Tisíc rokov víťazstva v porážkach
Všetci, pre ktorých pred rokom 1989 rakúska televízia predstavovala akýsi priezor do západnej Európy, sa pamätajú na profesora Paula Lendvaia. Rozhľadený komentátor a moderátor, uznávaný politológ po niekoľko desaťročí suverénne ovládal oblasť publicistiky venovanej Európe na východ od Viedne. Pred troma rokmi k svojim knihám, preloženým do deviatich jazykov, pridal ďalšiu. Napísal ju o Maďarsku, odkiaľ pochádza, kde ako žurnalista začínal, zažil rákosiovské väzenie a odkiaľ po októbri 1956 emigroval. K práci publikovanej v roku 1999 pod názvom Die Ungarn. Ein Jahrtausend Sieger in Niederlagen, ktorá sa vzápätí stala bestsellerom frankfurtského knižného veľtrhu, sa teraz môže dostať aj širší okruh slovenských čitateľov. Nedávno vyšla v českom preklade Milana Navrátila v nakladateľstve AV ČR Academia pod názvom Tisíc let maďarského národa. Tisíc let vítězství v porážkách. Rozsiahle znalosti uhorských reálií Lendvai sa zmocnil zvolenej historickej témy esejistickým spôsobom. Nevyužíva priamo archívne materiály, zato každá stránka knihy svedčí o zvládnutí ohromného množstva odbornej aj umeleckej literatúry a o širokom rozsahu znalostí uhorských reálií. Vedomý si skutočnosti, že najistejšie možno upútať čitateľa, ak sa upriami pozornosť na osudy konkrétnych ľudí, podáva dejiny cez osobnosti, ktoré v rozličných obdobiach svojím konaním ovplyvnili život krajiny. Nevytvoril však len akýsi literárny panteón kráľov, vynikajúcich vojvodcov, umelcov, vedcov. Všetkých predstavuje v súhre s príslušníkmi jednotlivých spoločenských vrstiev a v kontexte dobového politického, hospodárskeho, sociálneho a duchovného diania. Ukazuje pozitívne aj negatívne stránky udalostí a konania ľudí, má na pamäti z verejnoprávnej televízie vžitú požiadavku objektívnosti, no občas vidno, akoby pri výbere a hodnotení niektorých skutočností prevážil hlas srdca nad rozumom a text sa posunul do apologetickej alebo propagačnej polohy. Konečným výsledkom práce je pre pôvodného adresáta presvedčivý, pútavý a plnokrvný obraz národa, ktorý sa ocitol osamotený medzi národmi jemu jazykovo vzdialenými, ale ktorý práve táto izolácia podnecovala k vrcholným výkonom vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Posledná kapitola knihy sa vymyká z chronologicky komponovaného výkladu. Autor sa v nej zaoberá vynikajúcimi osobnosťami maďarského pôvodu vo svete. Najmä túto kapitolu by si mali pozorne prečítať praví slovenskí ,,tangisti“, aby už konečne prestali s trápnym táraním o divých hordách, ktoré prenikli do strednej Európy na malých chlpatých koníkoch. Mali by vedieť už to, že v čase, keď kdekto ešte chodil pešo, znamenal kôň ohromnú prednosť, lebo sa na ňom dalo rýchlo ďaleko dostať. Predovšetkým by si však mali uvedomiť, že tí jazdci sa už veľmi dávno pustili konských hrív a z potomkov niekdajších nomádov sa stali početní nositelia Nobelových cien, svetoznámi hudobníci a spisovatelia, vedci, tvorcovia počítačov aj najhroznejších zbraní, aké ľudstvo kedy poznalo. Nešlo len o jazykovú záležitosť Slovenského čitateľa bude zaujímať, ako sa v knihe premietajú vzájomne prepletené osudy Slovákov a Maďarov. Autor sa zaoberá nemaďarskými národnosťami v niekdajšom Uhorsku najmä v súvislosti s maďarizáciou. Kritizuje prax násilnej asimilácie, no práve na spracovaní tejto témy presvitá spomenutá apologeticky zameraná prezentácia reality. Podľa neho ,,Maďarom treba priznať zásluhu, že potlačovanie národnosti nikdy nebolo podmienené rasovo-národnostne, ale kultúrne. Znakom maďarstva bol iba a jedine jazyk! Každý, kto sa k nemu hlásil, mal v skutočnosti, a to nezávisle od svojho pôvodu, rovnaké šance“. Tak vlastne upiera ľuďom právo na vlastný jazyk, čo udivuje už preto, že po dlhé desaťročia pôsobí v západnej Európe, kde sa požiadavke ochrany jazykov prikladá veľký význam. Neobstojí ani redukovanie negatívneho postoja voči nemaďarským národnostiam Uhorska iba na jazykovú oblasť. Pokiaľ jednotlivci dokonale splynuli s maďarským prostredím, mali naozaj rovnú šancu uplatniť sa. Ak sa však usilovali presadiť bez odnárodnenia, stala sa ich činnosť podozrivou a patrične postihovanou. Najnázornejším a najsmutnejším príkladom diskriminácie na základe nerovnosti príslušníkov štátotvorného národa a ostatných je vyvážanie tisícok slovenských detí do maďarského prostredia koncom 19. storočia. Lendvai sa prikláňa k názoru, že nebyť prehranej prvej svetovej vojny, nebolo by sa Uhorsko rozpadlo, no nepatrí medzi autorov, ktorí z konca ríše kráľa Štefana vinia výlučne víťazné mocnosti. Mierovú zmluvu z Trianonu však považuje za národnú tragédiu: ,,Od dôb delenia Poľska nezaobchádzali veľmoci so žiadnym európskym štátom tak kruto a nespravodlivo ako s historickým Uhorskom.“ Porovnáva tu dve rozličné skutočnosti. Delenie Poľska bolo aktom násilia, no odčlenenie Slovenska od Uhorska výrazom uplatnenia práva Slovákov na sebaurčenie. Keď sa vraví o maďarskej loby v zahraničí, obyčajne sa myslí na politikov, prípadne podnikateľov. Kniha Tisíc rokov maďarského národa dokladá, že Maďarsko má v cudzine kvalitných zástancov aj z oblasti kultúry. Publikácia napriek uvedeným i ďalším výhradám (napr. práca s miestnymi názvami, čo je však záležitosťou aj prekladateľskou) rozširuje okruh potrebných poznatkov o susedoch Slovákov, ktorí v ich živote hrali a budú hrať dôležitú úlohu.
