Nechutné ťahanice o prváčikov
Známe Murphyho zákony hovoria o tom, prečo sa veci kazia. Niektoré sa humpľujú ako napríklad parlamenty a vlády. Iné sú v tom nevinne, strácajú svoje dobré meno len preto, že sa často používajú. Medzi ne istotne patria psychiatrické diagnózy, ktoré sa postupne stávajú pejoratívami, nadávkami. Dnes už slová hysterik, hystrión, či paranoik predstavujú viac osočenie ako označenie chorého človeka. Psychiatria sa s tým vysporiadala tak, že diagnózy, nostalgické jednotky, ktoré častým používaním stratili svoje neutrálne odborné meno, postupne premenovávajú. Tak napríklad už nejde o hystériu, ale o pitiatizmus či konverznú osobnosť, už nie je debilita, imbecilita a idiotizmu, no mentálna retardácia ľahkého, stredného či ťažkého stupňa. Nie osobitné, ale špeciálne Prvá mentálna retardácia bráni dieťaťu rozvíjať svoje schopnosti v normálnej základnej škole, nestačilo by vnímať, čo sa ostatní žiaci ľahko učia. Jeho mentálna kapacita je nižšia, a preto treba prispôsobiť osnovy jeho duševným možnostiam. Aby svojím pomalým chápaním neblokovali normálne rozvinuté deti, zo zákona sa pre ne zriaďujú zvláštne školy. Ešte donedávna sme ich nazývali pomocné alebo osobitné. Dnes už sú – špeciálne! Navrhovateľ takéhoto adjektíva asi poznal bradatý vtip, ktorý sa pýta, ako sa nazýval v bývalom Sovietskom zväze ten, čo vie len čítať, no nevie písať. Odpoveď znela: Éto špecialist. Ale dosť vtipkovania, možno aj názov osobitná škola v sémantickom poli viacerých súčasníkov získal hanlivú konotáciu. Špeciálna škola však nielenže znie lepšie, no u mnohých získava charakteristiku niečoho výnimočného v kladnej polarite hodnotenia. Veď, keď na to chlapec má – vravel jeden otec – tak nech na tú špeciálnu školu ide. Naše školstvo je poddimenzované nielen finančne, ale vzhľadom na pokles natality už aj žiakmi. Výrazne sa to odráža v problémoch škôl ako zaplniť prvé ročníky, aby sa vôbec mohli otvoriť. Na dedinách ide o existenčnú záležitosť, lebo keď niet žiakov, niet ani školy. A tak sme svedkami doteraz úplne neznámej kortešačky. Školy ponúkajú rozličné služby, rozšírenú telesnú výchovu, športovú činnosť, rôznymi spôsobmi lákajú rodičov, aby svoje dieťa zapísali práve u nich. Vlastne nič proti tomu nemožno namietať, konkurencia môže zlepšiť výukový a výchovný proces. Niektoré organizujú dni otvorených dverí, odborné učilištia, ktoré už dlhší čas evidujú permanentný nedostatok žiakov, uchádzačov o ich vzdelávacie zariadenie, navštevujú posledné ročníky základných škôl a robia akýsi nábor. Obeťami systému opäť žiaci Čo sa s tým dá robiť, prežiť chce každý! Horšie je už to, keď takúto činnosť začne vyvíjať špeciálna škola. Jej riaditeľka zamestná nezamestnaného psychológa a robia depistáž v predškolských zariadeniach a nahovárajú rodičov, aby svojho syna či dcéru zapísali do ich školy. Formálne sa splní dikcia zákona, že školskú zrelosť má zhodnotiť psychológ a podľa jej úrovne odporučiť odklad či špeciálnu školu. Ten by mal byť nezávislý a dieťa by mal hodnotiť výhradne podľa toho, čo je najlepšie pre konkrétneho jedinca a nie pre tú-ktorú školu. Takúto nezávislosť sotva môže nadobudnúť psychológ, ktorý priamo závisí od toho, či škola, ktorá ho platí, bude existovať aj ďalej alebo zanikne pre nedostatok žiakov. Preto v prípadoch, kde je pochybnosť o školskej zrelosti, či mentálnej úrovni dieťaťa, by malo byť dieťa vyšetrené v pedagogicko-psychologickej poradni. Mnohé školy často bojujú o jediného prváčika, žiadajú predčasný nástup do školy alebo vyslovene „sušia“ mentálne retardovaného žiaka medzi normálnymi, len aby sa naplnil požadovaný počet. Takýto žiak je obeťou systému. Pretože v špeciálnej škole by sa naučil oveľa viac. Obeťami sú aj jeho spolužiaci, pretože takýto žiak značne brzdí výukový proces. Mizéria nášho súčasného školstva nespočíva len v nedostatku peňazí, ale aj v odchode kvalitných učiteľov do iných oblastí, v zlých interpersonálnych vzťahoch, v ochabnutí záujmu pedagógov o výchovný proces. Aj keď kvalita výučby zreteľne klesá, existenčné problémy by nemali viesť k tomu, aby sme cielene vychovávali menejcenných jedincov. Ide predsa o ústavné právo každého človeka, teda aj dieťaťa, aby získalo svojim schopnostiam primerané vzdelanie.
