Čo robiť (v 21. storočí)?
Debakel, ktorý utrpela ľavica v parlamentných voľbách, vytvára najlepšie predpoklady pre dôslednú revitalizáciu a reorganizáciu tejto časti politického spektra. Pravda, po bitke býva najviac generálov a rovnako je jasné, že mnohí nikdy nepochopia svoj diel zodpovednosti za súčasný stav. Rozdiel oproti minulosti spočíva v tom, že dnes nás tvrdohlavosť týchto starých štruktúr už naozaj nemusí zaujímať. Najprv sa však treba zbaviť politického romantizmu v podobe toľkokrát opakovaného mýtu o nevyhnutnosti zjednotenia ľavice, či vytvorenia „modernej ľavicovej strany“. V oboch prípadoch ide o hlboké nepochopenie príčin volebného krachu. Idea integrácie ľavicového spektra vychádza z naivnej predstavy, že teraz sa musia lídri všetkých ľavicových strán a straničiek zísť a dohodnúť. Neviem na čom. Koexistencia v Smere dlho nepotrvá Ak si niekto myslí, že ľavici pomôže spájanie Petra Weissa, Pavla Koncoša, Jozefa Kalmana, Miroslava Kočnára, Františka Dugoviča a Jána Ľuptáka alebo ich nahradenie tzv. novými tvárami, zjavne podceňuje hĺbku krízy, v akej sa nachádzajú socialisti. Rovnako neproduktívne je očakávanie, že sa medzi Smerom a KSS vytvorí väčší priestor pre existenciu akejsi „štandardnej modernej ľavice“. Ficov Smer sa totiž bude čoraz viac profilovať ako výrazná sociálno-liberálna sila naľavo od stredu. Pravdaže, kým sa tak stane, nevyhne sa kryštalizácii vo vlastnom vnútri. Už teraz je jasné, že spolužitie Roberta Fica a Borisa Zalu na jednej strane s Monikou Beňovou a Milanom Murgašom na druhej nemôže mať dlhšie efektívne trvanie. Názorové rozdiely medzi nimi sú jednoducho nezlučiteľné a dlhodobo neudržateľné. KSS zasa bude svojou neokomunistickou orientáciou priťahovať radikálne sily sociálneho protestu, ktoré síce nemajú systémový základ, ale vďaka izolácii budú môcť ťažiť zo svojej často oprávnenej kritiky a rastúcej nespokojnosti obyvateľstva. Nič viac sa do línie tohto priestoru nezmestí. Ak by aj vznikla nejaká nová strana pokúšajúca sa natisnúť sa niekde medzi Smer a KSS, tieto politické sily by si mohli nanajvýš kradnúť hlasy medzi sebou. Ilúziou je aj vzkriesenie SDĽ, ktorá má kompromitujúcu už len značku – voľby ukázali, že na voličov pôsobí ako AIDS. A tak akékoľvek nové vedenie tejto strany môže zohrať už len úlohu „s.r.o.-čky“ v likvidácii. Nikde nie je napísané, že to bude ľavica Všetko, čo sme doteraz povedali, však neznamená, že treba rezignovať na vytvorenie systémovej alternatívy voči súčasnému neoliberálnemu modelu v podobe spravodlivej a udržateľnej spoločnosti. Práve naopak. Musíme si však do dôsledkov uvedomiť podstatu reality, v ktorej vedieme svoj zápas, a adekvátne tomu určiť formy a metódy politického boja. V tejto situácii už jednoducho nestačí vykrikovať, že ľavica tu bude chýbať (voliči napokon ukázali, že to tak nie je) a spoliehať sa na ideologickú tradíciu. Nijaká historická zákonitosť nehovorí, že tou silou, ktorá bude viesť zápas za sociálne a environmentálne udržateľný svet, má byť klasická sociálnodemokratická, socialistická alebo komunistická strana. Nevyhnutnosť a užitočnosť takejto sily treba preukázať v každodennom ideologickom zápase, ktorý zvýrazní transformačnú perspektívu jej cieľov. Začať takpovediac „od podlahy“ si vyžaduje obrovské úsilie. Cieľ je však mimoriadne stimulujúci. Aj keď kapitalizmus vyhral bitku o 20. storočie, ďalšia bitka, ktorej vyústenie nie je predurčené, sa už začala. Čoraz skľučujúcejšia kríza modernej civilizácie dáva jedinečnú šancu ponúknuť miliónom ľudí ušľachtilé ciele, ktoré by zodpovedali ich túžbam a snom. Odhodlať sa na tento zápas znamená otvoriť sa všetkým, ktorí odmietajú podriadiť sa globálnemu kapitalizmu a hľadajú inú cestu do budúcnosti. Táto cesta však nemôže spočívať v dobytí moci namiesto „dobytia“ ľudu. Máme tu na mysli politiku v tom najušľachtilejšom zmysle slova, ktorá vťahuje do svojej realizácie angažovanosť miliónov ľudských bytostí a ktorá vie, čo chce. Je to cesta formovania občianskej ľavice, zvyšovania politickej uvedomelosti verejnosti, vytvárania ad hoc koalícií na dosiahnutie spoločných cieľov. Ak chce byť tento ideologický priestor úspešný, prvé, čo potrebuje, je spoločenská objednávka takejto politiky. Tá je však v súčasnosti viac ako otázna. Navyše, ak sa ľavicové strany dostali mimo parlamentu, musia tam preniesť aj svoju politiku. To znamená, neobmedzovať sa na občasné výkriky do tmy od svojho vedenia, ako to robili doteraz ZRS či KSS, ale robiť politiku doslova a do písmena na ulici. Sila občianskej aktivizácie Tieto ambície si vyžadujú čo najužšie spojenie s ľuďmi a ich starosťami. Vytvoriť široké občianske hnutie znamená zapáliť čo najviac jednotlivcov za spoločnú myšlienku a mobilizovať masový spoločenský zápas za spravodlivý a udržateľný život v našej krajine. Politické zoskupenia by mali vznikať len vtedy, ak ich ľudia potrebujú, nie ak ich chcú stranícki bossovia. To je dôvod, prečo odmietam ísť cestou mocenských ambícií bez spoločenskej objednávky. Nepotrebujeme sa dostať do vlády či parlamentu, aby sme pomáhali ľuďom. Za osožnejšie považujem zamerať sa na drobné víťazstvá v prospech nás všetkých. Treba pomáhať jednotlivcom, ktorých ťažkosti sa nevošli do politických plánov straníckych centrál. Treba objasňovať ľuďom systémové príčiny ich problémov. Ak chceme mať úspech, musíme podchytávať rastúci sociálny odpor, ktorý je vo väčšine prípadov intuitívny a čaká na politické formulovanie svojich výhrad. Preto sa treba orientovať na ľudí bez vplyvu, ktorí potrebujú tlmočníka svojich názorov. Musíme mať ambíciu byť hlasom občanov, ktorí kričia, ale ich nepočuť, ktorých názory sú dôležité, no masmédiá si ich nevšímajú, ktorí cítia, že ich klamú a nevedia sa proti tejto manipulácii brániť. Musíme si uvedomiť, že nemôžeme robiť politiku tými istými metódami, akými ju realizuje konzervatívna a liberálna pravica. Napokon, nemáme na to ani prostriedky. Nemôžeme sa oprieť o sústavu politických think-tankov, médií, ratingových agentúr, obchodných korporácií a všetkých inštitúcií stojacich v službách neoliberalizmu. Naša sila môže spočívať len v aktivizácii ľudu. Získať si jeho dôveru však nebude jednoduché. Hovorím o dôvere, nie sympatii, lebo nie je nič ľahšie ako vytvoriť nejaký marketingový produkt. Dôvera sa nedá budovať planými rečami a už vôbec nie zo dňa na deň. To, čo potrebujeme v prvom rade, sú drobné víťazstvá, ktoré nám otvoria cestu k srdciam ľudí. Tieto drobné víťazstvá si vyžadujú bezprostrednú angažovanosť. Nežiadajme ľudí, aby platili členské príspevky a pasívne čakali na zmeny. Nabádajme ich, aby vo vlastnej štvrti, kde žijú, budovali ľudské vzťahy, aby v človeku, ktorého systém vylúčil, sami pocítili dotyk chudoby a nešťastia, aby počuli jeho príbeh a spolu s ním niesli bremeno jeho utrpenia, aby však zároveň slúžili ako most, ktorý zo spoločnosti spraví jeden celok. Je to stratégia rozloženia problému na časti, ktoré sa dajú zvládnuť. Choďte do najbližšej štvrte, nájdite tam jedného nezamestnaného, hendikepovaného či inak vylúčeného zo spoločnosti a spravte niečo pre neho! Že je to nesystémový krok? Isteže je! Ale môže tento fakt slúžiť ako zdôvodnenie nečinnosti? Zapamätajme si, v prvej fáze činnosti nie je nič dôležitejšie ako mobilizácia k aktivite. Človek prepadá pocitu bezmocnosti, keď počuje o státisícoch nezamestnaných, no keď má urobiť niečo pre jedného či dvoch ľudí žijúcich o dva domy ďalej, je to celkom jednoduché a zároveň to prináša obrovské uspokojenie. Vďaka tomu získa jednotlivec osobnú skúsenosť, že aj on sám dokáže niečo zmeniť. Keď státisíce ľudí zažijú túto skúsenosť, môže to viesť k vytvoreniu novej občianskej kultúry. Napokon, pomoc nezamestnanému, nadviazanie priateľstva s ním a zlepšenie jeho života treba brať ako politickú i duchovnú skúsenosť a zároveň ako príležitosť na hlbšie pochopenie problémov slovenskej spoločnosti. Spojenci a protivníci progresivistov Kombináciou miestnych stretnutí a správ z médií si občania lepšie uvedomia mechanizmus koncentrácie čoraz väčšej ekonomickej moci do rúk niekoľkých gigantických obchodných spoločností, ktorý vedie k prehlbovaniu ekonomických a sociálnych rozdielov. To už nie je úloha pre osamelé mimovládne skupinky s úzkymi záujmami. Tu ide o poslanie širokej občianskej spoločnosti, ktorá má ambíciu oslovovať hlbšie kvality v človeku ako súčasná politika. Vytvorenie sociálneho hnutia za spravodlivý a udržateľný život si vyžaduje jasne vymedziť, kto sú naši spojenci a kto protivníci. Je jasné, že takéto hnutie nebude v začiatkoch ideologicky homogénne, ale je nevyhnutné spojiť všetky progresívne sily v záujme preorientovania spoločnosti žiaducim smerom. Sieť takýchto progresívnych občianskych štruktúr sa môže stať dobrým základom pre vytvorenie politického hnutia bez klasickej hierarchicko-byrokratickej štruktúry, ktorá doteraz pokrok skôr brzdila. Preto som opatrný pri označovaní tohto hnutia za ľavicové, nakoľko výstižnejšie je pomenovať ho ako progresívne. Progresivisti majú všetky predpoklady stáť na čele zmien, ktoré chcú socializovať a environmentalizovať našu planétu. Oni totiž rozumejú budúcnosti, nežijú v zajatí naučených dogiem, ale čelia reálnym hrozbám, ktoré prináša dnešná civilizácia. Ich prvoradou úlohou vlastne nie je nič iné ako boj za navrátenie moci občanom. Dnes si už totiž nielen klasickí ľavičiari uvedomujú, že rýchly ekonomický rast neprináša automaticky spoločenský a hospodársky prospech. Je nanajvýš aktuálne vytvoriť úplne nový systém hodnotenia pokroku a ekonomického rozvoja. Za produktívny dnes môžeme považovať iba taký ekonomický systém, ktorý uspokojuje potreby ľudí a zároveň citlivo zohľadňuje limitované zdroje planéty. Preto by sa účtovné systémy merajúce ekonomickú výkonnosť iba podľa zisku mali nahradiť systémami sledujúcimi aj to, ako sú uspokojované ľudské potreby a či je ľudský, spoločenský a prírodný potenciál krajiny spotrebovávaný a vyčerpávaný alebo zveľaďovaný. Očakáva sa spoločenský zlom To už nie je nijaká „tretia cesta“ v podobe rezignácie, ústupkov a defenzívnych postojov. Progresivisti sa nechcú prispôsobovať podmienkam súčasného sveta tak, že obmedzia svoje ambície. Naopak, som presvedčený, že naplniť svoje poslanie a získať si dôveru ľudí budeme schopní len vtedy, ak budeme ochotní dôsledne sa vyrovnať s úlohami vyplývajúcimi z odporu voči neoliberalizmu. Popritom musí byť toto hnutie pripravené potvrdiť vlastné ciele a neobmedzovať sa iba na odsudzovanie zámerov, ktorým by mohlo napokon samo podľahnúť. Byť moderní neznamená vydať sa napospas živelným mechanizmom ekonomických síl. Modernosť treba chápať ako produkt demokraticky vyjadrenej zvrchovanosti ľudu. Modernizácia sa predsa nemôže obmedzovať len na ekonomiku a ignorovať environmentálnu, sociálnu a kultúrnu sféru. Viem si predstaviť, aké je pre mnohých bolestné a ťažké uvedomiť si, že už nič nebude tak ako predtým, že nestačí bezmyšlienkovite presadzovať osvedčené socialistické floskuly, zúčastňovať sa na straníckych rokovaniach a fanaticky vzývať abstraktnú ľavicovosť ako náboženské presvedčenie. No ak chceme zmeniť spoločnosť, ak chceme čosi viac ako podiel na moci, musíme začať citlivejšie vnímať nástrahy súčasného sveta a spôsoby, ako im čeliť. V tichu intelektuálnych kruhov sa už dlhší čas očakáva spoločenský zlom, ktorý revolučným spôsobom zmení podstatu sociálneho konfliktu. Kto prvý pochopí, o čo sa tu hrá, preberie do rúk aj politické kormidlo civilizačného vývoja.
