Reklama
Reklama

Nestačí oslobodiť ducha, treba aj telo

Pred troma rokmi ste sa pre náš týždenník vyjadrili, že napriek svojmu ľavičiarskemu zmýšľaniu krútite hlavou nad politikou SDĽ a že KSS je vám ľahostajná. Zmenil sa váš názor? Ako vidíte súčasnú slovenskú ľavicu? - Odvtedy sa na ľavici veľa nezmenilo. Vedľa SDĽ sa zrodila SDA a v istom zmysle tam patrí aj Ficov Smer. Vznikli síce aj ďalšie subjekty, ktoré sa hlásia k ľavici, ale ja ich za skutočne ľavicové nepovažujem.
Počet zobrazení: 1916

Albert Marenčin, spisovateľ a výtvarník

Slovenský surrealizmus sa na rozdiel od mnohých iných umeleckých a literárnych smerov nemôže chváliť početnou autorskou základňou. Dokonca spomínať v tejto súvislosti akúsi základňu, by bolo trochu prehnané. Surrealizmus sa u nás totiž spája len s niekoľkými menami. Jedným z nich je Albert Marenčin. Spisovateľ, výtvarník, dramaturg, scenárista, prekladateľ, novinár, ktorého si surrealizmus získal pre svoj vzbúrenecký charakter, odmietanie daného stavu a revoltu. Jeho tvorivého rozvíjania sa nevzdal ani v čase, keď bolo toto avantgardné literárne a výtvarné umenie na indexe normalizačnej kultúrnej politiky spolu s jeho menom. Významné a obohacujúce je aj jeho prekladateľské dielo z avantgardnej francúzskej literatúry. Za propagáciu francúzskej literatúry a kultúry mu Paríži v roku 1993 udelili Rytiersky rád za vedu a umenie a v roku 2001 Národný rád za zásluhy. Začiatkom tohto roku udelil prezident SR Rudolf Schuster Albertovi Marenčinovi, ktorý oslávil 26. júla 80 rokov, najvyššie štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za dielo v oblasti modernej slovenskej literatúry. Pred troma rokmi ste sa pre náš týždenník vyjadrili, že napriek svojmu ľavičiarskemu zmýšľaniu krútite hlavou nad politikou SDĽ a že KSS je vám ľahostajná. Zmenil sa váš názor? Ako vidíte súčasnú slovenskú ľavicu? - Odvtedy sa na ľavici veľa nezmenilo. Vedľa SDĽ sa zrodila SDA a v istom zmysle tam patrí aj Ficov Smer. Vznikli síce aj ďalšie subjekty, ktoré sa hlásia k ľavici, ale ja ich za skutočne ľavicové nepovažujem. Či zámerne, či mimovoľne, ale v konečných dôsledkoch smerujú všetky k rozdrobeniu ľavice. A čo to znamená v praxi, to sme videli nedávno vo francúzskych voľbách. Päť či šesť ľavicových strán, usilujúcich sa o reformu a teda o posilnenie ľavice, prinieslo nakoniec jej porážku a pád jej vlády. To hrozí pravdepodobne aj na Slovensku... - Aj na Slovensku to môže mať takýto efekt, keďže voľby sú predo dverami. Vodcovia týchto alternatívnych strán sa v nich chcú otestovať, berú voľby ako skúšku a pravdepodobne nerátajú s tým, že pri tom možno aj prepadnúť. Lebo ak nezískajú dosť hlasov na vstup do parlamentu, nielenže aj tie získané stratia, ale podporia nimi svojich politických protivníkov či konkurentov. Ja som na túto volebnú matematiku nikdy nemyslel. Zastával som svoje ľavicové názory pri všetkom, čo som robil, a voľbám som nepripisoval veľký význam. Ale dnes je to trochu iné a budem sa musieť zrejme rozhodnúť... Surrealizmus je pre vás viac ako umeleckým smerom, je životným a teda aj politickým postojom. Surrealisti sa síce vždy hlásili k ľavici, ale nie vždy k jej politike. Ako tomu vlastne treba rozumieť? - Surrealisti sa hlásili a dosiaľ sa hlásia k ľavici ako k revolučnej sile, ktorej ambície siahajú ďalej ako do parlamentu a ktorá chce byť účinnou opozíciou voči vládnucej moci, keďže ako „hnutie za oslobodenie ľudského ducha“ vidí surrealizmus v každom mocenskom aparáte prekážku slobody. Takýmto predstavám zodpovedala vo Francúzsku ľavica anarcho-syndikalistická a trockistická, niekedy aj ľavica na pôde odborových organizácií. Netrúfam si povedať, ktorá z dnešných strán by takúto predstavu splnila. V každom prípade si surrealisti uvedomujú, že nemožno oslobodiť ducha a ponechať telo človeka napospas biede a útlaku. Preto sa angažujú vo všetkých protestných a emancipačných hnutiach a podporujú ich, nadväzujúc pritom spojenecké zväzky od prípadu k prípadu, bez toho, aby prisahali vernosť tej či onej, hoc aj ľavicovej strane. Lebo ako vieme, tých, čo robia ľavicovú rétoriku a pravicovú politiku, je všade dosť. A obávam sa, že aj u nás... Ľavicová angažovanosť surrealizmu dnes nadväzuje na revolučné tradície medzivojnového obdobia, keď sa surrealisti aktívne zúčastňovali na všetkých protifašistických akciách, od štrajkov a demonštrácií až po aktívnu účasť v španielskej občianskej vojne, a za vojny v domácom odboji, na politickom, umeleckom i bojovom poli súčasne. Dnes je situácia podstatne iná a primerane tomu sú iné aj aktivity a ciele surrealistov. Pokračujú v boji „za oslobodenie ľudského ducha“, ktorého nesloboda je dnes väčším zlom a pôsobí zhubnejšie ako materiálna bieda. No súčasne sa pridávajú k celosvetovému hnutiu proti bezohľadnej globalizácii, smerujúcej ku koncentrácii bohatstva v rukách boháčov a k ďalšiemu ožobračovaniu chudákov v celosvetovom meradle – v rovine sociálnych tried, národov i kontinentov. Ako angažovaný surrealista ako vnímate stieranie rozdielov medzi pravicou a ľavicou? - Bohatá časť spoločnosti a sveta dokáže z materiálnej stránky uspokojiť a upokojiť aj svojich žobrákov a vydedencov aspoň natoľko, aby sa nebúrili a nenarušili sociálny mier. Ak k tomu prirátame prácu politikov a politických strán, ktoré odvracajú pozornosť od hlavných problémov súčasnosti a snažia sa zainteresovať celú spoločnosť do svojich politických šarvátok – je to akurát dosť, aby prostý občan stratil orientáciu a nevedel, kde je sever a kde juh. Nevedel, ku komu vlastne on sám patrí, keď tí, čo majú v rukách veľkú časť hospodárskej moci robia opozičnú politiku a tí, čo by mali byť v opozícii, chcú sa podieľať na moci. Napokon k tomu všetkému pribudol ešte fenomén terorizmu, ktorý na jednej strane v mene humanizmu a kultúry zjednotil všetky pozitívne sily spoločnosti na obranu života, ale súčasne týmto jednotným frontom nevdojak zamaskoval vzrastajúce rozdiely a protichodné záujmy jednotlivých tried a národov, ktoré sa stávajú trvalými zdrojmi napätia... Politici na to nenachádzajú iné riešenie ako kompromisy a dohody. No vo sfére duchovnej kompromisu niet – tvorivý človek, filozof, básnik, maliar, hudobník kompromis nepozná a nemusí ani byť surrealistom, aby ho odmietal – zásadne, vo všetkých sférach života, teda aj v politike. Surrealizmus je v súčasnosti mŕtvy, existujú len surrealisti. Má však tento smer na Slovensku pokračovateľov? - O mŕtvom surrealizme sa hovorí už od jeho vzniku a on stále žije. Nie ako smer – tým nikdy nebol – , ale ako spôsob myslenia a ako životný postoj. A v tomto zmysle má svojich pokračovateľov a stúpencov všade na svete, aj u nás. Za osemdesiat rokov svojej existencie vošiel do myslenia a krvi každého tvorivého človeka, ktorý s ním čo len raz prišiel do styku prostredníctvom niektorého z tisícov diel a nakazil sa ním, nevediac o tom, a pod jeho vplyvom tvorí, píše básne, maľuje... Ale aj okrem tých, čo takto „ochoreli na surrealizmus“, existuje surrealizmus ako vedomé a organizované hnutie, i keď nie v tých formách a v tom rozsahu ako v medzivojnovom období, keď bol takpovediac na čele avantgardy. Dnes môžem povedať ako člen surrealistickej skupiny, že sa usilujeme integrovať na báze surrealizmu všetky pozitívne, tvorivé sily a tendencie v oblasti vedy, kultúry, filozofie a umenia, aby sa navzájom konfrontovali, oplodňovali a takto násobili svoje pôsobenie. Vašimi blízkymi priateľmi boli Dominik Tatarka a Juraj Špitzer. Obaja boli presvedčení ľavičiari. Ako by vnímali dnešnú realitu? - Pravdepodobne dosť rozdielne. Aj za života mali medzi sebou viac diferencií ako zhodných názorov a postojov. Začínali obaja ako komunistickí radikáli – radikáli, pretože boli idealisti, presvedčení o svojej pravde a o správnosti cesty, ktorú si zvolili. Potom sa, obrazne povedané, kyvadlo ich myslenia vychýlilo do opačnej krajnosti – a opäť sa stretli. Ale medzi jednou a druhou krajnosťou prešiel každý z nich iným procesom. Bola to dezilúzia? Vytriezvenie? Zmúdrenie či rezignácia? Netrúfam si to tak jednoznačne pomenovať. Václav Havel hovoril o Tatarkovi, že „prozřel“. Proti tomu sa Tatarka vehementne bránil: „Nebol som predsa slepé mačiatko, prihlásil som sa ku komunizmu, lebo tá myšlienka ma nadchla, no komunisti ma zradili, nešli za myšlienkou, ale za svojimi záujmami a tam, kde by boli mali byť statoční a odvážni, boli len poslušní a zbabelí...“ Jeho cesta vyústila do Obce Božej, ktorú chápal ako slobodné spoločenstvo slobodných ľudí, čosi ako predvojnové „kluby komunistickej mládeže“ – povedal mi doslova. Tatarka zomrel v predvečer pádu Husákovho režimu, zatiaľ čo Špitzer ho prežil a mal možnosť zasiahnuť aj do „porevolučných“ procesov. Bol to on, kto v osobnom telefonáte pripomenul Havlovi v predvečer jeho nástupu do prezidentského kresla, aby nezabudol na Alexandra Dubčeka ako na významnú politickú osobnosť, ktorej prislúcha zohrať v ďalších osudoch Slovenska rozhodujúcu úlohu... Ako sa neskôr ukázalo, Dubček v Havlovej koncepcii vôbec nefiguroval a nebyť Špitzerovho telefonátu, nepadla by o ňom v inauguračnom prejave ani zmienka. Čo by títo vaši dvaja priatelia dnes robili, koho by volili? - Netrúfam si hovoriť za nich, najmä keď mi už nemôžu protirečiť. Ale podľa mňa najskôr by nešli k volebnej schránke, ani jedna z dnešných politických strán by si u nich nevyslúžila takú dôveru, aby jej odovzdali svoj hlas. Od istého času sa každoročne udeľuje za najlepšie literárne dielo prestížna cena nesúca meno Dominika Tatarku. Myslíte, že doteraz odmenené diela vyjadrujú jeho myšlienky a sú v súlade s jeho názorovou orientáciou? - Podľa mňa vyjadrujú najmä názory poroty a s tými by Dominik Tatarka akiste neraz polemizoval. Existujú dnes v slovenskej literatúre diela alebo autori, o ktorých by sa dalo povedať, že sú ľavicové, že vyjadrujú ľavicové názory a postoje? - Predovšetkým si myslím, že označenie „ľavicové, ľavičiar“ je veľmi vágne, aby sa ním mohol označiť autor alebo jeho dielo, nehovoriac o tom, že dotyčný by to mohol považovať za urážku. Keď som dal do jedných českých novín – ináč renomovaných – článok, v ktorom som sám seba označil za ľavičiara a socialistu, radili mi, aby som to radšej vypustil, lebo to sa už používa len ako nadávka. V myslení spoločenskej elity a najmä „smotánky“ je ľavičiar čosi ako dinosaurus, muzeálna fosília, človek zaťažený sentimentálnym chápaním „prirodzených“ triednych rozdielov a chimérou rovnosti, ktorý by chcel odstrániť biedu lenivých babrákov na účet šikovných a usilovných boháčov atď. Faktom je, že ochabol duch solidarity a málokoho dnes trápi, že Afrika hynie hladom a chorobami, zatiaľ čo Amerika a Európa sa topia v blahobyte... Ožili staré úslovia – Každý je strojcom svojho šťastia alebo Pomôž si sám, aj pánboh ti pomôže a mnohí v tom vidia stáročiami potvrdenú múdrosť, ktorá ospravedlňuje ich egoizmus a chamtivosť. Prežívať spoločný osud s ostatnými, solidarizovať sa s nimi v dobrom i zlom, chápu dnes mnohí ako obohranú pesničku z nejakého starého filmu pre pamätníkov, súcu akurát na vyvolávanie nostalgických nálad. Je len prirodzené, že duchovná atmosféra, utváraná takýmito myšlienkami a náladami, prenikla aj do literatúry, presnejšie povedané do vedomia a cítenia autorov, otupila ich sociálnu senzibilitu a empatiu, odvrátila ich záujem od takzvaného drobného človeka, ktorý bol kedysi ústrednou postavou, takpovediac ľudským meradlom našej literatúry od Martina Kukučína po Karla Čapka a Jozefa Cígera Hronského či Petra Jilemnického. Do ktorého obdobia svojho života by ste sa najradšej vrátili? Ktoré by ste chceli prežiť ešte raz? - Ešte ma život natoľko neunavil, že by som hľadal odpočinok a útechu v spomienkach. Ale keď na to príde, na každé obdobie spomínam len v dobrom a s láskou. Hocako paradoxne to môže znieť, ani na jedno nemám zlé spomienky. Trpel som síce s trpiacimi, no aj veril som s veriacimi a tešil som sa s tými, čo sa tešili... A z dnešného pohľadu nad všetkým – nad tragickými zážitkami, nad bolestnými údermi a sklamaniami, dominujú spomienky na to dobré a pekné, na pozitívne emócie a myšlienky, na pocity solidarity a priateľstva, ktoré tá doba prebúdzala v ľuďoch a vďaka ktorým i ja dnes žijem a môžem sa takto vyznať zo svojich názorov a citov. I keď nemám rád hlbokomyseľne znajúce sentencie, musím na tomto mieste a pri tejto príležitosti povedať, že ak som v živote zažil viac radosti a šťastia ako toho ostatného, bolo to preto, že som žil vždy takpovediac s dlhodobou perspektívou a dával som vždy prednosť slobode pred blahobytom a láske a priateľstvu pred takzvaným úspechom či kariérou.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Martina Pavlíková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama