Právo posledného slova
HZDS-ĽS sa s podporou ďalších opozičných strán a niekoľkých tzv. nezávislých poslancov zrejme odhodlá na pokus o odvolanie súčasnej koaličnej vlády. Čuduj sa svete, tentoraz by nemalo ísť o posúdenie schopnosti či neschopnosti premiéra Mikuláša Dzurindu a členov jeho kabinetu. Za silnými rečami mečiarovcov má byť protest proti tomu, že bývalého riaditeľa SIS Ivana L., ktorý je podľa všetkého zapletený do desiatky závažných trestných činov, po dvoch rokoch hľadania Interpolom eskortovali z Juhoafrickej republiky rovno do cely predbežného zadržania, aby vzápätí naňho Krajský súd v Bratislave uvalil väzbu. Najnovšia iniciatíva poslancov za HZDS-ĽS zrejme potvrdí, že už zahadzujú masku európanstva a demokracie, keď sa chcú zastať kolegu, ktorý ako pravá - a zdôraznime - výkonná ruka Vladimíra Mečiara zosobňuje to, čo vážne pošramotilo medzinárodný imidž Slovenska a na niekoľko rokov zabetónovalo jeho vstup do európskych a transatlantických štruktúr. Parlamentná matematika nepustí Ak si súčasná vláda zaslúži kritiku, tak práve preto, že jej pred dvoma rokmi vtáčik uletel a potom si beztrestne míňal svoje (či naše?) milióny v luxusných rekreačných zariadeniach na pobreží Indického oceánu a bohvie kde ešte, namiesto toho, aby sa zodpovedal za svoje – nežne povedané – nezákonné prešľapy. Lenže na to by sme zrejme potrebovali schopnejších, neskorumpovanejších a najmä odvážnejších vyšetrovateľov a sudcov. Matematika nepustí, a tak je jasné ako facka, že opozícia ani tentoraz, navyše uprostred dovolenkovej sezóny, nenájde 76 poslancov potrebných na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády. Veď sa o to pokúšala začiatkom júla v súvislosti s ,,neštandardným“ tendrom nákupu ľahkých motorových vlakov, a získala iba 52 hlasov. Ak sa predsa len zíde parlament a bude vôbec uznášaniaschopný, celé odvolávanie sa opäť premení na frašku, ktorá sotva viac zaujme potenciálnych voličov HZDS-ĽS. Tí síce už dávnejšie dostali svojsky jednoznačné vysvetlenie rozličných kriminálnych káuz od svojho vodcu, ale v podstate ani im nie je práve pochuti, keď sa jednotlivé aféry exšéfa tajnej služby prepierajú na verejnosti. Odpočet? A prečo nie? Príťažlivejšia môže byť skôr myšlienka, s ktorou znovu vyšiel minulú nedeľu v diskusnej relácii TV Markíza jeden z podpredsedov hnutia Vojtech Tkáč. Žiadal, aby vláda predniesla pred poslancami odpočet plnenia programového vyhlásenia z 2. decembra 1998. V rokovacom poriadku Národnej rady SR sa jej síce neukladá povinnosť vystúpiť na konci volebného obdobia s akousi záverečnou správou o jej činnosti, je však logické, že keď sa po ustanovení uchádza o dôveru zástupcov voličov so svojím programom, nakoniec na stôl predloží aj účet. Premiér Dzurinda sa od prípadnej rozpravy o tejto téme na pôde zákonodarného zboru dištancoval. Tvrdil, že čosi také neurobil ani jeho predchodca, a tak stačí, aby jednotliví ministri poslali poslancom písomné materiály o štvorročnej práci svojich rezortov. Pravda, nie všetci majú krátku pamäť. Pred štyrmi rokmi sa v polovici júla členovia tretej Mečiarovej vlády niekoľko dní striedali pri rečníckom pulte v bielom paláci na Vodnom vrchu. Vysielala to v priamom prenose verejnoprávna STV. Za každou správou nasledovala rozprava, v ktorej rečnili najmä predstavitelia opozície. Samozrejme, vtedy televízne reflektory vždy rýchlo zhasli. Opozičný poslanec za KDH Mikuláš Dzurinda vo svojej faktickej poznámke 14. júla 1998 ukázal na niekoľkokilogramový materiál vládneho odpočtu a jeho obsah ironicky porovnal s VDNCH (Stála výstava úspechov národného hospodárstva ZSSR). Na adresu lídrov ZRS vyhlásil, že nijaká solvina nezmyje špinu, ktorá im ostala na rukách po privatizačných rabovačkách... Nuž, časy sa menia. Naši starí otcovia hovorili Zabudol vôl, že telaťom bol… Silne pochybujem, že by práve to rušné zasadanie parlamentu rozhodlo o voľbách na jeseň 1998. Rovnako ani teraz by dajaká schôdza NR SR nerozhádzala predvolebné preferencie. Ale tak, ako keď napíšeme vetu a na jej koniec kladieme bodku, tak by aj každá vláda mala mať právo pochváliť sa, prípadne zo svojho pohľadu vysvetliť, prečo sa jej ten či onen sľub nepodarilo splniť. A opozícia by zase mala dostať šancu spýtať sa na to či ono – aj pred televíznymi kamerami. I to by čosi povedalo o úrovni našej politickej kultúry.
