Tam na sveta konci
Dávno tu trávil leto Fryderyk Chopin s Goerge Sandovou. Miestni ich však prijali nevrlo, veď tí dvaja neboli ani zosobášení! A čo tu bolo odvtedy ľudí! Peter Ustinov, Annie Lenoxová, Michael Douglas, Claudia Schifferová (raz s jedným, raz s druhým), ak spomenieme len niekoľko z tých päťsto miliónov návštevníkov od oných čias. Kohože by už zaujímal sobášny list? Ešte tak kreditná karta. Sandová bola voľnomyšlienkárka, ale asi by vyvalila oči na diskotéke v Ibize, kde sa tancuje hore bez. Nikomu to neprekáža, tu sa z toho žije. Deväť miliónov ľudí zo sveta sa ročne moce len na Malorke. Päť miliónov ich od jari do zimy prilieta na Ibizu. Zo tri milióny smeruje na Menorku, najpokojnejší z Baleárskych ostrovov. Ten už bol zrejme stvorený pre anglických penzistov, aby tu mali svoje bungalovy a malú poštu. Tam si chodia po dôchodok. Dva milióny ľudí sa plavia na Formenteru a tá bola vo Verneho dielach koncom sveta. Stopäťdesiatjeden ostrovov majú Baleáry, niektoré sú len skaliskami, vytŕčajúcimi z mora, akýmisi medzistanicami sťahovavých vtákov, iba štyri z nich objavili turisti. Lenže nie je ešte všetkým dňom koniec. Títo bobríci sú neúnavní. Začnú si stavať nové paláce slnka a ničnerobenia aj v kamennej ríši krabov. Keď bude treba, dovezú piesok zo Sahary, ako ho vozili na Kanáry. Objavia ešte zopár rajov v tomto sveta kúte, ako pred polstoročím objavili hippies Ibizu a prednedávnom jachtári Formenteru. Pred turistom máločo schová aj sám pán Boh. Tak teda Eivissa Akosi ma viac vzrušuje ako ,,dvojité M“, nakoniec sa najmä o jednom z dvojčiat, Malorke, aj oveľa viac napísalo. O Ibize sa vie zväčša len to, že je to sexi eden, samá diskotéka a ešte transvestiti. A niekoľko petrifikovaných hippies. Áno, aj. No všetko nie je také plošné a čiernobiele a nielen to je Ibiza. V miestnom jazyku sa ostrov volá Eivissa. Pod tlakom EÚ sa muselo pôvodným obyvateľom umožniť, aby si kodifikovali svoj jazyk, mohli sa ho učiť v základnej škole a na dopravných tabuliach smeli uvádzať i pôvodný názov obcí. Jazyk to však vyzerá byť krutý, skúste vysloviť názvy ich dedín Fornalutx alebo Portnatx. Tak asi Angličan vyslovuje skrz na skrz. Tretia vo veľkosti i v chronológii premeny na turistické centrum svetového významu medzi Baleárskymi ostrovmi. Voči Malorke je Ibiza iba pätina, takmer celý jej obvod je však pláž. Malorka je hornatá, s dominantným pohorím Tramuntana, lákavým pre tých, čo grilovanie radi striedajú s túrou. Kto si však chce užiť prechádzky po kopcoch s píniami, voňavými ako kosodrevina po daždi, olivovými hájmi a zatúlanými polosuchými stromiskami so svätojánskym chlebíkom, stačí mu ísť kúsok od pláže aj na Ibize. Len sa nebáť strmín. Všade je skrytá spleť ciest, dokonca asfaltových. Vedú k milionárskym vilám s bazénmi a palmovými záhradami, kde-tu aj potôčik s kaskádami, kde-tu vodopád... Do neba volajúci luxus zdola pre stromy nevidno, zvrchu sa však dá pozerať na plážové mraveniská s úžasným pocitom namyslenosti. Už len preň sa oddá štverať ta hore. Navyše sa človek vracia ako ťarchavý - za košeľou struky svätojánskeho chleba, v rukách strapec hrozna a po vreckách figy, nič to, že ešte nezrelé, na slnku dozrejú za dva dni. Ak máte v hoteli len polpenziu, nič lepšie si nemôžete zavčas rána nachystať na obed. Samý vitamín. Svetový rekord Profit z cestovného ruchu je základom hospodárstva a Baleáry dovedna sú veličinou aj v devízových príjmoch celého Španielska, napriek jeho historickým mestám, Pyrenejám, pobrežiu, vilovým súmestiam ruských a košických zbohatlíkov a Kanárskym ostrovom navyše. ,,V jednom máme svetový rekord: v prínose turizmu do tvorby hrubého domáceho produktu. Ten tvorí 96 percent HDP, rybolov päť percent, výroba likérov z fíg, svätojánskeho chleba, byliniek, pínie a ibišteka percento, ťažba morskej soli pol percenta...“ ,,Počkajte,“ skočím do reči členovi magistrátu Ibizy, ktorý mi tieto cifry vraví z hlavy. ,,Veď je to už 102 a pol percenta!“ ,,Aj magistrát musí z niečoho žiť,“ reaguje radný pán. Turisti sa zrejme dovalia aj na ďalšie z ostrovov, veľké len ako kyklopova dlaň. Turizmus je buldozér, keď sa raz pohne, valí sa nezadržateľne, nanajvýš ho, zaplaťpánboh, regulujú ochrancovia prírody. Videl som to na mnohých miestach sveta, v Černomorí, na Sardínii, v Tunisku, Turecku, gréckych zákutiach. Iba doma nie. Iba doma akosi nie a nie. Biele mesto Tento epiteton mi ako prvý prišiel na um, keď som sa po pláži blížil k prístavu a vkročil do ulíc hlavného mesta ostrova - do Ibizy. Nad zálivom sa belie skala s hradom na temeni, bielym, ako vie žula na večnom slnku vyblednúť. Pod modrou klenbou neba sa kĺže biely vták - jedno zo stodesiatich lietadiel, ktoré tu v sezóne denne pristávajú. Hrad je mocný, svedčí o význame mesta a jeho dejinách, o záujme Maurov a pirátov dostať ostrov a ostrovanky do svojho područia. Biele sú uličky podhradia, ale belostná (trochu doružova) je aj súčasná architektúra ulíc s travertínovými fasádami budov, samá terasa, sklo, balkóny, lodžie, zeleň, fontána a tieň, až človek nemá pocit, že sa hýbe mestom v tridsaťstupňovej páľave. Ani sa nenazdáte a biele lietadlá sa zmenia na farebné svetielka. Padla noc. Rýchlo, ako zvykne len na juhu. A zrazu sa mesto s tichými ulicami zmení na preplnené korzo. Kým prúdy mladých ľudí, tečúce z každej strany a každej pláže, nevsiaknu do tanečných lokálov. Ešte sa objaví pár transvestitov, ešte sa preženie na motorkách partia kožených vybíjaných mládencov a do svitania budú ulice pokojným miestom prechádzok okolo vysvietených výkladov a vstupov do lokálov. Ak vás len niektorý pútač neosloví a niektorý vchod nezhltne. Planéta Disco Cez deň, putujúc ostrovom, písal som si názvy mestečiek a dedín. Samý svätý. Na západnom pobreží dominuje San Antonio, samá pláž, hotely, na východe Santa Eulalia del Riu, vo vnútrozemí sa krčia Santa Gertrudis, San Mateo, Santa Ines, San Lorenzo, San Juan, San Carlos, San Rafael, San Miguel... dokonca aj mestečko Jesus. Keď som sa začudoval, šofér mi s hrdosťou hovorí: ,,Aj ja sa tak volám – Jesus!“ Ježiši, ani som netušil, kto ma vozí! A teraz, v neskorý večer, si značím názvy diskoklubov, aj s ich sloganom. Potešenie čítať: BLUE ROSE - erotické tance. BES - hore bez - živé akty - tanec bez ustania. KISS - jediné, originálne, vášnivé disko na pláži. EL DIVINO - každý deň prekvapenie - pondelok Alex, utorok Voľba Miss, streda Extrémy, štvrtok Anjeli lásky, piatok Tradície, sobota Teledisko, nedeľa Najlepšie na koniec. BAR GRIAL - hudba, priatelia a čaše od ôsmej do nekonečna. PRIVILEGE - prekvapenia svätého Rafaela. TROPICANA - rytmy v prítmí. ES PARADIS TERRENAL - zemský raj, disko v mori, v bazéne, aj na suchu. KANCELA - nová senzácia do šiestej... Už sa mi nechce. Bolí ma ruka. A ešte ich je sto. A dvadsať liniek diskobusu. Jednotka chodí z Podhradia cez mesto k najbližším plážam, dvojka z Misu Martinet cez centrum k hotelom na Playa Bossa... Desiatka z prístavu cez San Rafael do San Antonia, jedenástka z Ibizy cez Santa Eulalia do Es Canar... Všetky linky od pol jednej v noci do šiestej rána v hodinových intervaloch a všade muzika a tanec. Nijaké sedadlá, alebo len tu a tam. Parket na kolesách. Pre všetkých, ktorým sa málilo. Pretancujú sa až do postele. Hin sunt leone Ešte je tu však Formentera. Dve hodiny plavby z Ibizy. Kedysi sa tu končil svet. Rimania vytesali do kameňa: Hen sú už levy. Mysleli pritom, pravdaže, že tam ďalej žijú len Nomádi, Mauri, Zulukafri a opice. Sem to ťahalo Verneho, keď zamýšľal napísať svoj Tajomný ostrov a Dvadsaťtisíc míľ pod morom. Tu, na najjužnejšom výbežku najjužnejšieho ostrova Baleár vysedával, vymýšľal a nechal sa inšpirovať. Možno to nebola taká divočina, o akej píše v Tajomnom ostrove, ktorý som si celkom rád prečítal ešte raz, aby som mohol porovnávať - len čo s čím? Vie si človek predstaviť nový turistický raj s ostrovom tých čias? Jediné, čo sa asi nezmenilo je vysokánske bralo, na ktorom Verne sedával, hučiaci príboj tam strašne hlboko, búrkami a vlnobitím rozdriapané pobrežie, vietor, ktorý tu vanie ešte aj v tejto spare - aký je asi za novembrových búrok? Márne by ste sa pýtali kamenného pomníka, ktorý pripomína, že ste na konci sveta a že tu sedával Jules Verne. Mlčí ako kameň. Vďaka, hippies Treba sa poďakovať Deťom slnka a kvetov, že svetu objavili Ibizu a Formenteru. Koncom 60. rokov sem ušli z neurasténie miest, tu si založili svoje spoločenstvá a veľa z nich tu žije doposiaľ. Sledoval som niekoľko žien na miestnych jarmokoch a trhovisku v hlavnom meste Formentery, v San Franciscu. Uchovali si, napodiv, štíhle postavy, samozrejme, oblečenie, samozrejme, divoké šatky na krku, pestré ozdôbky na bariére pŕs, na zápästí, kolo pása. Samozrejme, opálené, usmiate, a isto by ste im nehádali päťdesiat, či nebodaj šesťdesiat rokov. Živia sa umeleckými remeslami, výrobou suvenírov, gitarou, trhovníctvom, službami pre turistov. Ich deti sú už dospelé, detné deti študujú a možno ani nevedia, čo boli hippies... Koniec sveta je 130 kilometrov od Malorky, ale sotva sto kilometrov od španielskeho pobrežia. To ho z noci na ráno urobilo centrom jachtárov. Medzi Barcelonou a Alicante je množstvo malých prístavov, stade sa plazia popri pobreží k veľkému výbežku - a to je už len na skok do prístavov Formentery. Pod hradom Ibizy, v prístavnej zátoke narátate zo sedem veľkých osobných lodí, výletné trajekty, spájajúce ostrovy Baleár, zo tridsať luxusných jácht... Tu nie. Zato je tu na stá plachetníc. Ako by si tu dali zraz zo všetkých zálivov a morí. Na konci sveta. V Ibize stojí katedrála na hradnom kopci ako pevnosť, v San Franciscu je kostol ako hrad. Vyzerá to čudne - vilky, hotelíky, penzióny, parky, parčíky, pláže - a zrazu múriská do vysoka, okná ako strieľne. Sem sa utiekali obyvatelia - rybári, pastieri, remeselníci, soliari a kupci pred nájazdami arabských kmeňov a útokmi pirátov. Tento kostol umožnil zachovať na ostrove život. Dnes sa tu hmýri tisíce turistov, okolo chrámu - pevnosti samá požičovňa motocyklov, skútrov, mopedov a bicyklov, dokonca aj jedna požičovňa áut, hoci je územie malé, naozaj stačí aj bicykel. Verejná doprava tu nejestvuje, načo aj, ostrov je široký iba poldruha kilometra a dlhý asi desaťkrát viac. Celý vonia soľou a rybami. Iba na večer sa vôňa zmení. Mieša sa v nej aróma sangrie - červeného vína, citrónu, pomarančovej šťavy a najrozličnejších druhov ovocia s vôňou paelly, korenín a bylinkových likérov. Ak chcete voňať more, chytro preč! Na Verneho bralo. Tam cítiť moria všetkými zmyslami: pach ako sviežosť, vietor ako závan čias, hukot ako silu a diaľavy ako nekonečno.
