Sloboda a „sloboda“
Koncom augusta dostala TV Markíza polmiliónovú pokutu za odvysielanie správy o spore medzi Alianciou nového občana (ANO) a STV, týkajúcom sa predvolebného spotu. Propagáciu politickej strany v súkromných médiách v čase oficiálnej predvolebnej kampane totiž zákon zakazuje. Predseda ANO Pavol Rusko oznámil, že sa s prekladom rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu (RVR) obráti na Európsky parlament. Dôvodom vraj bolo, že ide o zásah štátneho orgánu do slobody novinárskeho prejavu. Rada vraj „robí politickú nadprácu“, keď sa cestou diskriminácie Markízy usiluje poškodiť imidž ANO. Pochopiteľne, nevystupoval ako spolumajiteľ a bývalý generálny riaditeľ tejto televízie, ale predseda liberálnej politickej strany. Pre liberála je sloboda, samozrejme, najvyšším princípom. Politik Rusko (aby sme ho odlíšili od majiteľa Ruska) asi nepoprie, že TV Markíza zákon porušila. Podľa neho je však zlý samotný zákon. Veď: „Dostať pokutu za to, čo napíšu redaktori, sa možno dá v Bielorusku, ale nemalo by to byť reálne na Slovensku.“ Proti zákonu by sa mohlo namietať z dvoch pozícií. Po prvé, prečo by malo byť obmedzované pôsobenie súkromných médií v predvolebnej kampani, ak by dokázali udržať zásadu objektívnosti? Na jednej strane Rusko vyhlasuje, že dokáže zladiť pozíciu majiteľa a politika a do vysielania nezasahuje. Ak redaktori informujú o ANO pozitívne, je ich postoj len výsledkom názorovej blízkosti. Zároveň však priznáva, že má stále možnosť príspevok oceniť či kritizovať. Ako napísal denník Hospodárske noviny, buď je Rusko dieťa šťasteny a tá mu prihrala do Markízy zamestnancov, ktorí majú blízke názory a „ochotu pomôcť, alebo viac zaberajú jeho možnosti oceniť konkrétny príspevok“. Nejde tu len o teoretizovanie. Mimovládna organizácia Memo 98 upozorňuje vo svojich výskumoch na to isté čo RVR. Spravodajstvo Markízy viaceré informácie prezentuje jednostranne alebo vynecháva relevantné názory. Výsledkom je pozitívna prezentácia strany ANO. Celý problém sa posunie do inej roviny, ak sa opýtame: Prečo by vlastne nemal vlastník právo použiť masmédium pre svoje politické záujmy? So svojím majetkom predsa môže zaobchádzať tak, ako sám uzná za vhodné! Nemá zmysel argumentovať, že všetci kandidáti by mali mať rovnakú štartovaciu pozíciu. Aj predstavy o tom, že politická strana má presviedčať svojimi názormi, nie sofistikovanou reklamou, sú dnes naivné. Ak sa pripúšťa lobizmus, ekonomické skupiny sponzorujúce strany, tak využitie vlastných médií je len logickým zavŕšením. Médiá sú však predsa len trochu „o inom“. Ich obsahovú náplň vytvárajú novinári. Aby tá bola v zhode s názormi (či potrebami) vlastníka, ktorý je, úplne teoreticky, aj vysokým predstaviteľom politickej strany, možno dosiahnuť len dvoma spôsobmi. Sú prijímaní iba redaktori s vyhovujúcim politickým názorom, alebo sú pracovníci pripravení svoj názor správne „prehodnotiť“. Autocenzúra môže byť efektívnejšia ako cenzúra. Obe možnosti nemajú nič spoločné so slobodou novinárskeho prejavu, ktorú predseda ANO pôjde obhajovať až do Európskeho parlamentu. Skúsenosť ukazuje, že možnosť použiť vlastnícky vplyv v súlade s politickými cieľmi je priveľmi lákavá, čo zároveň znamená zásah do slobody prejavu. Regulácia a kontrola je preto potrebná. Uvoľnenie legislatívy v tejto oblasti by znamenalo ohrozenie práva občana na objektívne informácie a tiež ohrozenie nezávislosti novinárov. Je rozdiel medzi slobodou prejavu a slobodou ovplyvňovania.
