Kapitalizácia problém nevyrieši
Dvadsaťtriročný študent manažmentu Juraj Martinka v článku Súčasný stav zavinili sociálni inžinieri v 19. a 20. storočí (č. 28/2002) rozpútal svojou emotívnou reakciou na článok 26-ročného študenta ekonómie Michala Poláka Ako sa nedožiť pokojnej staroby (č. 23/2002) užitočnú diskusiu o budúcnosti dôchodkového poistenia. S Martinkom súhlasím, že slovenský parlament neodštartoval skutočnú reformu. Na ňu nie je dosť „politickej vôle“: nik totiž nevie, ako by reforma mala vyzerať. Namiesto hľadania zdrojov sa politici prispôsobujú dostupnému množstvu financií. To však na nový a naozaj spravodlivý dôchodkový systém nestačí. Niet vzorového modelu Čílsky model obhajuje J. Martinka veľmi pochybne. Keďže v Čile vládla vojenská diktatúra, údaj o „dobrovoľnej“ 90-percentnej účasti pracujúcich na novom dôchodkovom systéme má vypovedaciu hodnotu ako 98-percentná „dobrovoľná“ účasť československých pracujúcich na voľbách do roku 1989. O skutočnej spravodlivosti čílskeho dôchodkového systému tiež nehovoria údaje o hospodárskom raste či zvýšení ,,priemerného“ dôchodku. Dvanásť rokov praktického kapitalizmu presvedčilo aj menej vzdelaných Slovákov ako šikovne sa s týmito číslami dá narábať a ako málo vykresľujú realitu väčšiny. Iste, totalitný režim dokáže ekonomiku riadiť efektívne, dôležitejšie je, kam smerujú zisky z tej efektivity. Nemožno korektne porovnávať ekonomiky bez širších súvislostí. Príkladom sú tzv. ázijské tigre, ktorých úspešnú ekonomiku sprevádzajú iné štandardy ľudských, ale i občianskych a politických práv ako napríklad v západnej Európe. Pokračovanie nespravodlivosti Chýba nám korektná odpoveď, prečo sa terajší systém dôchodkového zabezpečenia dostal do krízy. Dokonca do takej, že občan iba hmlisto tuší, aký dôchodok bude dostávať. Výpočet je nejasný, navyše rast dôchodkov napriek zákonu fakticky závisí od politikov. Príčin je viacero. Pokiaľ ide o zvyšovanie priemerného veku, je riešením posun hranice odchodu do dôchodku. Samozrejme, v štátoch, kde ekonomika urobí z týchto ľudí produktívnych pracujúcich. Nezamestnaní aj tak odčerpávajú verejné zdroje a neprispievajú do dôchodkového systému. Na Slovensku teda zvyšovanie dôchodkového veku nedostatok financií v dôchodkovom poistení nevyrieši. Hlavnou príčinou je nefungujúca ekonomika, a tak ani kapitalizačný systém nie je cestou k rastu dôchodkov. Ten je založený na tom, že občan si na dôchodok „šetrí“: výška dôchodku závisí od celoživotných príjmov. Nízko zarábajúce kategórie sú tak odsúdené na nízke dôchodky. Ak je hospodárstvo v kríze, tzv. nízko zarábajúce kategórie zahŕňajú takmer celý národ. Kapitalizačný systém teda konzervuje nerovnosti medzi ľuďmi na celý život. Vysoké riziko Navyše ani dôchodcovské poisťovne nie sú ušetrené finančných strát. Asi práve to mal na mysli M. Polák, keď písal o „starobnej lotérii“. Martinkovo tvrdenie o vplyve štátu na portfólio penzijných fondov je smiešne. Práve u nás sa tunelovanie finančných inštitúcií nestalo možnou hrozbou, ale reálnym rizikom. Aj najnovšie udalosti v USA dokazujú, že „osvedčené“ spôsoby verejnej kontroly používania peňazí drobných akcionárov totálne zlyhali. Štát môže garantovať výplatu dôchodkov iba tým, že vytvorí osobitné rizikové fondy (fond na ochranu vkladov). Lenže na ne musí nájsť ďalšie zdroje. Už vidím tzv. ekonomických expertov, ako kričia, že pôjde o nové skryté zdanenie. Napokon je veľmi otázny aj vplyv kapitalizačného systému na rozvoj ekonomiky. Jeho zástancovia vychádzajú z predpokladu, že ľudia budú odkladať peniaze vo väčšej miere vďaka daňovým výhodám a penzijné fondy ich budú investovať. Lenže aj toto funguje iba v zabehaných ekonomikách. Slovensko potrebuje najmä rizikový kapitál a aj J. Martinka uznal, že riziko musí byť v tomto prípade obmedzené. Napokon v „očistených“ bankách je už dosť peňazí a bankári sa sťažujú, že nedostávajú tzv. dobré projekty, teda nestratové a dlhodobo perspektívne. Hlavná úloha – oživiť hospodárstvo V nefungujúcom hospodárstve, navyše ochromenom korupciou a všadeprítomnou mafiou, je takýto projekt predložiť takmer nemožné. Práve nedostatok kapitálu označili na nedávnom sneme živnostníkov za najzávažnejší problém. Bezrizikovo zhodnotiť vložené peniaze sa bude dať iba investovaním do štátnych cenných papierov. Štát by takto získané peniaze mohol investovať do rozvoja ekonomiky (napr. pôžičky začínajúcim podnikateľom). Ale potom je nezmysel získavať prostriedky občanov cez súkromné fondy. Ak navyše uznáme, že štát by mal aj v kapitalizačnom systéme kompenzovať prinízke dôchodky, dostávame sa opäť na začiatok. Prvým krokom k vyriešeniu problémov s dôchodkovým systémom musí byť oživenie hospodárstva. To, čo sa dnes deje, je iba dymová clona.
