Chýba kultúra politických elít
Už od vzniku Slovenskej republiky sa v jej vnútornej politike živí mýtus, že základným konfliktom je rozdiel medzi antidemokratmi (s Veľkým Vladom na čele) a demokratmi (so Spravodlivým Mikulášom). Tí prví nás údajne zatiahnu do trasoviska postkomunistickej východnej Európy, kde vládne Kalašnikov, Mafia a rozhoduje Rusko. Druhí mali byť zase vstupenkou do Európy a NATO so zárukou prílivu dolárov a eur, rastu ziskov a, hádam, i zlepšenia životnej úrovne. Nuž, takto jednoducho sme sa mohli rozhodnúť pred štyrmi rokmi... Teraz sme už skeptickejší. Sľúbili nám čisté ruky. Vraj skoncujú s korupciou a klientelizmom, ktoré sa už stihli stať celospoločenskými problémami. Ale posledné štyri roky by sa dali vykresliť aj ako sled jednej kauza za druhou. Že sa o zneužívaní politickej moci hovorilo viac ako ,,za Mečiara“, to nemožno pripísať oddanosti princípom demokracie, ale skôr rôznorodosti súčasnej vládnej koalície. Všetky strany v nej čakali na tú najmenšiu zámienku, aby mohli skočiť po krku svojim partnerom. Mečiarova vláda kedysi sľubovala vytvorenie „kapitálotvornej vrstvy“. Ťažko povedať, či šlo o naozajstný ekonomický program alebo len o zámer vysvetliť nejako divokú privatizáciu. Každopádne, nefungovalo to. Novoburžoázia svoje bohatstvo nepremenila na investície, ale na luxusné tovary, vily a kontá v zahraničných bankách. Nastúpili „tí druhí“. Ešte čosi ostalo na „prerozdeľovanie“, tak sa poponáhľali. Kde sa dalo, dosadili svojich ľudí, čo stihli, dostali pod svoju kontrolu. Strán bolo v koalícii veľa a každá si potrebovala niekoho zaviazať, zabezpečiť si zdroje na prežitie. Za Mečiarovho režimu nebolo Slovensko za nič tak ostro kritizované ako za svoju bilanciu pri dodržiavaní ľudských práv. Štátna moc sa zneužívala na umlčanie politických protivníkov, vzťah s maďarskou menšinou sa stále zhoršoval. Súčasťou Dzurindovej vlády sa stala i SMK. Do zahraničia to malo vyslať jasný signál, že svitlo na lepšie časy. V skutočnosti to nezabránilo politikom, aby hrali maďarskou kartou, kedykoľvek sa im to hodilo. Pokiaľ ide o vzťah k iným menšinám, bilancia vyzerá ešte zúfalejšie. Rasistické postoje v slovenskej spoločnosti voči Rómom rastú. Ak sú niektorí politici za to vinní priamo, tak iní prinajmenšom tým, že nespravili dosť pre zastavenie tohto negatívneho vývoja. O sexuálnych menšinách sa už netreba ani zmieňovať. Podstatná - konzervatívna časť vládnej koalície, v niektorých prípadoch zaváňajúca až neoľudáctvom, o tom úplne odmietla rokovať. Rozpor medzi demokratmi a antidemokratmi je vykonštruovaným zjednodušením. Ide tu o niečo iné - či budú v budúcej vláde sily, hlásajúce pod pláštikom minimálneho štátu moc zbohatlíkov, obmedzovaním ľudských práv definovať ,,správneho človeka“ v zhode so svojimi obmedzenými ideami a bez zábran sa obohacovať na úkor ostatných. Často sa hovorilo o tom, že na Slovensku chýba politická kultúra. No čo nám chýba predovšetkým, je kultúra politických elít. Ísť k volebným schránkam bude základným prejavom toho, že nám nie je budúcnosť ľahostajná. Ale to nestačí. Aj po septembri 2002 sa bude treba pýtať, kričať a hroziť. Ľahostajný občan sa stáva presne tým, o čo súčasným elitám ide, aby mohli v pokoji bohatnúť na úkor ostatných. Ide o ťažký boj - budovať skutočnú demokraciu, v ktorej má sloboda a rovnosť svoj politický, ekonomický i sociálny rozmer.
