Česi podľa slovenského vzoru?
Od začiatku týždňa má Česko vládu dúhovej koalície. Trojfarebná vláda v Prahe vznikla pomerne rýchlo, hoci nie je celkom jasné, na ako dlho. Bez ohľadu na jej stabilitu to však mení politický štýl. Bez vážnych problémov sa predsedovi sociálnej demokracie a novému premiérovi Vladimírovi Špidlovi podarilo vytvoriť koalíciu troch strán krížom cez politické spektrum – jedenásť ministrov za ČSSD dopĺňajú traja ministri za stredových ľudovcov (KDU-ČSL) a traja za pravicových unionistov (US-DEU). Základ vládnucej triády pripomína slovenskú politiku – je tu viac odporu voči niekomu (v českom prípade predsedovi ODS Václavovi Klausovi a komunistom) ako spoločných programových cieľov. Sociálni demokrati presadili svoje Za tri týždne sa podarilo pripraviť koaličnú dohodu. Jej znenie, rovnako ako zloženie vlády, odzrkadľuje skutočnosť, že ČSSD dokázala využiť svoju výhodnú pozíciu danú víťazstvom vo voľbách. Je zrejmé, že sociálni demokrati hrali presilovku pri každom prerokovávanom bode zvlášť. Výmenné obchody sa nekonali. Prejavila sa slabosť vyjednávačov KDU-ČSL a US-DEU daná zlým výsledkom volieb a osobnými ambíciami. Výsledkom je, že schválená dohoda odzrkadľuje sociálnodemokratické priania. ČSSD neustúpila ani z jednej zo svojich významných programových požiadaviek. Text koaličnej dohody je písaný v duchu požiadavky ,,rozvíjať sociálne a ekologicky zodpovedný štát s trhovým hospodárstvom a občianskou spoločnosťou“ – takže nie podľa leitmotívu pravicových liberálov ,,trhové hospodárstvo bez prívlastkov“. V tomto zmysle predstavuje koaličná dohoda ľavostredový dokument. Tak z hľadiska pozícií, ako aj z hľadiska množstva svojich zástupcov, postupovali sociálni demokrati podľa amerického povolebného hesla ,,víťazovi patrí právo“ – majú prevahu vo vláde, ale i najviac zástupcov vo vedení Poslaneckej snemovne. Nijaký významný silový post vo vláde sociálni demokrati neprepustili niektorému z koaličných partnerov. Jedinú výnimku predstavuje funkcia ministra zahraničných vecí, ktorá sa ušla predsedovi KDU-ČSL Cyrilovi Svobodovi. Z hľadiska udržania tváre ČSSD je nemalým úspechom, že v zozname vlády nie sú mená z radov US-DEU, najmenej prijateľných pre ľavicových voličov. Premena mocenskej elity Špidla zostavil najmladšiu vládu v moderných dejinách Česka. To však neznamená výmenu politickej elity. Dochádza len k reštrukturalizácii elity: nastupuje jej druhá vrstva. Skupina, ktorá v uplynulom desaťročí mala čas zbierať skúsenosti s politickou prácou na nižších postoch. No len zriedka je druhá vrstva výkonnejšia ako prvá. Hoci sa nedá hovoriť o striedaní politickej elity, určite nastáva premena dominujúceho politického štýlu. Aj keď sa v nasledujúcich mesiacoch asi posilní propaganda antikomunizmu, všeobecne viditeľným bude zjavný rast vplyvu odideologizovaného pragmatizmu. To však asi nebude základnou premenou spôsobu uplatňovania politickej moci. Pred polstoročím publikoval americký sociológ David Riesman pozoruhodnú knihu Osamelý dav. S určitým zjednodušením môžeme povedať, že v nej rozlíšil dva štýly práce politických vodcov. Pre politika s kompasom je charakteristické, že má pevne stanovený štýl a striktne určené mravné zásady. Politika sa preňho stala výrobou žiaducich hodnôt. Vo svojom politickom úsilí je vedený k tomuto cieľu cez prekážky kompasom. Pre politika s radarom sa politika zmenila na oblasť spotreby. Títo politici nesmerujú k vopred stanovenému cieľu, ale pohybujú sa v politickom prostredí pomocou radaru. Ten im signalizuje prekážky a riziká v podobe konania iných účastníkov politického procesu. Mnohé naznačuje, že Česko smeruje do obdobia, keď vládu preberú politici s radarom, ktorí obkľúčia i kompasom vybaveného premiéra. Radikalizácia parlamentnej opozície Voľba predsedu Poslaneckej snemovne naznačila riziká vlády, ktorá sa v dvestočlennej dolnej komore parlamentu opiera o 101 mandátov. Sociálnodemokratického kandidáta Lubomíra Zaorálka zvolili až v druhom kole, z čoho vyplýva, že zaňho nehlasovali všetci koaliční poslanci a že ČSSD sa nemôže spoliehať na automatickú podporu komunistov. Skutočnosť, že ODS postavila ako protikandidáta Václava Klausa, ukazuje, že sa chystá na úlohu radikálnej opozície. Otázka, či sa vláda v tejto situácii udrží celé štyri roky, ponúka niekoľko odpovedí. Predovšetkým si možno predstaviť tri základné varianty protivládneho puču. Variant prvý: vyslovenie nedôvery. Podľa Ústavy ČR môže snemovňa vysloviť vláde nedôveru, ale návrh na takéto vyslovenie sa musí podať písomne a to najmenej päťdesiatimi poslancami. ODS ich má 58, komunisti 41. Na prijatie návrhu je potom potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov – opäť teda magické číslo 101. Ale toto na prvý pohľad jednoduché riešenie, opierajúce sa o pravdepodobný rozklad v US-DEU, by od ODS a KSČM vyžadovalo, aby v boji proti vláde zladili svoju stratégiu. To nie je jednoduché. Variant druhý: víťazný február. KDU-ČSL a US-DEU sa rozložia, alebo zradikalizujú svoje požiadavky tak, že sa vláda stane nefunkčnou. Premiér odvolá reptajúcich či povstaleckých ministrov a navrhne prezidentovi zmenu. Prezident všetky návrhy, tak ako mu ich predloží premiér, prijme. Z vlády dúhovej koalície by tak pravdepodobne vznikla menšinová vláda ČSSD. Zopakuje sa sarajevský atentát? Variant tretí: sarajevský atentát. Pravicové strany dúhovej koalície zradikalizujú svoje požiadavky tak, že sa vláda stane nefunkčnou. Premiér odvolá povstaleckých ministrov a navrhne prezidentovi zmenu. Prezident poverí zostavením vládneho kabinetu niekoho iného – nestranníka alebo vybraného člena (či členku) z ČSSD. Prvý prístup by smeroval k predčasným voľbám, druhý by prichádzal do úvahy po kríze v ČSSD. Udržanie novej vlády však tiež nemožno vylúčiť. Ale bude to vláda preťažená rokovaním v parlamente. Je vydierateľná vzhľadom na malý počet koaličných poslancov, a tak bude musieť neustále uspokojovať ich rozmary. Mnoho bude v tejto situácii závisieť od ťažko predvídateľných javov, ako je udržanie aspoň mierneho ekonomického rastu a úspech pri rokovaní s Európskou úniou. V politike je však možné takmer všetko – hádam i zázraky.
