovala o zmäkčenie tohto zákona. Jej návrh, aby finančná podpora z Maďarska na Slovensko nesmerovala priamo k fyzickým osobám, ale do občianskych združení a nadácií, sa s prižmúrením jedného oka dá považovať za krok správnym smerom. Pál Farkas sa domnieva, že s týmto postupom by súhlasila aj Benátska komisia Rady Európy, ktorá mala výhrady k priamemu financovaniu: ,,Benátska komisia vyhlásila, že podporu pre žiakov nie je možné poskytnúť fyzickým osobám, ale nevylúčila podporu občianskym združeniam či nadáciám. A toto riešenie smerovalo k tomuto, a práve preto sme prekvapení, že zo strany slovenského premiéra toto riešenie bolo odmietnuté.“ V návrhu novely maďarského zákona však stále existuje princíp pôsobenia zákona jedného štátu na území iného štátu (čiže tak často spomínaná exteritorialita). Viacerí slovenskí politici vyjadrili práve túto výhradu, prečo nemôže SR akceptovať takýto zákon. Okrem toho zákon podľa nich vytvára diskrimináciu občanov založenú na národnostnom pôvode. Tieto dva problémy sú pre slovenskú stranu neakceptovateľné. Po príchode z Budapešti to na tlačovej konferencii zdôraznil aj premiér Dzurinda: ,,Nikdy nedovolíme, aby na tej istej ulici v našom štáte vyrastali deti dvoch kategórií. Prvé dostávajú peniaze zo susedného štátu iba preto, že majú maďarskú národnosť a chodia do maďarskej školy s vyučovacím jazykom maďarským. To je diskriminácia absolútne zreteľná.“ No Pál Csáky vyhlásil, že pre Európsku úniu je novela prijateľná. Toto vyjadrenie sa však neopiera o nijaké oficiálne stanovisko, pretože v tejto chvíli jednoducho nijaké neexistuje! Günter Verheugen sa k tejto kauze stavia zdržanlivo a umýva si ruky s odkazom: Vyriešte si to sami medzi sebou! Celá táto roztržka medzi dvoma susednými štátmi je o to zbytočnejšia, že krajanský zákon tak či tak stratí platnosť 1. mája 2004, keď Maďarsko vstúpi do EÚ (napríklad v Rakúsku ako členskej krajine EÚ ani nikdy nemohol platiť...). V jednom rozhovore to už priznal aj maďarský minister zahraničných vecí László Kovács. Prečo teda toľko kriku? Aby si predstavitelia SMK upevnili svoje pozície na Felvidéku a zatreli sa oči nacionalistom v Maďarsku? To je trochu málo, nie? Veď skutočná podpora maďarského školstva a kultúry sa dá robiť aj inak. Napríklad hosťovaním maďarských profesorov na novozriadenej univerzite...