Kauza za kauzou sa valí...

Ako predsedovi vlády mi prešiel rukami bilión korún, chvastal sa v TA3 Vladimír Mečiar. Iste sa mnohí pamätajú, že ani veľmi nevyvracal tvrdenia svojich bývalých politických súputníkov, že ako premiér mal na svojom úrade k dispozícii trezor s balíkmi peňazí. Veď čo ak by bolo treba urýchlene pomôcť tým najvernejším? To bolo ešte počas Mečiarovho druhého pontifikátu v rokoch 1992 až 1994, no toto obdobie sa akosi veľmi nespomína. Vtedy totiž s ním ťahali za jeden povraz viacerí súčasní ústavní činitelia, dnes jeho najtvrdší kritici. A čo už roky 1990 a 1991, keď držal premiérske žezlo s podporou VPN, KDH a DS prvý raz? Kto sa odváži potvrdiť, či si a koľko z toho spomínaného biliónika odložil bokom? Mimoriadne šikovný jubilant Keď Mečiar pred štyrmi rokmi mával divákom z televíznej obrazovky na rozlúčku, dušoval sa, že má iba trojizbový byt na bratislavskej ulici Fraňa Kráľa a ojazdený opel-korzičku. A možno i hladoval ako Čenkovej deti na 32. strane. K ,,vilke“ Elektre v Trenčianskych Tepliciach sa dostal až ako opozičný činiteľ. V súkromnej televízii prišiel s ďalšou verziou, ako získal túto nehnuteľnosť, ktorá ani po generálnej rekonštrukcii určite nepatrí medzi architektonické skvosty. Peniaze mu údajne nezištne požičal neznámy zahraničný podnikateľ, ktorý vlastne ani nechce späť tých 41 miliónov. Expremiér vraj presne ani nevie, či ich bolo toľko, no keď to všetci chcú, tak tajomný ctiteľ predsedu HZDS-ĽS pred voľbami pricestuje do Bratislavy a verejne to potvrdí. Ako bude Mečiar pôžičku splácať? Šesťdesiatročný oslávenec tentoraz uznal, že by to z platu ústavného či špičkového partajného činiteľa sotva išlo. To by musel, nech mu Pánboh dá veľa zdravia, medzi nami ešte veľmi dlho pobudnúť. No ak raz pôjde do politického dôchodku, dá sa na podnikanie. Veď akýže by to bol premiér, keby sa nedokázal uživiť a popritom vyrovnať štyridsaťmiliónový dlh? Ostatné protiargumenty tradične arogantne odmietol. Zákon mu predsa neukladá, aby sa spovedal polícii či novinárom... Osobitné účty boli dva Na hladinu z kalných predvolebných vôd sa vynára jedna kauza za druhou. Z osobitného účtu ministerstva privatizácie počas druhej Mečiarovej vlády protizákonne pretieklo do FNM vyše 12 miliárd Sk. Peniaze z malej privatizácie išli zväčša na výpomoc ,,statočným podnikateľom“, priateľsky nakloneným vtedajšej vládnej koalícii. Z mimoriadne výhodných pôžičiek sa však do štátnej pokladne vrátilo iba minimum. Ukázalo sa, že to nebol jediný zatajovaný účet. Keď na ministerstve bačoval zástupca ZRS Peter Bisák v roku 1996 údajne na podnet ministerstva financií, ktoré v tom čase riadil Sergej Kozlík, založili ešte jeden. Ako píše denník Sme – a potvrdila to aj kontrola NKÚ z roku 1997 - záznamy o tomto účte sa na prahu tretieho tisícročia zapisovali rukou do školského zošita formátu A4. Iná evidencia neexistovala! Peniaze sa sem prelievali z predaja nehnuteľností neidentifikovaných vlastníkov, ktoré ponúkali za symbolickú cenu ľuďom blízkym ministerstvu a vládnucim stranám. Výber z množstva záujemcov o ,,doprivatizáciu“ majetku (zväčša išlo o pôdu) uskutočňovala špeciálna komisia zložená zo sekčných šéfov ministerstva privatizácie na čele s jeho štátnym tajomníkom Stanislavom Husárom, ktorý teraz figuruje na 21. mieste kandidátnej listiny HZDS-ĽS. Zo záhadného účtu vyplácali odmeny pracovníkom za zásluhy o zrýchlenie privatizácie a isté sumy poskytovali i vtedajšiemu denníku HZDS Slovenská Republika. Sotva o tom predseda hnutia nevedel. Nuž, čo sú to za zlé jazyky, podľa ktorých by sa Mečiar na staré kolená nedokázal postarať o seba a svoju rodinu? Bisák tvrdí, že na účte bolo dokopy iba pol milióna korún, správa Balejíkovho NKÚ z roku 1997 hovorí o 12 miliónoch, nedávna ministerská kontrola tiež o podstatne vyššej sume a o ,,strašne veľa ľuďoch“, ktorí sa za lacný peniaz dostali k nehnuteľnostiam. Slniečko nám zhaslo Donedávna oslnivý vzor mečiarovcov, bývalý dlhoročný generálny riaditeľ Vodohospodárskej výstavby, š.p., Július Binder tiež musí čeliť vážnym obvineniam. Ako minulý týždeň vyhlásil vládny splnomocnenec Dominik Kocinger pri budovaní Vodného diela Gabčíkovo dochádzalo v rokoch 1995 až 1997 vystavovaním fiktívnych faktúr na rozličné malé firmy k úniku obrovských súm. Vysvitlo, že sa touto chúlostivou záležitosťou už vyše roka zaoberá Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Ministerstva vnútra SR, podľa ktorého dosiaľ zistená škoda presiahla 400 miliónov korún. Z trestných činov podvodu obvinili približne 20 osôb, z ktorých už niekoľko utieklo do zahraničia. Ide najmä o ľudí z vtedajšieho vedenia spoločností Váhostav, Hydrostav a Inpos, kde sa ako spoločník uvádza Binderov syn. Július Binder starší odmieta všetky obvinenia, pre TV Markíza povedal, že túto aféru považuje ,,za kauzu proti symbolu slovenskej štátnosti“, preto ,,vytiahnutú, aby sa zakryli iné kauzy, ktoré sú tvrdo vedené proti iným ľuďom, ktorí majú moc, aby tieto kauzy zatlačili do pozadia“. Vodohospodárska výstavba - hlavný subdodávateľ a garant stavebných prác na tuneli Branisko, ktorý sa chystá premiér Mikuláš Dzurinda slávnostne otvoriť tesne pred parlamentnými voľbami - platila milióny korún za stavebné práce na tomto diele práve Hydrostavu. Ten však niekoľko mesiacov peniaze daňových poplatníkov ďalej neposúval súkromným firmám, ktoré sa na budovaní tohto nového symbolu slovenskej štátnosti bezprostredne podieľali. Len jeden podnik - Stavebnomontážne práce - si nárokuje 700 tisíc Sk. Medzitým Hydrostav skolaboval, hoci dostával od štátu najlukratívnejšie objednávky. Na jeho troskách nedávno založili novú firmu – Hydrostav Vlčie hrdlo. Či sú indície o ,,klasickom tunelovaní“ v tuneli pri Spišskom hrade správne, by mal potvrdiť alebo vyvrátiť NKÚ, ktorý už začal s preverovaním faktúr. V každom prípade, toto sa už dialo za pontifikátu súčasnej vlády...