Zlodejskí patróni a šialení vrahovia
Prežívame čas ,,kapitalizmu klamstva“ a obrovských krachov firiem – ako napr. Enron, WorldCom, Qwest, Tyco, Lucent, Xerox, ktoré privádzajú na mizinu desaťtisíce zamestnancov, akcionárov a penzistov. Súčasne sme svedkami nových foriem vraždenia a terorizmu. Aký je vzťah medzi bývalými šéfmi obrovských firiem, cítiacimi sa, či nazývanými ,,pánmi sveta“, ako bol napríklad vo Francúzsku Jean-Marie Messier a medzi ,,šialenými vrahmi“, ako bol Richard Durn? „Šialení patróni“ zväčšovali svoje multinacionálne podniky až do samovražednej explózie, ,,masoví vrahovia“ tiež túžili po splynutí s druhými v smrteľnom objatí pomätenia. Tieto vražedné šialenstvá nás súčasne desia aj fascinujú. Dokedy budeme znášať úchylky šéfov megalomanských podnikov, usilujúcich sa o ovládnutie jednotlivcov i prírodných zdrojov? Svetovú krízu roku 1929 vyvolali nerozumné investície – zdôrazňuje John K. Galbright. Bankári skákali z okien budovy na Wall Street a psychoanalytici uvažovali: robili to bankári z ľútosti či rozhorčenia, alebo naopak – ako hazardní hráči, ktorí zruinujú svoju rodinu, svoje okolie a potom seba samých – bol to koniec šialenstva, do ktorého úmyselne vábili čo najväčší počet ľahkoverných, ako to robia aj guruovia samovražedných siekt? Šialený smrtonosný zisk ,,pánov sveta“ má akési zrkadlo v kriminalite ,,šialených vrahov“. Hromadní vrahovia Za posledných dvadsať rokov sa udiali desiatky prípadov hromadného vraždenia na verejnosti. Denis Lortie strieľal 8. mája 1984 v québeckej citadele a potom v parlamente, pričom zahynuli traja ľudia. Marc Lépine zastrelil 8. decembra 1989 na montrealskej polytechnike 14 študentov a potom seba. Friedrich Leibacher napadol 28. septembra 2001 kantonálny parlament v Zugu, zastrelil štrnástich a potom seba. Richard Drun zastrelil 26. marca 2002 osem členov mestskej rady v Nanterre pri Paríži a na druhý deň sa zabil skokom z okna. Robert Steinhauser 26. apríla 2002 zastrelil 13 študentov a troch profesorov na gymnáziu v Erfurte a potom spáchal samovraždu. V liste na rozlúčku uviedol, že inšpiráciou mu bol masaker trinástich osôb 20. apríla 1999 (to je deň Hitlerových narodenín!) v škole v Littletone. Po jeho spáchaní sa Eric Harris a Dylan Klebold zastrelili. Každý z týchto ,,šialených vrahov“ zaútočil na spoločenstvo, ktoré zároveň miloval i nenávidel, ktoré mu bolo blízke aj odporné. ,,Šialený vrah“ je vždy zrastený so svojím okolím: kaprál Lortie bol podľa posudku predstavených vzorný vojak, Lépina bez problémov prijali na polytechniku, Leibacher bol vzorný mestský úradník, Durn mnohostranný aktivista a polyglot, Steinhauser výborný programátor a dobrý spolužiak, aj Harris a Klebold boli dobrí žiaci. Každý z nich sa však sťažoval, že nie je docenený, že je len ,,vec“, s ktorou narábajú predstavení a mocní. Preto sa každý chcel separovať od okolitého priemeru, chcel prerásť veľkosť svojej skupiny, a to sa mu zdalo možné iba prostredníctvom vyvraždenia tejto skupiny. Neobyčajnosť tohto činu mala z neho urobiť hrdinu, ,,ktorého každý uzná“. Jeho smrť sa mala rovnať smrti všetkých ostatných. Moc okradnúť druhých Šialenstvo vraha sa zvrhne na tragické splynutie vlastnej a cudzej osoby, jednotlivca a spoločnosti. Tento závrat však nie je výsadou ,,šialencov“. Jednota medzi telom (indivíduum) a duchom (kultúrou) fascinuje a túži po nej každý. Nadšení prívrženci globalizácie tvoria skupinu či svetovú sektu, ktorá chce nahradiť existujúce spoločenstvá a odmieta projekt svetovej demokracie. Nie sú ďaleko od tragickej vôle splynúť, typickej pre ,,šialených vrahov“. V čase globalizácie nemá už trieda finančníkov miesto v ekonómii, ale vo vláde. Svoju moc prejavuje tak, že sa zmocní nejakej meny, alebo podporuje nejakú poslušnú vládu a vyzývavo odmieta demokraciu. Má k dispozícii obrovský kapitál a s jeho pomocou si privlastnila celé odvetvia svetovej ekonómie. Ostatok kontroluje na základe svojej schopnosti ničivých útokov. Špekulatívne presuny kapitálu takto bolestne zasiahli Mexiko (1994), Thajsko (1997), Kóreu (1998), Rusko (1999), Brazíliu (1999), Turecko (2001) a naposledy Argentínu (2002). Len zdanlivo poukazujú na anarchiu trhov. Napokon sa vždy ukázalo, kto má skutočnú moc. Kto má ten elektrický obušok s celosvetovou pôsobnosťou, ktorý zaručuje prístup ku kormidlám svetovej ekonómie a ktorého klamstvá, skrytá násilnosť a podvodnícka povaha sa až teraz začínajú odhaľovať pred očami verejnosti. Hazardní hráči Finančná moc znamená predovšetkým moc olúpiť druhého. Svojou schopnosťou strácať v priebehu rokov astronomické sumy, aby nakoniec inkasovala, keď už nik nemôže proti nej nič postaviť do hry, sa podobá starej americkej dáme v slávnom filme Luigiho Comenciniho, ktorá každý rok prichádza zruinovať jedno biedne predmestie do Neapola v hre, ktorá sa volá scopone scientifico. To je hra, pri ktorej stačí mať v peňaženke viac, ako má protivník, stále zvyšovať stávky a nakoniec odísť s bankom. Napriek tomu každý rok dostane od miestnej chudoby jeden hráč príkaz ísť sa nechať obohrať o svoje úspory touto zosobnenou smrťou. Majú smolu alebo trpia masochizmom? Najskôr to bude fascinácia mocou peňazí, ktorá dáva prednosť sebaobetovaniu pred znášaním predstavy sveta rovnosti. Skutočnosť ďaleko presahuje fikciu. Jean-Marie Messier bol nakoniec zbavený funkcie prezidenta najväčšej francúzskej masmediálnej spoločnosti Vivendi Universal. Dlhé roky však robil všetko so súhlasom svojich obetí, chytrákov, dolapených bohatšími, a všetci boli ohúrení vášňou najriskantnejšej hry o peniaze. Aj on doslovne spálil sumy, ktoré mu boli legálne zverené. Partia falošného pokru ho už prinútila podať demisiu a ohrozuje existenciu televíznej stanice Canal+, mecenáša európskeho filmu. Koľko zodpovedných vedúcich – vo francúzskom Telekome, Alcateli, Arcelore, v Crédit Lyonnais, Pechiney alebo Gemplus – napodobňovalo v minulých rokoch pána Messiera v hre s veľkými gamblermi (hazardnými hráčmi), ktorí ich obrali o veľa, neraz o všetko, takže zanechali daňovníkom príslušných štátov zruinované podniky a stámiliardové dlžoby? Koľkí príslušníci vraj kultivovanej elity sa nadšene nechali nachytať a každý ich neúspech znamenal pre ich blízkych poníženie a schudobnenie. Cieľom trhov nie je rovnováha Dosť bolo o opojnosti a horkosti hry o moc. Treba položiť zásadnú otázku: Je upriamenie sa na ovládnutie ľudí a zdrojov rozumné, a to aj z hľadiska víťaza? V USA a skoro všade inde zúri nezamestnanosť a ,,páni sveta“ sa ukazujú byť neschopní vypracovať projekty s celosvetovou platnosťou. Posadnutí snahou premeniť rieky peňazí na moc nad ľuďmi dávajú prednosť výdavkom na vojsko a políciu a do výskumu investujú menej. Čoraz väčšmi ničia prírodu a stále rastúci počet pracujúcich a spotrebiteľov nútia uctievať ich len pre uctievanie. Táto čím ďalej tým zreteľnejšie negatívna bilancia burzového kapitalizmu, ktorý dostal nové meno ,,kapitalizmus klamstiev či švindľov“, vyvoláva predstavu iracionálnej motivácie v hlave ,,pána“. Nehľadá on bod, odkiaľ niet návratu? Nehľadá extázu v skaze, najprv toho druhého, ale nakoniec aj svojej vlastnej? Aj taký bezuzdný hráč ako George Soros, mimochodom citlivý teoretik ,,otvorenej spoločnosti“, tvrdí, že cieľom trhov nie je rovnováha (ako ešte skalopevne veria tí najslepejší), ale naopak sebazničujúca katastrofa. Spomeňme si na hypotézu, podľa ktorej politická trieda, ktorá je dlho pri moci, hromadí chyby a omyly a tak smeruje k svojmu pádu. Nemohlo by to tak byť aj so svetovými elitami, zaujímajúcimi sa viac o boj proti aktuálnemu poklesu ziskov ako o dlhodobé prínosy bohatstva? Zdá sa, že ich fascinuje strata. Mrazivý sloh výročných správ kontroly vedenia podnikov, predkladaných veľkými akcionármi a ich výkonnými orgánmi disciplinovaným masám ich podriadených a drobných akcionárov, možno zakrýva blčiacu vášeň: zahynúť spolu s inými – ako tí ,,šialení vrahovia“ – pri konečnom vyvrcholení. Zdá sa, že nás priťahuje možnosť veľkej hry, kde jedna z možností je ,,všetko stratiť“. Je otázne, či je to iba zásluha bezohľadných konzultantov, že sme ochotní vystaviť svoju budúcnosť osudu riskantných špekulatívnych fondov, ktoré raz musia skrachovať; že ochotne zabúdame na minulosť plnú opakovaných sklamaní – napr. milióny penzistov, ruinovaných už medzi 1. a 2. svetovou vojnou v Európe aj USA podobnými formami šetrenia na poistenia, aké sa nám dnes opäť ponúkajú. Ak nepripúšťame samovražedné úmysly na obidvoch stranách, ťažko pochopiť, ako možno vsadiť do hry všetko, ako sa možno tak ľahko rozísť so všetkým, čo bolo za desaťročia vybudované pre spoločné dobro: dobré verejné služby, odbornú zdatnosť, stáročné univerzitné tradície, strediská základného výskumu, solídne penzie, občiansku úctu voči chudobným, medzinárodnú rovnováhu, národnú a štátnu nezávislosť. Sociálne sebapoškodenie Isteže, drgnúť do byrokratických inštitúcií je užitočné. Ale zaťaté trvanie na neprestajných reformách vzbudzuje podozrenie a bezpodmienečné vyžadovanie jednosmerných opatrení sa stáva príznakom perverznej vôle, ktorá je v podstate sebazničujúca, aj keď ju vyznávajú najlepšie elity národa. Ľahko spoznať niektoré dotieravé opakovania rapkáčov: Čo je to za hlúposť, ponúkať možnosť výberu sprostredkovateľa typu Enron, u ktorého si tento mesiac objednám elektrický prúd pre svoju domácnosť? Vidím v tom len klamnú a slabú náhradu skutočnej možnosti oslobodiť sa od otroctva konzumnej spoločnosti. Načo je dobré ustavičné obviňovanie štátnych úradníkov – vraj ich je priveľa, vraj sú privilegovaní – vyčkávajúc, kým sa pošta, železnice, výskum, školstvo a nemocnice premenia na rumoviská anglického typu? Načo má poslúžiť stigmatizácia voľného času a návrh jeho využitia ,,malými prácami“ (napr. roznášaním reklamy, aby sa vylepšil rozpočet rodiny)? Súhlas s logikou sociálneho sebapoškodzovania úzko súvisí s privolávaním ekonomickej a politickej katastrofy. Jej absurdná perspektíva sa veľmi zhoršuje, akokoľvek si to nepriznávame, dvoma sprievodnými pokušiteľskými možnosťami: teraz mám síce služobné postavenie, ale v otrokárskom systéme môžem dúfať, že jedného dňa budem pánom. Hoci nás gniavi všemocné Všetko, všetci spolu sme súčasťou tohto Všetkého. Nech sa nám vidí akokoľvek čudesná táto súčasná smrteľná túžba po dobrovoľnom služobníctve, je to len pokračovanie našej večnej náchylnosti riskovať život, slobodu a dôstojnosť v nádeji, že za to možno niekoho ovládneme, či to už bude mocou, násilím alebo ľsťou. Od amerických finančných pyramíd po hazardné hry hracích skriniek – naše privolávanie vlastného nešťastia sa opiera o túžbu mať moc. Pán sveta a jeho sluhovia Treba si pripomenúť, že popri početných revoltách a oslobodzujúcich revolúciách sa v ľudskej spoločnosti manifestovali aj dlhé obdobia bojazlivého a servilného ustrnutia v infantilnom stave. Ako príklad nech slúži vývoj od taylorizmu (diferencovanej úkolovej mzdy) po súčasné vydieranie každého zamestnanca ,,flexibilnosťou“ v priebehu celého pracovného života. Nesvedčí to o náklonnosti ľudí pristúpiť aj na neprijateľné podmienky a dokonca udomácniť sa v nich? Základným pravidlom liberalizmu podniku sa stal dobrovoľný odchod nešťastných zamestnancov sediacich na tzv. ,slabých miestach, ich autoeliminácia. Chorobný sadomasochizmus tohto postupu sa skrýva pod neprávom uchváteným výrazom ,,ekonomická racionalita“. Niet veľkého podniku, kde by sa v posledných rokoch v rámci sociálnych opatrení (ha-ha-ha: v prospech akcionárov!) neboli postavili do boja proti sebe, funkcionári a jednotlivci, mladí a starí, domáci a cudzinci. Takýto postup má za následok v prvom rade to, že vnútorné boje umožňujú dostať od zamestnancov oddanejšiu prácu za menej peňazí. V podnikoch i v akejkoľvek inštitúcii naplno funguje podriadenie sa neviditeľnému ,,majstrovi“, ktorý má moc použiť každého ako hocakú vec. Kedy sa povie plná pravda o súčasnej prestavbe spoločnosti v prospech uznávaného ústredného pána? Nie je naša globalizačná fascinácia nástrojom postupného poddania sa moci, konečne tej najvyššej moci? Všetci máme sklon patriť do sekty samovrahov, ktorá by zjednotila najvnútornejšiu a najvšeobecnejšiu časť našej osobnosti. Súhlasíme s tým, aby táto všeobecná časť diktovala svoje zákony nášmu vnútru, nášmu presvedčeniu, aby potlačila akúkoľvek osobnú rezistenciu. Prajeme si vidieť, ako sa starodávne a moderné formy kolektívnej moci zmocňujú spontánnej kultúry ľudských bytostí a chceme o tom hovoriť, no vieme, že nič neľaká viac ako sloboda – aj ,,liberálov“. Všetko sa deje tak, ako keby sa v samom srdci svetovej amerikanizovanej spoločnosti bili dva protichodné princípy: hľadanie otvoreného a vzrušujúceho života, hrdého a chráneného proti opakovaným uchváteniam moci byrokratickými hordami – to je úžasná hodnota, ktorú nesmie zapierať ani zanedbávať nijaký prívrženec ľudskej emancipácie. A na druhej strane ideál zaradenia tiel a duší do veľkej kramárskej štruktúry, ktorá sa postará o osud všetkých. Dokedy budeme fantazírovať o predstave ,,pána sveta“, podvodne vydávajúc tento kolektivisticko-liberálny sen za vrcholný výkon rozumu? Kedy si uvedomíme, nakoľko je životne dôležité zabrzdiť jeho blúznivú samovražednú činnosť? Kedy sa odvážime zaútočiť na tieto globalizované centrá, v ktorých sa pripravujú – od Londýna cez New York po Hongkong – plány, ako systematicky ruinovať sociálne, kolektívne a kultúrne konštrukcie slúžiace národom a vybudované na základoch vzájomného rešpektu?
