Gitanos

Keď sa v 19. storočí romantickí cestovatelia a po exotike túžiaci dobrodruhovia vracali z potuliek po krásnom, neznámom a legendami opradenom Španielsku, rozprávali o krajine, ktorá sa volá Andalúzia a ktorej noci sú také horúce ako tance ohnivých Cigánok a ktorá je taká hrdá ako neohrozený toreador, kedykoľvek ochotný položiť život za vernosť svojej seňority. Andalúzia sa stala na dlhé roky takmer synonymom Španielska a symbolom Andalúzie sa zasa stal Cigán, ktorý v tej nádhernej zemi slobodne žije a slobodne miluje. Španielsko je však oveľa väčšie ako Andalúzia a o slobode, tobôž cigánskej, dlho nemohlo byť ani reči. Napokon, romantické legendy sú často, žiaľ, len odrazom túžby ubrániť sa celkom neromantickej realite. Ten, kto len trochu pozná dejiny Španielska, by musel tolerantnejší postoj k Cigánom považovať minimálne za zázračný úkaz v krajine, pre ktorú sa náboženská a etnická nesloboda stali na dlhé storočia súčasťou mocenskej politiky, ktorú stmelila, vyformovala aj rozvinula Svätá inkvizícia. Mýtus o slobode stvorila španielska túžba deklamovaná umením tak vášnivo, že sa zdá, že v Európe ani niet krajiny, ktorá by svoj údel oplakávala patetickejšie a so zúfalejšou nástojčivosťou ako Španielsko. Strastiplný plač zaznieva z každého výtvoru španielskeho umenia, veď sa stal priam estetickým kritériom. Romantický španielsky spisovateľ Mariano José de Larra vystihol tento národný pocit vyjadrením, že žiť a tvoriť v Španielsku znamená plakať. Nie je zvláštnosťou, že cigánsky plač, tiahnuci sa celou Európou, neutíchol ani tam. Gréci, Egypťania, Novokastílčania – jeden národ? Prvá zmienka o skupine cigánskych kočovníkov na Iberskom polostrove pochádza z roku 1415. Ide o dokument podpísaný princom Alfonsom na žiadosť Tomasa Sabbu, pútnika do Santiaga de Compostela. Ten istý monarcha vystavil o desať rokov neskôr dokument o povolení na vstup do krajiny skupine Cigánov a nariadil, aby „sa s nimi zaobchádzalo dobre a pohostinne“. Na konci 15. storočia prenikli Pyrenejami ďalšie skupiny Cigánov označovaných ako Grecianos, teda Gréci, na základe čoho sa predpokladá, že ich pohyb podnietila turecká invázia z Konštantínopolu v polovici 15. storočia. Okolo roku 1446 prichádza do Barcelony skupina vedená donom Joaquínom a donom Tomasom z „Malého Egypta“, na základe čoho Cigánov všeobecne označovali za Egypťanov. V tom čase nik nemohol vedieť, že Malý Egypt bolo označenie časti Grécka, v ktorej Cigáni žili (legendy o egyptskom pôvode šírili sami Cigáni a vo všeobecnosti tento názor prevládal až do konca 18. storočia. Prvú vedeckú prácu o ich jazyku a pôvode vypracoval H. M. G. Grellmann v roku 1783). Predpokladá sa, že iná skupina Cigánov priputovala do Andalúzie z Egypta cez severnú Afriku, kedy a ako ostávalo zahalené tajomstvom a vzbudzovalo bázeň i rešpekt u domáceho obyvateľstva, ktorého priazeň si záhadný ľud získaval veštením, čarovaním, predvádzaním nevídaných tancov a atmosférou rozprávkových bytostí, ktoré okolo seba šíril rozprávaním legiend a najfantastickejších príbehov z neznámych krajín. V roku 1427, keď parížsky biskup po prvýkrát vypovedal Cigánov z katolíckej cirkvi, čím spustil lavínu nenávisti a predsudkov živených dodnes, a keď nastal masový útek Cigánov zo západnej Európy na východ, tešili sa Cigáni v Španielsku pomerne tolerantnej atmosfére medzi ľudom a na dvoroch moslimských kalifov a kresťanských panovníkov predvádzali cigánske ženy svoje „nemorálne“ tance a boli za to zahŕňané nezvyčajnou priazňou šľachty i prostého obyvateľstva. Rok 1492 však spečatil osudy obyvateľov a osud krajiny samotnej. Masové vyháňanie Maurov, Židov, násilné pokresťančovanie, upaľovania kacírov, ktoré do dejín vošlo pod označením autodafé (akt viery), sa nevyhlo ani Cigánom. Keďže v tom čase už boli prevažne všetci kresťanmi a prakticky nemali nijaký majetok, nestali sa terčom najväčšej nenávisti. Ich jednoznačné spojenie s „bosoráctvom“, zvedavosť i tajomstvo, ktoré vzbudzovali, mágia a iné prvky, ktoré nezapadali do predstavy o skutočnom kresťanovi, ale viedli k rozhodnutiu nútiť ich vzdať sa akýchkoľvek prejavov „nekresťanského života“ (nemorálne tance, kočovanie, mágia...), okrem iného i k zákazu schádzať sa vo väčších ako dvojčlenných skupinách. Bolo to nielen proti samotnej podstate spôsobu ich života, ale skutočným nebezpečenstvom – každý pocestný, ktorý Cigána stretol, mal právo ho beztrestne zabiť, keďže Cigán nebol považovaný za ľudské stvorenie. Nové nariadenia spečatila sankcia z roku 1499, podpísaná v Medine del Campo katolíckymi veličenstvami Ferdinandom a Izabelou, ktorej skutočným osnovateľom bol kardinál Cisneros, preslávený v procesoch s nedobrovoľnými konvertitmi a všetkými, ktorí sa priečili zákonom nového zriadenia. Neuposlúchnutie príkazov znamenalo pre Cigánov tresty údermi palicou, odrezaním uší, vyhnanstvom z krajiny alebo popravou, čo bol postup bežný aj v ostatných západoeurópskych krajinách. Inkvizíciou šírené poplašné správy o bosoráctve, kanibalizme a posadnutosti diablom vzbudzovali odpor, nenávisť a rastúcu nevraživosť všade tam, kde sa Cigáni dosiaľ tešili priazni a náklonnosti. Začiatkom 17. storočia kráľ Filip III. pod hrozbou vyhnanstva nariadil Cigánom vzdať sa svojej špinavej reči, spôsobu obliekania a mena. Koncom 18. storočia sa podľa vzoru osvieteneckých panovníkov pokúsil o ich čiastočné zrovnoprávnenie Karol III. tzv. Pragmatickou sankciou vydanou podľa vzoru Márie Terézie o príkaze definitívneho usadenia „Egypťanov“. Zakázal nazývať Cigánov označením Gitanos, odteraz boli Novokastílčania – Castellanos Nuevos (rovnako ako v našich zemepisných šírkach sa označovali ako Neubauer, Újmagyar, Újpolgár – Novosedliaci či Novomaďari), ktorí sa postupnou asimiláciou celkom vzdajú svojich návykov a stanú sa neodlíšiteľnými členmi majoritnej spoločnosti. Mauri, Cigáni, Andalúzia a flamenco Neobjasnená história vzniku andalúzskeho flamenca je do veľkej miery kronikou ľudského boja s nepriaznivým osudom v Španielsku po reconquiste a jedným z najemotívnejších dokladov o spolužití nesmierneho množstva etnických skupín. Pôvod sa vo všeobecnosti pripisuje andalúzskym Cigánom Calós a necigánskemu obyvateľstvu, všeobecne označenému slovom payos. Sedemstoročné arabské panstvo, ktoré v novom prostredí nadviazalo na domáce tradície, nemohlo nezanechať stopy na umení Iberského polostrova. Cigáni prišli do Španielska v čase, keď sa začínala nová éra v španielskej politike a kultúra, ktorú vytvorilo spolužitie Maurov, kresťanov, Židov, ale aj otrokov zo všetkých kútov Európy a severnej Afriky dosiahla svoju vrcholnú podobu. V Andalúzii našli Cigáni najpriaznivejšie podmienky. Od miestneho obyvateľstva sa fyzickým vzhľadom veľmi nelíšili a pravdepodobne tu po Pragmatickej sankcii Karola III. prebehla aj ich najväčšia asimilácia, ktorej rozsah sa však dá sotva odhadnúť. Andalúzia sa stala akýmsi útočiskom aj pre Moriskov či konvertovaných Židov zo severnejších častí Španielska. Teóriu, ktorá hľadá pôvod flamenca v spolužití Maurov a Cigánov, podporuje logický predpoklad, že vyháňaní Mauri sa často uchyľovali do cigánskych komunít, ktorým, keďže boli kresťania, nehrozilo permanentné vypovedanie z krajiny a medzi ktorými mohli naďalej rozvíjať svoje tradície a zachránili sa pred smrťou. Od čias katolíckych kráľov sa slovom Gitano označovali andalúzski Moriskovia a dokonca existujú teórie, že andalúzski Gitanos sú výsledkom asimilácie s Maurami, o čom by mala svedčiť okrem iného i skutočnosť, že ako jediní zo španielskych Cigánov nerozprávajú rečou caló. V stredoveku presvedčenie, že Gitanos neexistujú a ide výlučne o christianizovaných Maurov, prevládalo. No napriek tomu, že cigánsky element výrazne ovplyvnil podobu andalúzskeho umenia či španielskej poézie a veľa Cigánov sa nepochybne asimilovalo či našlo vhodnejšie podmienky na život, všeobecná bieda a s poverami súvisiace nebezpečenstvo „pogromov“ ich nútilo ilegálne sa presúvať nielen v rámci regiónu. Súčasťou španielskej sebaidentifikácie sa stali až po definitívnom rozpade španielskej koloniálnej ríše v roku 1898, keď inteligencia krajiny s vervou obracala pozornosť na svoju zem v túžbe spoznať ju. Vzrástol záujem o všetky kultúrne podoby a aspekty života v krajine a v súvislosti s tým i o Cigánov, ktorí nielenže výrazne dotvárali podobu andalúzskej zeme, no v úsilí intelektuálov prekonať spoločenský konzervativizmus stali sa živým symbolom slobody i metaforou utrpenia zaostalej krajiny. Prvé vedecké práce o Cigánoch preto nie náhodou vychádzajú z pera spisovateľov Generácie 1898 – Valle – Inclán, Pía Baroju, Antonia Machada a pod. V tom období bolo Španielsko krajinou s päťdesiatpercentným analfabetizmom, so silnou náboženskou blasfémiou, ktorej základnou hybnou silou bol bujnejúci anarchizmus. V čase, keď andalúzsky básnik Federico García Lorca uverejnil v roku 1927 svoje Cigánske romance a vyspieval v nich túžbu po slobode za celú krajinu, ožila s novou intenzitou utlmovaná nevraživosť k národu, ktorý sa počas občianskej vojny a po nej nanovo vydal hľadať obživu z miesta na miesto v zdevastovanej krajine. Súčasný stav – znepokojujúca inakosť Oficiálne sčítanie Cigánov v Španielsku sa doteraz nepodarilo uskutočniť s presnosťou. Od Pragmatickej sankcie v roku 1783 sa konali len lokálne prieskumy, napr. v Galícii alebo v Madride. Sankcia pravdaže privodila rázne zmeny, minimálne v Kastílii sa vtedy usadilo okolo 10 tisíc osôb, neznámy počet unikal z miesta na miesto z obavy pred smrťou. Cieľom ich púte bola prevažne Andalúzia, Extremadura, Murcia a Katalánsko, niektorí nachádzali útočisko v horách. Kým na základe prechodu k usadlému spôsobu života prišlo v týchto oblastiach k čiastočnej asimilácii, v okrajovejších častiach na pokraji miest sa začínali vytvárať getá, odkiaľ mohli jednotlivé skupinky naďalej utekať či už pre nedostatok práce, ktorá by im priniesla obživu, alebo pred novými skupinami vlastných „súpútnikov“, prichádzajúcich v nových vlnách či už z Európy, alebo iných častí Španielska. Vnútorná nejednotnosť vyplýva najmä z rozličných historických súvislostí skupín, ktorá vedie aj k rôznemu označovaniu okolitou spoločnosťou, ale aj Cigánmi samými. Calés sú vo všeobecnosti Cigáni, ktorí žili v Španielsku „odjakživa“ a vnútorne sa členia na početné skupiny. Ďalšiu veľkú skupinu tvoria tí, ktorí prišli pravdepodobne až po druhej svetovej vojne a podľa priezvisk (väčšinou juhoslovanských) z východnej Európy, a svorne sa označujú ako Húngaros. Spravidla sa o nich vie v Španielsku len málo. V prevládajúcom, ale nepresnom ponímaní sa stotožňujú s andalúzskymi Gitanos. Treťou hlavnou skupinou sú Ciganos. Pre výskum, ktorý v Španielsku prebieha od počiatku demokratickej éry, sú najšpekulatívnejšou otázkou. Mnohí z nich sú payos, bieli utečenci z Portugalska a iných krajín, ktorých sociálne postavenie predurčuje žiť medzi príslušníkmi skupín na podobnej sociálnej úrovni. I v prípade, že títo nie sú a nepovažujú sa za Cigánov (i keď mnohokrát áno), z vonkajšieho pohľadu bývajú označovaní ako Ciganos, čo už nie je len označením národnosti, ale predovšetkým synonymom biedy. Existujú i ďalšie označenia skupín, poväčšine lokálnych, napr. Cafeletes sú tí, ktorí prišli do Katalánska z Kastílie, či Canichalé galícijskí Cigáni. Cigáni odjakživa vykonávali najrozličnejšie druhy práce, pochopiteľne podmienené podmienkami, v akých žili. Mnohé zanikajú aj v dôsledku doby, aj v dôsledku dlhodobých perzekúcií a obmedzovaní. Cigáni boli a aj sú predovšetkým akrobati, interpreti flamenca, komparzisti vo filmoch, predavači lotérie či jarmočných obrázkov, personál pri prevádzke koridy, obchodníci so šrotom, sprostredkovatelia obchodov, koniari, žobráci, nekvalifikovaní pracovníci ako upratovačky či kvalifikovaní ako čašník alebo robotník. Najobľúbenejšie ženské povolanie vždy bolo okrem tanca či spevu aj veštenie z ruky. Uzavretosť prímestských komunít vytvárala nielen neprekonateľnú bariéru medzi svetom Gitanov a svetom payov (okrem tých, ktorých sociálny štatút primkol tesnejšie ku svetu Gitanov), no zakonzervovala aj mnohé staré, inde už prekonané tradície. Tie sa prevažne dotýkajú usporiadania rodiny – dohadovania sobášov, zadelenia prác, obradov spojených s narodením, úmrtím či počiatkom manželského života. Podobne ako prakticky v každom európskom jazyku sa aj v španielčine úspešne udomácnili stereotypy na označenie vlastností ako klamstvo, špina, rámus či amorálnosť v spojitosti s cigánom. O pozitívne stereotypy ide opäť len v rovine romantického folklóru, ktorý sa spája s túžbou po slobode – slobodný ako cigán, bielozubý, ohnivý... hrá ako cigán. Tento príkry kontrast, medzi hranicami ktorého ani nič nejestvuje, musí vyplývať z absolútneho nedostatku poznania a najfantastickejších predstáv o neznámom národe, šíriacich sa od čias stredovekých vyháňaní diabla a v dnešnom období rovnako stredoveko produkujúcich bázeň zmiešanú s hrôzou, poverčivosť vedúcu ku klišé, ktoré sa stáva pravdou i vtedy, keď o pravde nemôže byť ani reč. *** O Cigánoch vieme stále iba veľmi málo. Aj o tých španielskych, ktorých osudy sa často redukujú len na symbol krajiny povrchne videnej iba ako krajinu „kastaniet, býkov a panny“. Vedomosti, ktoré o ich histórii a živote máme, sme získali predovšetkým z úst ich nepriateľov a naďalej ich podobne interpretujeme. Spôsob života španielskych Cigánov v súčasnosti sa dá označiť ako „polokočovný“. Podobne ako u nás je otázka spojená s „los mercheros“ – kočovníkmi, ako sa v zjemnenej novodobej terminológii označujú, i v prípade, že už dávno nekočujú, – horúcim problémom spojeným s neschopnosťou ho riešiť na základe absolútneho nedostatku poznatkov a s trpkým presvedčením Cigánov, že v krajine svojho života stoja celkom na chvoste záujmu (ak nejde o flamenco) a celkom na čele nepriazne, ešte pred utečencami a prisťahovalcami. Riešenie problémov sa často zhoduje s izoláciou nepohodlného elementu. Izolácia sa však rovná smrti, v rámci komunity i mimo nej. Inkvizícia kedysi dobre vedela, prečo chce od seba a od ostatných Cigánov odlúčiť. Se acabaron los Gitanos que iban por los montes solos, Cigáni, kráčajúci vrchmi opustení, zahynuli, ako kedysi napísal Lorca v knižke Cigánske romance.