Ľudstvo kúri parketami

Deštrukcia životného prostredia patrí medzi najpálčivejšie problémy súčasnosti. Blížiaci sa ropný zlom a hrozba energetickej krízy vnášajú environmenálne témy už aj do veľkej medzinárodnej politiky. Na Slovensku by zatiaľ stačilo, keby sa im začala s adekvátnou vážnosťou venovať aspoň politika národná. O presadzovaní „zelených“ myšlienkok a princípov na Slovensku diskutovali v posledný februárový štvrtok v Klube Nového slova občianski aktivisti Juraj Lukáč, náčelník Lesoochranárskeho združenia Vlk a štatutárny zástupca o. z. Strážov a stredoškolský učiteľ Juraj Smatana spolu s environmentálnym filozofom, pôsobiacim na Pedagogickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne Petrom Jemelkom. Diskusiu moderoval Slavo Lesňák. Hostia Klubu Nového slova Juraj Lukáč, náčelník Lesoochranárskeho združenia Vlk, Juraj Smatana, štatutárny zástupca o. z. Strážov a environmentálny filozof, pôsobiaci na Masarykovej univerzite v Brne Petr Jemelka. Spracovala Eva Blažeková Ako ste sa stali „zelenými“ a čomu ste sa venovali predtým? Juraj Smatana: Pre moje zaradenie medzi ľudí, označovaných ako zelení aktivisti, bola najdôležitejšia skúsenosť starých rodičov z maminej aj z otcovej strany, ktorí zažili kolektivizáciu, vyvlastňovanie, zlikvidovanie ich pôvodného vzťahu k pôde. Babka ešte v roku 1970 telefonovala, kedy jej vrátia kravy, ktoré jej zobrali a nezaplatili za ne. Dedo bol drevorubač v Kanade, zarobil si tam peniaze, volil Komunistickú stranu, aby konečne bola spravodlivosť. A potom mu v roku 1948 role zobrali. Prišiel na Národný výbor, roztrhal občiansky preukaz a šiel za to do väzenia. Je dokázané, že dieťa preberá hodnoty najviac od starých rodičov, a nie od rodičov, voči kotrým sa vymedzuje. A tak som v detstve prebral traumatickú skúsenosť ľudí, ktorí boli pripravení o svoje prirodzené prostredie, či už to bol domček v Považskej Bystrici alebo role v Tomášove. Moje environmentálne a ochranárkse cítenie do finálnej podoby v detstve dotvorili ešte knižky o Winnetouovi, v ktorých sa Indiáni bránili proti „železnému koňovi“ ničiacemu ich prérie. Na strednej škole som získal kvalifikáciu rádiokomunikačná technika a signálna a prenosová technika, ďalej som v tom však nepokračoval. Keď po roku 1989 došlo k zmene režimu, rozhodol som sa učiť. V rádioamatérskom krúžku som totiž zistil, že mi neprekáža práca s mladými, že si rozumiem s deťmi. Vždy ma bavil dejepis, ktorý sa po revolúcii dal už učiť slobodne, a disciplíny na prieniku spoločenských a prírodných vied. Tak som išiel, už ako starší chalan, študovať učiteľstvo – geografia a história. Teraz učím na gymnáziu v Považskej Bystirci a do oboch svoji predmetov sa snažím vkladať ekologický rozmer. Občiansky som sa prebudil v roku 1996, keď sa objavili plány, že ponad Považskú Bystricu pôjde diaľnica. Diaľnica mohla viesť tunelom ponad mesto, no záujmy veľkých stavebných veľkých firiem sa uprednostnili pred záujmami obyvateľov. Opäť nastalo vyvlastňovanie a likvidácia majetku – opäť príbeh mojich starých rodičov. Vedel som, že ideme proti kolosu, že máme malé šance niečo urobiť, no nemohol som to nechať tak. Na diaľničnej kauze som zároveň zistil, že problém je oveľa širší. Nejde len o to, či majú ľudia diaľnicu davdsať metrov od okna, alebo vedie kilometer za mestom cez tunel. Ide aj o prístup k informáciám, možnosť občanov ovplyvňovať dianie v krajine, o slobodu médií v regióne a na úrovni štátu. Juraj Lukáč: Narodil som sa v Bratislave v Horskom parku v roku 1954 rodičom z východného Slovenska. Tam som sa o šesť rokov neskôr ocitol aj ja. Vyrastal som v Humennom, študoval som na elektrotechnickej faklute v Prahe, na vojne som bol v Brne a celý život som pracoval v Prešove. Profesne som elektrotechnik so špecializáciou na oznamovaciu elektrotechniku a informačnú techniku. Jedenásť rokov som vyvíjal roboty a manipulátory, ktoré v Škode Mladá Boleslav zvárali škodovky. Mám v tomto odbore šesť patentov. Dnes bývam kdesi medzi ukrajinskou a poľskou hranicou v dreveničke bez televízora, pračky, teplej vody a auta. Venujem sa ochrane prírody a vediem Lesoochranárkske združenie VLK – mimovládnu organizáciu ľudí, ktorí majú podobné zmýšľanie. Teda, nemyslia si, že človek je pánom tvorstva. Príroda vie robiť veci lepšie, lebo má štyri miliardy rokov skúseností, a preto by sme jej mali nechať priestor. Snažíme sa, aby v našej malej krajine takýto priestor pre prírodu bol. Petr Jemelka: Viac ako v praktickom aktivzme som „zanorený“ v oblasti školstva. Vyštudoval som filozofiu, biológiu a ochranu prírody. V živote som robil rôzne profesie, no momentálne učím v Brne na pedagogickej fakulte občiankárov (na Slovensku je to NOS – náuka o spoločnosti, pozn. red.), prednášam aj v na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a občas zabrúsim do Prešova. Som hisotirk ekologicky zameranej fiolozofie a etiky. Ako by ste charakterizovali „zelené“ hodnoty? J. Lukáč: Špeciálne zelené hodnoty nepoznám. Túžbou každého človeka bez rozdielu politického presvedčenia alebo viery je zdravo žiť v zdravej krajine. Preto zelené hodnoty, oddelené od iných hodnôt, asi ani neexistujú. Všetci ľudia majú implicitne radi zdravé životné prostredie. Keď vo svojej histórii ničili prírodu – a dialo sa to vždy – robili to mimovoľne. Žiadny zlatý vek, keď primitívne národy žili v mieri a láske s prírodou, v ľudských dejinách nebol. Kam človek prišiel, tam po ňom ostala púšť. Na Veľkonočnom ostrove vyrúbali prírodne žijúci ľudia lesy do posledného stromu. Keď prišli Indiálni do Severnej Ameriky, vyničili 90 percent veľkých cicavcov. Na Madagaskare, v Austrálii a v Tasmánii vyhubili domorodci stovky druhov zvierat. Keby sme sa vybrali autom zo Slovenska do Indie, posledné lesy uvidíme v Rumunsku. Ďalej je púšť, hoci celé toto územie kedysi pokrývali dažďové pralesy. Môžu za to ľudia, no neurobili to naschvál. Stalo sa to mimovoľne, z neznalosti veci. Nehovoril by som teda o hodnotách. J. Smatana: Ak by som sa mal pri hľadaní zelených hodnôt odraziť od nejakej definície, potom je to hľadanie harmónie medzi človekom a prírodou. Ako povedal jeden z predchádzajúcich hostí KNS filozof Josef Šmajs – prostredie, v ktorom žijeme, nie je dôsledkom galileovskej a newtonovskej fyziky, ale evolúcie. A toto prostredie, ktoré sa milióny rokov vyvíjalo, žačíname pretvárať pomocou kultúrnej evolúcie. Za zelenú hodnotu číslo jedna teda považujem súlad medzi záujmami človeka a záujmami prírody. Tak, aby sme si brali z prírody to, čo potrebujeme, a pritom čo najmenej ublížili prostrediu okolo seba. P. Jemelka: Dávam za pravdu predrečníkom. Čo je to hodnota? Čosi, čo je pre danú bytosť dôležité, čo potrebuje a má to pre ňu význam. Pre každú bytosť je najvyššou hodnotou jej vlastný život. Žiadny, hoci aj jednobunkový tvor nechce umrieť. Zubami – nechctami sa drží života. No keď sa povie, že najvyššia hodnota je život, mnohí si myslia, že iba ľudský. My sme však súčasťou živej prírody, a aj ostatné organizmy žijú, trpia a sú rady na svete. V praktickejšej rovine možno povedať, že základnou zelenou hodnotou je fungujúca príroda, schopná dlhodobo existovať, prosperovať a rozvíjať sa. Fungujúca biosféra. To je stále dosť abstraktné, takže – je to zdravá príroda a zdravá krajina, ktorá ovplyvňuje naše vlastné zdravie. Už tým, že chce človek žiť, musí ničiť prírodu okolo seba. Ak chce jesť, zabíja rastliny a zvieratá. A on chce aj bývať, pracovať... Osou ľudského žvota je ničenie. Je pri tom vôbec možné dosiahnuť trvalo udržateľný rozvoj? J. Smatana: Nemáme inú možnosť, len to zosúladiť. Ak si nedokážeme zobrať od prírody to, čo potrebujeme, bez toho, aby sme ju zlikvidovali, spílime konár, na ktorom sedíme. Vyhynieme. Samotné fyzické prežitie ľudskej rasy je pritom len jeden rozmer problému. Druhý je zachovanie kultúry. Bol by som rád, keby aj moji vnuci mali fantastickú možnosť zažiť umelé svetlo alebo poslať informáciu okolo Zeme za pár halierov. Dať si ráno kávu. Sú to zdanlivo banálne veci, no majú svoju hodnotu. Ak nezvládneme energetickú krízu, prídeme o kultúru, a ak narušíme stabilitu ekosystému, tak aj o bazálny základ na fyzické prežitie. Vlastnými zdrojmi totiž nedokážeme udžiavať teplotu an Zemi, čistiť vodu ani fúkať vietor. J. Lukáč: Je pravda, že každý organizmus sa snaži v prvom rade prežiť. Práve preto spolupracujú. Myšlienka, že život je boj, krvavé tesáky a pazúry, je pokrivená interpretácia darwinizmu. V skutočnosti je to naopak. Darwin o tom, samozrejme, nepísal priamo, a ani v biológii sa o tom nehovorí. No život je predovšetkým spolupráca, aj keď to tak mnohokrát na prvý pohľad nevyzerá. Organizmy musia spolupracovať, inak by neprežili. Je v záujme vlka, aby žili jelene, lebo sa nevie živiť hubami. Okrem človeka žiaden iný živočíšny druh nevyhubil iný druh. Odchádzanie a prichádzanie druhov je spojené s inými udalosťami. Život je o spolupráci, biológovia hovoria o symbiotickej evolúcii. Ľudia by si mali uvedomiť, že je v našom záujme, aby prežili organizmy okolo nás – lebo bez nich žiť nemôžeme. Bojovať o prežitie ľudstva znamená začať chrániť celú rozmanitosť a krásu života. Ten je založený na vyrábaní cukru zo slnečnej energie, a my tento proces neovládame. Môžeme sa opaľovať, koľko chceme, cukry v nás nevzniknú. Potrebujeme rastliny. A potrebujeme ich veľa. Tým viac, čím viac je na Zemi ľudí. V súčasnosti je to práve naopak – počet obyvateľov Zeme sa zväčšuje, zeleň mizne. Keď sa v budúcnosti pretnú tieto dve krivky, bude to znamenať náš koniec. P. Jemelka: Príroda skutočne funguje prepojene, nie je to však len kooperácia, ale aj súperenie. Možno budem hovoriť nekvalifikovane, ale – ako loví vlk? Vyberá si takú korisť, ktorá sa dá uloviť najľahšie. Načo by sa namáhal. No ľudský poľovník si vyberie trofejného jeleňa – geneticky najhodnotnejší kus! Už tým, že máme túto možnosť výberu, vstupujeme drastický spôsobom do fungovania prirodzených väzieb. Som presvedčený, že ľudia sa voči prírode chovajú stále rovnako – ani dobre, ani zle. Správajú sa k nej ako k zdroju. Je to prirodzené a robia to všetky živé tvory. Lenže my máme k dispozícii podstatne razantnejšie prostriedky a používame ich bez akejkoľvek korekcie. J. Smatana: Človek chce uspokojovať svoje potreby, naráža však na hranice ekosystému. Ak ich poruší, reže vetvu, na ktorej sedí. Keby nerezal vôbec, nemá jedlo, svetlo ani teplo. Sme na to odkázaní. Potrebujeme však korekčný mechanizmus, spätnú väzbu, ktorá zabezpečí, aby sme neprekonali kritickú hranicu. V prípade vlka to je jednoduché. Aby uštval trofejného jeleňa, musel by vynaložiť príliš veľa energie, oveľa jednoduchšie uloví chorého jedinca. Brzdu má zamontovanú priamo do svojej biológie. My sme sa po priemyselnej revolúcii úplne „odbrzdili“. Prestali na nás fungovať prirodzené korekčné mechanizmy, ktoré udržiavali naše početné stavy a spotrebu. Vysporiadali sme sa s morovými epidémiami, s hladomormi, neuveriteľne sme zmocneli a pôsobíme silou geologických procesov. Korekciu už nedokáze zabezpečiť príroda. Musí to spraviť kultúra. Kultúrne korekčné mechanizmy majú aj prírodné spoločenstvá, sú to prikázania typu nemôžeš uloviť viac rýb, nemôžeš znečistiť studňu, lebo je to tabu. No kde v našej civilizácii vidíme okolo seba kultúrne korekčné mechanizmy, úmerné našej sile, také, aby dokázali zastaviť ťažobné mechanizmy? Zaujala ma myšlienka nemeckého filozofa Weizsäckera, ktorý analyzoval korekčné mechanizmy v európskej stredovekej kultúre. Opisoval kategórie obyvatľstva – duchovenstvo, ktoré sa modlí, sedliakov, ktorí pracujú, a šľachticov, ktorí bojujú. Každá z týchto skupín mala vlastnú etiku, ktorá ju regulovala. Pre duchovenstvo to bol celibát a regule rádov, pre šľachtu ideál rytiera, ktorý si dokázal odriekať. Poddaného limitoval ideál mať sa tak ako ostatní, nechcieť viac, nevytŕčať z radu. My môžeme mať majetok a prostriedky, aké v stredoveku nemali ani králi, disponujeme silami, o ktorých sa vtedy nikomu ani nesnívalo. Máme silu šľachticov, ale myseľ sedliakov. Chceme to, čo má sused. Ak má auto, tak naň máme právo aj my, ak šiel na dovolenku letecky, aj my chceme. Nič nám nevštepuje otázku, či je to nutné, či tým nikoho nepoškodzujeme. Práve neopak – máme kladné spätné väzby. Každý blikajúci bilbord hovorí – spotrebuj viac! Čo nám na Slovensku bráni realizovať biofilnú kultúru, život v súlade s prírodou? P. Jemelka: Je Slovensko v tomto smere v niečom špecifické? Mám skôr pocit, že tento problém je univerzálny. Bráni nám možno to, že na zmenu zatiaľ nie je spoločnská objednávka. Väčšina ľudí ešte nepociťuje aktuálnosť problému, nie sme dosť vydesení. J. Lukáč: No keď to príde, už to bude zlé. Nie sme racionálne bytosti, ktoré by mohli vývoj predvídať a zachovať sa podľa toho? J. Smatana: Človek nie je racionálna bytosť. Alebo – len do istej miery. Pozrime sa tam, kde je v súčasnosti nasmerovaná najväčšia materiálna, intelekutálna a výskumná kapacita – na biznis. Argumentuje reklama racionálne? Keby na ľudí platili racionálne argumenty, boli by bilbordy plné grafov, štatistík a analýz. Namiesto toho sú na nich príbehy, ktoré apelujú na naše emócie a inštinkty. Emócie sú hýbateľ, rozum je len nástroj. Uskutočniť biofilnú kulúru nám teda nebráni nič, len my sami – ľudská prirodzenosť. Nie sme dosť racionálni na to, aby sme si uvedomili nebezpečenstvo a nevyhnuteľnosť zmeny. Bilogickou aj kultúrnou podstatou sme nastavení na úplne iné dimenzie, než aké ovládame. Psychológovia uvádzajú, že bežný človek plánuje na tri-štyri mesiace dopredu. Rozmýšľal som, prečo je to tak, a vyšlo mi, že je to jedno vegetačné obdobie. Treba zasiať, zožať a zrno uskladniť v sýpke, aby bolo čo jesť cez zimu. A teraz by sme mali rozmýšľať, čo bude o 20, 30 či 50 rokov? Sme na to pripravení? Vedie nás k tomu kultúra, školstvo? Ako učiteľ si trúfam povedať, že tieto otázky sa v školstve dajú klásť, ale nie sú systémové. Deti sa na to nepripravujú. Sugeruje sa im predstava, že tí, čo píšu učebnice, zostavujú programy, vládnu, poznajú odpovede na všetky otázky a riešenia na všetky problémy. Škola dieťaťu nedá pocítiť zúfalú neistotu ľudskej existnecie, ak nemá učiteľa, ktorý by to urobil natruc. V školskom systéme je zabudované falošné vzbudzovanie dôvery v autority – v štát, v politikov, v rodičov. J. Lukáč: Je to psychologicko-politická záležitosť. Ľudia chcú – a myslia si, že môžu – ovládať všetko. Nepoznáme však všetky mechanizmy prírody a biosféru potrebujeme. To znamená, že musíme nechať nejaký priestor „nielen pre ľudí“. Pätinu územia každého štátu nechať pre biosféru, aby mohli pracovať regulačné mechanizmy, ktoré zabezpečujú napríklad zloženie atmosféry. Druhý prolém je energetický. Volá sa ropný zlom a už je na obzore. Energetický zlatý vek sa skončil. Onedlho sa minie ropa, a taká lacná energia, akú máme dnes, a aká nemá obdobu v histórii ľudstva, už nikdy nebude. Ropa mala na začiatku ťažby energetickú návratnosť 1:100. To znamená, že do jej ťažby investujeme jeden diel energie a sto dielov sa nám vráti. V súčasnosti je energetická návratnosť ropy už len 1:30, aj tak sa však žiaden iný energetický zdroj k tomuto pomeru ani len nepribližuje. Atómová energia má návratnosť 1:5, kanadské ropné piesky len 1:2. Vlasnosti ropy a mimoriadne lacná energia umožnili storočný rozvoj a blahobyt, ktorý sme tu mali. Podľa vedeckých analýz sme však na vrchole ťažby a o 40 rokov už pravdepodobne žiadna ropa nebude. Neexistuje za ňu porovnateľne efektívna náhrada. Energia po ropnom zlome bude niekoľko desaťnásobne drahšia a bude jej nedostatok. Slovensko žije z energie, ktorá je väčšinou dovážaná. Tak ako väčšina priemyselných štátov, udržuje svoj životný luxus vďaka míňajúcim sa zásobnám ropy v iných krajinách. Nevieme si predstaviť, čo bude po tom, keď dôjdu, teda, ako by sme vyžili pri dnešnej spotrebe, čo je 200 až 300 terawatthodín ročne. Vyzerá to tak, že vojna o prírodu sa o 30 – 40 rokov zmení na vojnu o energiu, a bude to veľmi kruté. Dnes však na to ešte nikto nemyslí a riešia sa úplne iné veci. Grafy spotreby energií stúpajú, niekto navrhuje ten zdroj energie, niekto iný, ale nikto nepovie, že treba šetriť. A to šetriť mimoriadne razantne. Napríklad Slovensko by malo znížiť svoju spotrebu stonásobne. Prečo o tom nikto nehovorí? Lebo by to bola politická samovražda – a napokon, je to až o štyridsať rokov. To už súčaní politici budú na dôchodku. J. Smatana: Najčastejšia reakcia na nepríjemnú víziu, ktorú opísal Juraj Lukáč, je, že ľudia dovtedy iste niečo vymyslia. Predstavujú si, že budeme jazdiť na „niečo“ a polia budú obrábané pomocou „nejakej“ energie. No zatiaľ žiadny zo známych energetických zdrojov nedosahuje dostatočný pomer vloženej a získanej energie, aby sa vyrovnal rope a uhliu. Ani jadro, ani fotovoltaika, ani veterné elektrárne. Potrebujeme zdroj, ktorý dosahuje index energetickej návratnosti apoň 1:4 a je dlhodobo udržateľný, a nemáme ho. Optimizmus je do veľkej miery živený našou skúsenosťou z iných technológii, napríklad z digitálnych. Posledný významný objav v energetike však bolo zvýšenie efektívnosti plynovej turbíny pred 60 rokmi. J. Lukáč: Je to ešte horšie. Stopäťdesiat rokov ľudia v energetike nevymysleli nič. Používame turbíny, ktoré sú staré 100, 150 rokov. Princíp výroby elektrickej energie je rovnaký, odkedy ho James C. Maxwell vymyslel. Či ide o veternú, jadrovú, tepelnú alebo biomasovú elektráreň, stále treba niekde zakrútiť rotorom a vodičom v magnetickom poli. Ak sa pri potenciáli, ktorý máme, nevymyslelo nič 150 rokov, možno sa ani ďalších 150 rokov nič nevymyslí. J. Smatana: Nádhera, ktorú okolo seba vidíme, je len kvet na ropnom jazere. Bol to obrovský dar, ktorý ľudstvo dostalo – no my kúrime parketami. Robíme presne to, čo odsudzujeme na istých neprispôsobivých skupinách obyvateľstva, ktoré si parketami zakúria, okná predajú, a potom je im v zime chladno a chodia po škaredej studenej podlahe. Ľudstvo robí to isté vo svojom dome – na Zemi. Spaľujeme ropu, z ktorej vieme robiť potraviny, oblečenie, fantastické výrobky, a so získanou energiou nasvietime bilbord, vyzývajúci nás k ešte väčšej spotrebe. P. Jemelka: Problém, ktorý sa týka našich dvoch krajín a krajín okolo nás je, že sme sa preklopili z jednoho ideového extrému do druhého a myslenie na verejný priestor sa od nikoho nevyžaduje. Privatizácia všetkých parametrov života prispieva k nekontrolovanému čerpaniu. Verejná doprava je v útlme, prípadne sa posúva do šialených cenových dimenzií. Spôsob života, ktorému sa kedysi hovorilo kovoroľník – dochádzanie za prácou do mesta z neďalekej dediny, dnes vyžaduje auto. Autobusy, ktoré chodili pred 20 rokmi, nechodia. Keď sa na túto tému rozprávam so študentmi, väčšina z nich hovorí – chcem mať vlastný domček. Lenže nás je desať miliónov. Ako vyzerá naša krajina, keď všetci, čo na to majú, majú svoje domčeky? Mať svoje a nepozerať sa, čo je za plotom, je privatizačná mentalita. Rovnako ako iniciatívy, ktoré sa na prvý pohľad tvária ako ochrana prírody, no často sú za nimi len privátne a lokálne záujmy. Bojuje sa proti niečomu, ale nie preto že to bude niečo, ale preto, že to bude u nás. Spaľovňa? Nie! Nie u nás! Nech ju majú v susednom okrese. Niektorí ľudia napriek tomu cítia nejaký verejný záujem. Nevidia však už žiadne legálne prostriedky, ako ho presadiť. Niektorí už v 70. rokoch v Amerike siahli po tzv. ekologickom terorizme. V roku 1994 roku vydavateľstvo Abies, ktorému šéfuje J. Lukáč, vydlo knihu Gang obrancov Zeme. Je o štyroch ekoteroristoch, ktorí kazili drevorubačské stroje, stavebné mechanizmy, vyhadzovali do vzduchu priehrady. V Lukáčovom úvode sa píše: „Tu je odpoveď, prečo vydávame Gang obrancov Zeme. Ako varovanie pre obe strany.“ Prečo ste vydali túto knihu? Hrozí Slovensku ekologický terorizmus? J. Lukáč: Je to veľmi vážny problém. Skutočne existujú ľudia, ktorý myslia ďalej ako na tri mesiace dopredu a vidia, že to s nami ide zlým smerom. Obidve strany, aj tí, čo ničia, aj tí, čo chránia, by mali spolu komunikovať a rozmýšľať. Pretože vždy, keď sa situácia vyhrocuje, rastú extrémistické prejavy. Bolo by preto treba zakročiť skôr. Obávam sa toho najmä v súvislosti s energiou. Čo sa stane, keď dôjde ropa? Malú generálku sme zažili pred rokom. Len hrozba, že Rusko zastaví kohútik s plynom, spôsobila na Slovensku paniku, v Bukurešti v priebehu niekoľkých dní vyrúbali všetky stromy a najpredávanejší produkt bola motorová píla. V českom krízovom energetickom pláne (Slovensko krízový plán nemá) sú veci, od ktorých mi behá mráz po chrbte. Počíta sa tam napríklad so súkromnými armádami bohatých ľudí a privátnymi bojmi o zdroje. Je to veľmi nepríjemná predstava a nerád by som sa toho dožil. Preto kniha a preto taký predhovor. J. Smatana: Pojem ekoterorizmus sa u nás používa nepresne. Za ekoteroristu sa u nás označuje občan, ktorý sa odváži podať na súd žalobu pre poškodenie prírody, alebo nebodaj využije svoje občianske právo demonštrovať a protestovať. Neviem na Slovensku o žiadnom ekoteroristickom čine, keď ochrancovia prírody použili násilie proti človeku, ani proti majetku. Ekoterorista je teda ten, kto sa rozhodne nedupať s davom a vyjadriť sa kriticky, urobiť konkrétnu akciu, kde vyjadrí svoj názor. Skutočný ekoterorita bol Saddám Husajn, ktorý po vstupe Američanov do Kuvajtu podpálil ropné polia. Postrašil svet poškodením ekosystému a zamýšľal tým dosiahnuť nejaké politické ciele. Keď občanom niekto ide postaviť pred domom križovatku alebo zabrať záhradu, zničiť im majetok a životné prostredie, veľmi často im vypadnú z úst vyjadrenia, že vezmú kamene a pôdju na mestský úrad či na firmu, ktorá to má na svedomí. Veľmi často sú to práve aktivisti mimovládnych organizácií, kto krotí vášne a navrhuje konštruktívne riešenia. Pretože keby ochrancovia prírody použili násilné riešenia, iba by posilnili systém. Nastali by represie a zaradenie medzi extrémistov. Systém je na násilný tlak veľmi dobre pripravený. Aby takéto prejavy mali zmysel, museli by byť nepokoje masové. Násilie je neefektívne. P. Jemelka: Myslím si, že také vystúpenie u nás nehrozí. Reálne prejavy násilia by hrozili, len keby Lídl zlacnil zemiaky a bolo by ich málo k dispozícii. Ekologický problém nie je u nás vnímaný tak pálčivo, že by niekoho vyburcoval k násilnostiam. Ak by sa to stalo, viedlo by to len k posilneniu establišmentu, ktorý by na tom zarobil obrovský ideologický kapitál. Keď sa vraciam zo zahraničia, s potešením musím konštatovať, akú krásnu krajinu máme. Napriek tomu, že lesy sú napadnuté a sú v nich holoruby, máme krásne hory, polia a lúky... J. Lukáč: Je to rovnaký mýtus ako pohostinní Slováci. Niečo, čo navrávame sami sebe a nie je to pravda. Precestoval som kus sveta a videl som napríklad Japonsko. Napriek tomu, že má imidž preľudnenej a pretechnizovanej krajin a celosvetového ničiteľa životného prostredia, má niekoľkokrát toľko lesov ako my. Také lesy ako Japonsko nikdy už mať nebudeme. Tiahnu sa v obrovských rozlohách. Letel som lietadlom ponad cez celé ostrovy a tri štvrte hodiny som nevidel nič, len les. Zatiaľ čo prelet nad Slovenskom je veľmi smutný. Holoruby v Nízkych Tatrách jasne vidno z lietadla. J. Smatana: Chvalabohu, Slovensko je stále krásne. Položme si však otázku, kde je to vďaka človeku, a kde napriek nemu. Nedotknutejšie lesy sú len tam, kde sme ich nedokázali vyťažiť, pretože svahy boli také strmé, že by si aj kôň nohu zlomil. Neidealizujme svoju kultúru a svojich predkov, že to nevyrúbali z úcty voči krásnej hore. P. Jemelka: Slovensko a Česko sú pomerne zachovalé. Ťažko však nájdeme pôvodnú krajinu. Je mnohokrát prerobená. Pred chíľou tu zaznela nostalgia po stredoveku, no ten sa v Európe vyznačoval okrem iného obsesiou odlesňovať. Les bol sídlo temných síl a zla. Strašne sa mi páči naša literárna klasika, Jiráskova Lucerna. Je tam scéna, v ktorej sa v lese zídu strašidlá a hejkal hovorí, že na tom mieste si pamätá už „šestkát les a šestkrát ves“. Máme kúsok od Brna vo vysokom lesa miesta, kde ležia trosky stredovekých dedín. Teda, pôvodná krajina nie je nikde. To však neznamená, že nepôvodná krajina nemôže byť funkčná. Plytvanie má ideologické pozdie. Kapitalizmus je založený na zisku a vykorisťovaní. Zisk totiž vyžaduje spotrebu. V rámci kapitalizmu môže byť uskromňovanie len individuálne. J. Lukáč: Všetky ľudské kultúry ničili prírodu všade, kam prišli, a plytvanie energiami ide naprieč celým politickým a ideologickým spektrom. Je to vec morálky a etiky, nie politiky. Ako bývalý veľký ateista, teraz asi pohan, tu vidím skôr priestor pre náboženstvo. P. Jemelka: Vykorisťovanie je určitý stav nerovnováhy. Toto slovo sa dá použiť aj vo vzťahu k prírode. Je to vykorisťovaný zdroj, a je jedno, v ktorom režime. Príroda je zdroj, ktorému iba berieme, a nič mu nevraciame. Na mierne ospravedlnenie predchádzajúceho režimu treba povedať, že v tom čase o nebezpečenstve nikto netušil. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bola pre Západ aj Východ ideálom spotreba – všetci sa tešili, že je po vojne a rozvíja sa ekonomika. Ekologický problém bol neviditeľný. Až v 60. rokoch sa začalo hovoriť o určitých medziach rastu, o postindustriálnej spoločnosti. Vtedy sa u nás tvrdilo, že ekologické problémy bude mať Západ, lebo neplánuje. Ľudský rod sa počas svojej existencie prispôsobil mnohým zmeneným podmienkam, zvládol ľadové doby aj suchá. Myslím si preto, že pre energetickú krízu nevyhnynieme – o ľudskú adaptibilitu sa budú môcť oprieť aj ďalšie generácie. J. Lukáč: Áno. Ľudia moderného typu sú tu 2,4 milióna rokov a za ten čas zvládli veľa klimatických zmien. Každých 100-tisíc rokov bola doba ľadová. Všetky tie zmeny sme však prekonali ako lovci a zberači. V malých skupinách, s vekom overenými technológiami. Iba posledných 10-tisíc rokov sme poľnohospodári a dvesto rokov žijeme v priemyselnej spoločnosti. S takou spotrebou energie, akú máme teraz, je nepredstaviteľné prežiť klimatické zmeny, ktoré nás možno čakajú. J. Smatana: Nepochybujem o schopnosti druhu Homo prežiť čokoľvek. Patríme spolu s potkanom a švábom k najadaptibilnejším druhom. Sme kozmopolit – nejestvuje veľa iných druhov, ktoré by dokázali osídliť takú širokú ekuménu ako človek. Žijeme od severného pólu až po rovník. Prežiť dokážeme. Dokážeme však zachovať kultúru, civilizáciu? V dejinách už veľakrát došlo ku kolpasu kultúr. Dôvodom bola často práve zmena klímy alebo zničenie ekosystému. Či to bola Mezipotámia, ktorá zasolila svoje polia, Egypťania, ktorým zlyhalo zavlažovanie, alebo Gréci, ktorí si vyrúbali lesy. V ich nádherných chrámoch s mramorovými stĺpmi sa potom usadila skupinka kočovníkov, spaľovala ťaví trus a spievala si svoje nomádske piesne. Bol by som rád, keby Európa o pár desiatok rokov nezažila to, čo po páde antiky. Zánik štátu, zánik komunikácií, medzinárodného obchodu, vzdelanosti. Každý ekonóm, manažér či politik, s ktorým budete rokovať, sa vás opýta, ako má zelené myšlienky uplatniť vo svojom podniku. Čo mu poradíte? J. Lukáč: O ekonomickej podstate udržateľného rozvoja diskutujeme s rôznymi odborníkmi. No keď sa na to pozrieme globálne, najefektívneší ekonomický systém na Zemi je biosféra. Všetko, čo zatiaľ vymyslel človek, je oproti prírode nedokonalé. Fascinuje ma, ako je to v živých ekosystémoch vymyslené: Živé organizmy sa samy od eba regenerujú, dokážu nadpojiť hoci aj prerušené nervové dráhy. V robotike je to zatiaľ nesplniteľný sen. Biosféra má zaistenú recykláciu. Všetko zožerie všetko, a ešte sa to mnohokrát otočí. Príroda nikdy za 4 miliardy rokov nevymyslela koleso. Prečo? Nebola taká hlúpa. Čo je na kolesách, potrebuje cesty. Robot s kolesami je obmedzený v pohybe. Nemôžeme od kolieskového lunochodu chcieť, aby za nás pracoval na Marse, keď sa raz prevrhne a už sa nepostaví. Potrebujeme tam kráčajúce roboty, ktoré sú ďalším snom každého kybernetika. Dodnes ich nevieme vyrobiť. To, čo ste možno videli, sú len také hračky. Jednoducho,všetko, čo človek simuluje, pracuje s menšou efektivitou ako to isté v prírode. J. Smatana: Ekológia a ekonómia majú k sebe bližšie, ako by mnohí ekonómovia a ekológovia predpokladali. Napovedá tomu už spoločný slovný základ, grécke slovo oikos – dom. Obe sú vedy o hospodárení. Jedna hospodári s peniazmi, druhá s energiou. Ekonómovia, ktorí tvrdia, že nemusia zohľadňovať hranice ekosystému, že ich veda sa týka len ich hospodárstva a čímkoľvek iným sa nemusia zaoberať, nás doviedli do dnešných problémov. Moja prvá rada teda znie – počítaj s dopadmi svojej práce. Pozeraj sa aj „za plot“, počítaj s ekosystémom, nie len so svojím hospodárskym systémom. Zohľadňuj externality. Väčšina ekonómov sa totiž externalitám bráni ako čert svätenej vode. Akonáhle by sme do nákladov stavby diaľnice zarátali zníženie hodnoty bytov, ktoré stoja 50 metrov od nej, projekt diaľnice cez mesto by v momente prestal byť efektívny. Druhé odporúčanie – pozeraj sa ďalej do predu, ako iba po najbližšiu účtovnú uzávierku. A tretie – rob to s úctou. Voči ľuďom, prírode, životu. Keď som nastúpil do školy, súčasne som vstúpil do skautu. Tam som sa naučil, ako chrániť prírodu. Keď som sa potom stal poľovníkom a pridelili mi trofejného jeleňa, nezastrelil som ho. Nie je pre ochranu životného prostredia najdôležitejšia výchova mladých ľudí? P. Jemelka: Som presvedčený, že vo výchove je veľká sila. Ale možno je to naivné. A má to aj jeden háčik: Ako všetko iné, aj to sa dá robiť dobre alebo zle. Osobne cítim vnútorný popud trápiť mojich občiankarov s ekológiou, pretože si myslím, že budúca pani učiteľka by mala o veci niečo vedieť predtým, než o nej začne prednášať. Keď bude prednášať o morálke a o tom, čo „je treba“, bude vyzerať hlúpo a deti akurát odradí. Keď som raz prišiel na nejakú akciu na učilište, učni mi povedali – vy nám zas budete nadávať, že za to môžeme, ako naša učiteľka. Tak som ich nechal na pokoji a išli sme hrať futbal... Okrem toho, výchova sa má začínať doma. Od učiteľov nemôžeme chcieť, aby robili to, čo majú robiť rodičia. Súhlasím aj s tým, čo niekde povedal filozof Josef Šmajs – stav sveta je taký, že už s tým nepohne nadšený amatér. Už to nie je pre kutilov. Nadšený amatér môže narobiť obrovskú škodu. J. Lukáč: Moja praktická skúsenosť s výchovou v odbore ekológie je dosť zlá. Aj keď ja najmä prednášam, nevychovávam. Vyhľadávam ľudí, ktorí už v sebe niečo majú, a venujem sa osvete. Na nadšených amatérov mám trochu iný názor – Titanik postavili profesionáli a Noe bol len amatér... J. Smatana: Zásady typu „trieď odpad, zahsínaj svetlo...“ by sa mali deťom vštepovať so samozrejmosťou na úrovni hygieny. No v škole môžeme stokrát hovoriť – bolo by lepšie, keby ste chodili peši, autobusom alebo na bicykli, nie autom – keď zrušili systém verejnej dopravy. Cesta cez mesto sa rovná adrenalínovému zážitku. Dá sa to – som v škole na bicykli za 6 minút a zdarma, oni autom za 25 a stojí ich to peniaze. No cyklista je exot. Ak prezradím, že mi stojí za to pracovať na polovičný úväzok a mať o polovicu menej peňazí, aby som zvyšok svojho času mohol venovať nezaplateným občianskym aktivitám, som za úplneho čudáka. Niečo ako právik chudobných, ktorého som doviedol do školy, aby som im ukázal človeka, ktorý sa venuje klientom, čo mu nemôžu zaplatiť. Keď ukazujem príklady, že sa dá žiť aj inak, v triedach svietia najviac 3 – 4 páry očí, deti, ktoré odmietli beh v začarovanom kruhu zvyšovania spotreby a osobného statusu pomocou značkového oblečenia a nových mobilov. Keby som deťom povedal, aby separovali odpad, nemalo by to zmysel, lebo viem, kde to v našom meste končí. Skôr ich učím klásť otázky. Vedia, že majú hádzať smeti do koša, a tak položím otázku, či je lepšie hodiť ohryzok z jablka do smetiaka alebo z okna. Keď sa nad tým zamyslia, zsitia, že hodením ohryzka do koša rozpútajú obrovskú mašinériu strojov, ktoré ho vyvezú 20 kilometrov za mesto, zmiešajú s chemickým odpadom a spravia ho pre prírodný kolobeh nepoužiteľné. Keď ho vyhodia z okna, jednoducho zhnije. Ale nie je to pekné. Logicky nasleduje otázka – prečo nemáme kompost? J. Lukáč: Chcel by som pripomenúť, že u nás došlo k vážnej nehode, keď ekologicky zmýšľajúci študent vyhodil ohryzok z rýchlika a zranil železničiara. Nad dôsledkami svoji činov treba premýšľať vždy. P. Jemelka: Ekologické zmýšľanie nie je vec osvety, ale výchovy. Aj v tejto veci je dobré spoliehať sa na profesionálov, ale tí musia mať z čoho žiť. Sféra profesionálnych inštitúcií na environmentálnu výchovu – ekocentrá, u nás živorí. Školy si však od nich stále môžu objednať niekoľkodňový profesionálne zvládnutý porgram pre deti priamo v prírode, kde sa žiaci niečo dozvedia, alebo sa aspoň pohybujú v lese a trochu sa „infikujú“. J. Smatana: U nás bol de facto zrušený vplyv mimovládnych organizácií na školstvo. Ešte pre niekoľkými rokmi mohla mimovládka po dohode so školou robiť svoje vzdelávacie programy. Dnes je to oveľa zložtejšie. Sme ozančení za niečo ako nepriateľov štátu. Keď budeme dôsledne vo všetkých sférach využívať úsporné technológie, ktoré už teraz poznáme, možno sa nám podarí energetickú krízu prežiť bez veľkej ujmy. Môžeme stavať ekologické, energeticky sebestačné domy, šetriť v poľnohospodárstve, v priemysle.. J. Lukáč: Postaviť energeticky úsporný dom je neskutočne energeticky náročné. Predtým, než sa do toho pustíme, treba spočítať, či sa to vôbec oplatí. Náročné spôsoby výroby sú totiž vždy napokon stratové. Biopalivo má pomer energetickej návratnosti menší ako jedna, stratové je celé poľnohospodárstvo. Jediná šanca, ktoú máme, je v úsporách. Musíme žiť skromnejšie. Nemôžeme svietiť, kúriť a vyrábať ako dnes. Na výrobu počítača spotrebujeme 8 MWh energie, čo je asi šesť rokov mojej spotreby v dome. Pritom šesť rokov nevydrží žiaden počítač. No sú tu obnoviteľné zdroje. Drevo narastie v lese. Keď budem rozumne hospodáriť, môžem z neho postaviť dom. J. Lukáč: Áno. Drevo je naša budúcnosť. Je to prirodzený slnečný kolektor, ktorý geniálne uskladní energiu do trvanlivej podoby. No aj tak musíme znížiť spotrebu. Inak bude v okamihu po lesoch. Pri súčasnej spotrebe energie spálime všetky slovenské lesy za štyri a pol roka. J. Smatana: Keď žiakom hovorím o perspektívnom zániku civilizácie a rozprávam o šetrení, často argumentujú, že aj keby oni sami šetrili, niekto iný ušetrenú energiu minie namiesto nich. Príklad – hoci budem žiť úsporne ako Ďuro Lukáč, no nenastanú systémové zmeny, svet nezachránim, pretože niekto iný moju ušetrnú energiu „rozfláka“ na reklamný bilbord. Prečo by som mal žiť ako pustovník, len tým predĺžim agóniu – pýtajú sa žiaci. Na to odpovedám jediným argumentom – a neviem, či je ľavicový, pravicový alebo zelený – a to je sloboda. Keď si zariadite dom, ktorý je úsporný, a spôsob dopravy do práce, ktorý nezožerie viac, ako vyrobí, budete slobodnejší, menej závislí. V tomto vám štát nepomôže. Nepoznám štát, ktorý by ľudí robil slobodnými a nezávislým, zato poznám mnoho štátov, ktoré profitujú zo závislosti. Či je to tabak a alkohol, alebo kolotoč „musím mať auto, aby som došiel do práce, musím chodiť do práce, aby som uživil auto“. Ďuro Lukáč je slobodný človek. Hoci on a ja máme zanedbateľný príjem, žijeme slobodné životy. Študentom teda predkladám alternatívu – buď skromný, ale slobodný život, alebo život v začarovanom kruhu, kde bude slobodou dovolenka či fatamorgána stať sa v štyridsiatke rentiérom. Ako sa dá zmeniť mentalita našincov, aby mysleli zelenšie, keď ľudia pri moci vôbec nejdú príkladom? J. Lukáč: Nemôžeme sa spoľahnúť, že vláda bude zhora riešiť naše problémy. Musíme si ich vyriešiť sami. Treba tlačiť zdola a vychovávať správne deti v rodine. A to jedine vlastným príkladom. J. Smatana: Toto by som podpísal. Ak môžete niekoho zmeniť, tak seba, ak vychovať, tak vlastným príkladom. To hovorím ako učiteľ, ktorý by mal možno vykladať, aké máme perfektné výchovné techniky na pretváranie maličkých človiečikov podľa ľubovôle, manipulovať, indoktrinovať. Lenže – figu borovú. To nefunguje. Je možné znížiť spotrebu tým, že človek začne znova svojpomocne vytvárať veci potrebné pre svoj život? Vrátime sa k samostatnému hospodáreniu, k práci rukami? J. Lukáč: Všetky moderné energetické koncepty k tomu sčasti smerujú. Energia a všetok materiál by sa mal v budúcnosti vyrábať v malom a spotrebúvať na mieste. To znamená malé samostatné komunity, ktoré si budú zabezpečovať všetko potrebné. Také náznaky sú aj v českej energetickej koncepcii. Centralizovaná distribúcia je zraniteľná a príliš nefunguje.