Dozrel čas na návrat

V mestečku Clearwater na Floride zomrel 27. júna 1944 vo veku 66 rokov (narodil sa v Sučanoch 2. februára v roku 1878) jeden z najvýznamnejších slovenských politikov minulého storočia - Milan Hodža.
Počet zobrazení: 1743

V mestečku Clearwater na Floride zomrel 27. júna 1944 vo veku 66 rokov (narodil sa v Sučanoch 2. februára v roku 1878) jeden z najvýznamnejších slovenských politikov minulého storočia - Milan Hodža. Presne po 58 rokoch z USA previezli a uložili jeho telesné pozostatky na Národnom cintoríne v Martine. Slováci takto splnili svoj dlh voči nemu i svojim dejinám. Napriek tomu, že Milan Hodža patril k najvýznamnejším politikom svojej doby a to nielen vo svojej vlasti, ale aj širšom stredoeurópskom i svetovom kontexte, doma je jeho meno prakticky neznáme. Pritom sa popri Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Andrejovi Hlinkovi a Alexandrovi Dubčekovi zaraďuje k najväčším postávam slovenskej politiky 20. storočia. Avšak pre svoje politické postoje bol neprijateľný pre ľudákov, neskôr i pre benešovcov, ako aj pre komunistický režim, ktorý chcel jeho meno vymazať z pamäti národa, čo sa mu skoro podarilo. Tri dôvody prečo Ľudia si isto kladú otázku, prečo Hodžu previezli zo Spojených štátov a pochovali na martinskom cintoríne. Hlavným dôvodom je splnenie jeho poslednej vôle - byť pochovaný na rodnom Slovensku a ako sa pre týždenník SLOVO vyjadril jeho vnuk John Palka: ,,Bol to aj dlhoročný sen mojej strarej mamy Ireny Hodžovej.“ Hovorí sa, že národ, ktorý nepozná svoje dejiny, je odsúdený prežiť ich znovu. To by sme nemali pripustiť, a preto druhým aspektom jeho návratu je uvedenie jeho mena do verejného povedomia občanov Slovenska. Tretí aspekt spočíva vo vytváraní pozitívnych symbolov našej minulosti. V slovenskej novodobej histórii takýchto postáv nebolo veľa, a preto by sme tým nie mnohým mali venovať patričnú pozornosť. Ak niekomu myšlienka prevozu telesných pozostatkov pripomína dávno zabudnuté staromilské maniere, stačí sa pozrieť ,,cez plot“ k susedom. Zrazu zistíme, že znovupochovávanie je tu celkom bežnou záležitosťou. Zo strednej Európy, ktorou sa prehnali dve svetové vojny a stopy na nej zanechali oba totalitné režimy, boli nútení emigrovať viacerí politici. Ich posmrtný návrat sprevádzali zväčša búrlivé diskusie o ich mieste v dejinách a odkaze pre súčasnosť. Znovupochovávanie v 90. rokoch Azda najznámejším bol pohreb admirála Miklósa Horthyho, ktorého s obrovskou pompou previezli z Portugalska späť do rodného Maďarska. Pohreb tejto veľmi kontroverznej osobnosti inicioval na začiatku 90. rokov vtedajší nacionalistický premiér Jószef Antall, vlastným povolaním historik. Ako určitú protiváhu možno chápať pochovanie komunistov Imreho Nagya a László Rajka, ktorí sa sami stali obeťami teroru v päťdesiatych rokoch. Z Veľkej Británie do Poľska previezli zase národného hrdinu z čias varšavského povstania, veliteľa Armie Krajowej Bora-Komorowského. Z USA na vyšehradský cintorín v Prahe preniesli urnu s popolom Ferdinanda Peroutku, jedného z najznamejších českých žurnalistov a spisovateľov minulého storočia. No našťastie nie všetky iniciatívy sa aj realizovali! Napríklad plán chorvátskeho prezidenta Franja Tudjmana previezť z Talianska pozostatky predstaviteľa chorvátskeho fašisitického režimu Ante Pavelica sa pod tlakom medzinárodnej verejnej mienky napokon neuskutočnili. Ani Slovensko sa nevyhlo týmto pohrebným rituálom. Po Novembri 1989 akoby sa roztrhlo vrece s pokusmi o rehabilitáciu viacerých exponentov ľudáckeho režimu. Iniciatívu pri prevozoch ich pozostatkov prevzala najmä Matica slovenská. Verejnosť rozrušil prevoz priemerného básnika a zároveň významného exponenta Hlinkovej gardy Kolomana Geraldiniho z Argentíny a najmä obrovské náklady s tým spojené. Matica ďalej asistovala pri presunoch pozostatkoch ďalšieho ľudáckeho exponenta, niekdajšieho šéfa Matice slovenskej Stanislava Mečiara a známeho spisovateľa Jozefa Cígera Hronského s manželkou. Istou protiváhou týchto prejavov ľudáckej nostalgie sa stali prevozy priamych účastníkov Slovenského národného povstania. V roku 1994 z USA generála Jána Ambruša a z Rakúska Mirka Vesela. Posmrtné osudy Prípad Milana Hodžu je ale omnoho komplikovnejší. Dalo by sa povedať, že tento prvý čs. premiér – Slovák nenašiel pokoj ani po smrti. Zo slnečnej Floridy jeho telesné pozostatky previezli do Chicaga, kde ho na Bohemian National Cementary (Českom národnom cintoríne) so všetkými štátnymi poctami pochovali. Nad jeho hrobom dokonca rečnil aj minister zahraničných vecí v čs. emigrantskej vláde v Londýne Jan Masaryk, ktorý bol Hodžovým odporcom a stál na strane prezidenta Edvarda Beneša. V skutočnosti však vtedy Hodžovo telo nepochovali. Členovia rodiny, najmä manželka Irena, sa rozhodli, že počkajú do konca vojny a potom ho prevezú na Slovensko. Napriek tomu, že sa jeho syn Fedor stal po oslobodení ČSR poslancom a generálnym tajomníkom Demokratickej strany, nepodarilo sa mu zorganizovať pohreb v starej vlasti. Podľa všetkého sa stretol s odporom v najvyšších pražských kruhoch. Vzhľadom na Hodžove autonomistické postoje sa jeho pohreb mohol zmeniť na výraznú politickú manifestáciu. Definitívnu bodku v povojnových rokoch za pokusmi previezť Hodžu na Slovensko urobil komunistický prevrat vo februári 1948. Napokon ho bez veľkej slávy pochovali na Bohemian National Cementary 10. júla 1948. O tri roky neskôr, tentoraz na okázalej slávnosti rečnil aj bývalý predseda DS a šéf SNR Jozef Lettrich, ktorý tiež emigroval. Vtedy na Hodžovom hrobe postavili mohylu. Koniec lapálií a patálií Muselo uplynúť viac ako polstoročie, aby sa Hodžovo prianie naplnilo. Po roku 1989 sa k myšlienke prevozu vrátila martinská vetva jeho rodiny. Vtedy však tomuto zámeru nebola naklonená najmladšia dcéra Aglaja, ktorá sa obávala politického zneužitia obradu. Počas vládnutia mečiarovskej garnitúry zasa neexistovala dostatočná politická vôľa. Historik Pavol Lukáč na jeseň v roku 1998 navštívil vnuka Milana Hodžu, profesora neurobiológie Johna Palku v Seattli. V ich rodinnom archíve mal možnosť študovať okolnosti smrti Milana Hodžu a problémy okolo jeho prevozu. John Palka pred nami spomína: ,,Začali sme spoločne s rodinou na Slovensku a Pavlom Lukáčom uvažovať o prevoze pozostatkov.“ Ale plán bolo možné realizovať až vtedy, keď nad projektom prevzal záštitu premiér Mikuláš Dzurinda a vláda odsúhlasila finančnú podporu. Niektorí si hádam kladú otázku, prečo sa prevoz uskutočnil až teraz. Pavol Lukáč to vysvetľuje slovami: ,,Potrebovali sme, aby dozrel čas a bolo treba nájsť správny spôsob. Nech za tým nik nehľadá dajaký skrytý kortešačkový zámer pred voľbami.“ Je štvrtok 27. júna 2002 dopoludnia. V evanjelickom kostole na Memorandovom námestí je položená truhla s telesnými pozostatkami Milana Hodžu, zakrytá slovenskou štátnou zástavou. Vychádzajúci novinári medzi sebou diskutujú, a pochybujú o tom, či ľudia v meste budú vôbec niečo o Hodžovi a o pohrebe vedieť. Vyberiem sa preto na vynovené martinské hlavné námestie. Okoloidúci - mladí i starí – každý aspoň niekoľkými slovami vie, o koho a o čo ide. Suverénne odpovede typu: ,,Však som o tom čítal v Živote Turca!“, respektíve zvolanie ,,No jasné, že viem, veď ja som Sučanec!“ sa miešajú s encyklopedickými znalosťami, ktoré na mňa ,,vyklopili“ stredoškoláčky. Zdá sa, že sa uvedie mena Milana Hodžu do verejného povedomia občanov Slovenska podarilo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984