MUSÍME „OTUPIŤ“ NETOLERANCIU
JANKO KURIC, spevák skupiny Vidiek
Prečo ste sa rozhodli spolupracovať s iniciatívou Ľudia proti rasizmu? - Rozhodol som sa pre našu spoluprácu preto, že sa mi to zdá prirodzené a normálne. Každý človek by sa podľa mňa mal angažovať, ak vidí, že niekto niekomu ubližuje. Činnosť vašej iniciatívy je veľmi záslužná. To, že takáto organizácia existuje aj na Slovensku, ktoré sa mnohým zdá zaspaté a majú pocit, že v tejto krajine sú samé „stojace vody“, znamená, že tie „stojace vody“ tu nie sú a ak aj vyzerajú ako stojace vody, sú to „prúdy pod stojacou vodou“. Patríte medzi umelcov, ktorí sa zapojili do kampane Hlasy proti rasizmu. Ako hodnotíte našu kampaň pri príležitosti Európskeho týždňa boja proti rasizmu? - Som prekvapený, že rádiá nemali veľký záujem o pesničku Náš svet je pestrý, ktorú sme naspievali. Podľa mňa je na vysokej úrovni a keď vnímam, čo všetko sa púšťa v rádiách, nevidel som dôvod, prečo by nemali v éteri dať priestor aj našej pesničke. Aj keď nevyšla myšlienka bojovať proti rasizmu a netolerancii prostredníctvom spevu známych umelcov, myslím si, že marcová kampaň a jej aktivity spojené s dobrými billboardmi boli na jedničku a že to všetko ľudí oslovilo. Slovenské publikum ste veľmi milo prekvapili tým, že ste naspievali pieseň Ó maňo s rómskou speváčkou Vierou Bílou. Ako vnímate túto hviezdu, ktorej talent mnohí nedoceňujú, pretože je Rómka? - Ja som nikdy nevnímal rómske etnikum ako niečo iné. Už počas detstva som Rómov považoval za ľudí, ktorí sú čistotnejší alebo menej čistotní, menší alebo väčší grázli. Ale presne takí sú aj Nerómovia, čiže grázlov Rómov som hádzal do jedného vreca s grázlami Nerómami a naopak. Dobrých priateľov Rómov som takisto vždy hádzal do jedného vreca s mojimi priateľmi. Aj Viera sa našla v tom vreci a veľmi sme si padli do oka. Rómovia sú inakší ako my. Majú iné myslenie, iný rebríček hodnôt, ale v zásade sú to dobrí ľudia. A myslím si, že keď niekoho stále iba odstrkujú, môže ten človek zatrpknúť a začne byť nepríjemný, aj nie veľmi spravodlivý alebo veľmi čestný. Ale takéto niečo u Viery nehrozí. Pravidelne ju navštevujem v Rokycanoch, kde býva. Zíde sa tam vždy ich veľká rodina a ja môžem pocítiť skvelú atmosféru ich stretnutí a cítim sa úplne ako doma. Nedávno ste vydali aj spoločný album rómskych piesní Cigánsky plač. Čo prináša slovenskému poslucháčovi? - Je tam 18 rómskych pesničiek v origináli a ešte sedem remixovaných. Priznám sa, že najprv som nevedel, o čom tie texty sú. Dal som si ich preložiť a bol som prekvapený, aké veľké duchovno obsahujú. Sú to až také mystické či fatalistické texty, ktoré sú o živote, ale aj o nadživote, a to mnohí o tom ani nevedia. Je to skoro ako náboženstvo. Texty rómskych piesní sú výchovné a veľmi dramatické. Smutné piesne sú veľmi veľmi smutné a veselé veľmi veľmi veselé. Tie emócie sú v piesňach až také mantinelové. U Rómov existuje buď niečo veľmi veľmi dobré alebo veľmi veľmi emotívne. Ako vnímate vy osobne netoleranciu v našej spoločnosti? - Myslím si, že netolerancia vo všeobecnosti súvisí s režimom, ktorý tu počas štyridsiatich rokov potrel všetky klasické rebríčky hodnôt. Je ťažké netoleranciu vyničiť, pretože to sa ani nedá, lebo ona je tu možno aj 20 000 rokov, ale aspoň ju "otupiť". A to sa dá podľa mňa tak, že mladí ľudia budú pozerať dobré filmy, budú čítať pekné knihy, ktoré sa už nečítajú, počúvať inú ako povrchnú muziku či chodiť do divadla na pekné predstavenia. Myslím si, že tak bude väčšia tolerancia i angažovanosť proti netolerancii. Projekt Hlasy proti rasizmu azda nebol posledný, na ktorom ste s nami spolupracovali. Čo by ste zaželali našej iniciatíve do budúcnosti? - Ja by som iniciatíve najväčšmi želal, aby nemusela existovať. Ale to by bolo možné len vtedy, keby ste sa mohli prestať venovať tejto práci. Ja si však aj pre seba želám, aby sa tak nestalo a aby ste pomohli čo najviac ľuďom, ktorým pomáhate. Ale aj tým, ktorí by sa mali poučiť, pretože byť tolerantný, to človeku dá istý nadhľad, získa väčší záber a obohatí ho to.
