Reklama
Reklama

Vek šancí

Svet sa dnes nachádza v rozhodujúcej fáze vývoja globálnych konfrontácií. Dokonca sa dá povedať, že sme priamymi svedkami ,,boja o dušu 21. storočia“. Na to, aby sme to zistili, nemuseli prísť najprv barbarské teroristické útoky z 11. septembra 2001
Počet zobrazení: 1406

Svet sa dnes nachádza v rozhodujúcej fáze vývoja globálnych konfrontácií. Dokonca sa dá povedať, že sme priamymi svedkami ,,boja o dušu 21. storočia“. Na to, aby sme to zistili, nemuseli prísť najprv barbarské teroristické útoky z 11. septembra 2001. V týchto konfrontáciách sú hodnoty ako spravodlivosť šancí a prístupu k nim spochybňované silami, opierajúcimi sa o fundamentalistické ideológie alebo o nacionálnu či kultúrnu nadradenosť. Želanie globálnej bezpečnosti prostredníctvom spoločnej ,,svetovej vnútornej politiky“ je práve po teroristických útokoch pochopiteľné, no ako nikdy predtým je ohrozené rozširovaním regionálnych konfliktov, terorizmom, epidémiami a ekologickými katastrofami. Revolučná modernizácia trhov, infraštruktúry, ako aj informačných a komunikačných technológií otvorila svetu úplne nové možnosti a dokázala vymaniť z biedy množstvo ľudí, aké dejiny ešte nepoznali. Súčasne však modernizácia nielen že nezmiernila existujúce hospodárske, sociálne a kultúrne protiklady, ale, a to je ešte horšie, umožnila smrtonosné spojenie modernej techniky so starou nenávisťou, ktorú využíva terorizmus. ,,Jedenásty september ukázal tmavú, odvrátenú stránku našej novej epochy vzájomnej závislosti,“ ako to výstižne sformuloval bývalý americký prezident Bill Clinton. Narastajú nerovnosti Nerovnaké obchodné vzťahy, nekontrolované finančné trhy a nespravodlivé rozdelenie hospodárskych a vývojových príležitostí prehĺbili priepasť medzi tými, čo zbohatli, a tými, ktorí zostali chudobní. Podiel najchudobnejšej pätiny sveta na svetových príjmoch sa za posledných desať rokov zmenšil z úbohých 2,3 na 1,4 percenta. Ešte stále žije takmer polovica ľudstva z menej ako dve euro na deň. Takmer štvrtina nemá prístup k čistej pitnej vode. Nerovnosti takýchto rozmerov provokujú cit pre spravodlivosť u každého slušného človeka. Zároveň aj obyvatelia rozvojových krajín zažívajú každodenné zmeny, ktoré prináša so sebou globalizácia. Ak sa produkcia tovarov určuje ,,digitálne“, to znamená cez celosvetový prenos dát, ak globálni hráči vyhľadávajú pre svoje aktivity iba výhodné miesta a ak inovačné cykly techniky a obnovy poznania sú v globálnej súťaži čoraz kratšie, potom majú tieto zmeny dramatický dopad na pracovný a životný svet každého jednotlivca. A to ešte nerozprávame o zmenách našej každodennej kultúry prostredníctvom vždy rovnakých konzumných tovarov, počnúc bejzbalovou čiapkou, vrátane hamburgera až k folklórnym inka-náhrdelníkom. Zvyšovanie neistoty Mnohí ľudia zažívajú globalizáciu ako faktor, ktorý zvyšuje neistotu v ich životoch a prináša nepokoj do svedomia. Znamená akýsi druh ,,prírodného nebezpečenstva“, ktoré je mimo našej moci a ktoré nemôžeme ani ovplyvniť? Nemajú pravdu prevažne mladí ľudia, ktorí vychádzajú do ulíc, aby kritizovali dopady globalizácie na spoločenský život, alebo aby poukázali na nerovnaký vývoj jednotlivých krajín a kontinentov, či na ekologickú rovnováhu? Zľahčovali by sme situáciu, ak by sme ich označili za ,,rozbíjačov strojov“, vzpierajúcich sa rovnako ako ich predchodcovia v 19. storočí nezadržateľnému spoločenskému pokroku. Nemám na mysli násilníkov, ktorí hľadajú iba zámienky na obyčajné výtržníctvo. Seattle, Goeteborg alebo Ženeva neboli sprisahaneckými stretnutiami medzinárodného kapitálu, ale pokusmi o prijatie účinných opatrení proti chybným tendenciám a nespravodlivostiam globalizácie na úrovni medzinárodných konferencií. Osobne pokladám aj protesty svetovo známej organizácie, ktorú vedie istý francúzsky roľník, za málo presvedčivé. Má síce dosť odvahy búrať pobočky Mc Donalda, no neodváži sa povedať ani len slovo proti agrárnym subvenciám, ktoré bránia rozvojovým krajinám v ich životne dôležitom prístupe k poľnohospodárskym trhom. Existujú však aj iné aktivity napríklad cirkevných skupín, alebo iniciatív z tretieho sveta, ktoré sa obávajú dôsledkov nekontrolovateľného panstva medzinárodných finančných trhov a nadnárodných koncernov. Preto sa zasadzujú za globálnu spravodlivosť a solidaritu. Tieto aktivity nemožno predsa pokladať za nezmysel. Upozorňujú na čosi, čo svojho času Peter Schneider pomenoval ako ,,kozmický chlad globalizácie“. Nie je dôležité, či je ich protest motivovaný z religiózneho, ekologického alebo hospodárskeho hľadiska. Jedno si tieto skupiny aktivistov uvedomujú veľmi presne, že totiž globalizácia sa nedá zastaviť. Mimochodom, so svojou kritikou nerovnakých obchodných podmienok alebo finančných špekulácií, ktoré posúvajú celé národné hospodárstva až na pokraj záhuby, sa ocitajú v dobrej spoločnosti: Michael Moore, generálny riaditeľ Svetovej obchodnej organizácie (WTO), sa už opakovane vyjadril na verejnosti, že osobne súhlasí až s 80 percentami argumentov spomínaných kritikov. Výzvy i pre sociálnu demokraciu Moderní sociálni demokrati v celej Európe prijali výzvu globalizácie. A to ešte v čase, keď konzervatívci verili, že tieto revolučné zmeny vo svetovom hospodárstve sa dajú ,,vysedieť“ alebo prenechať napospas voľnej hre tržných síl, zatiaľ čo iní pokladali modernizáciu globálnych svetových hospodárskych vzťahov za obyčajný mýtus. Mne a ostatným nešlo len o akceptáciu tohto vývoja. Vždy som v tomto procese videl aj obrovské možnosti a šance, ktoré globalizácia komunikácie a hospodárstva otvára pre ľudí na celom svete. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Josef Stiglitz právom poukázal na užitočnosť a množstvo príležitostí na rozvoj, ktorý skrýva v sebe proces globalizácie. A práve Stiglitz požaduje v mene toho istého práva zásadne iné formy jej presadzovania, to znamená lepšie politické formovanie procesu globalizácie. Jedno je isté: globalizácia znamená viac ako jednoduché pokračovanie vývoja obchodných vzťahov s väčšími alebo menšími zmenami od začiatku 17. storočia. V posledných dvadsiatich rokoch sa začal proces, ktorý zásadne zmenil náš spôsob hospodárenia, konania i sprostredkovania poznania a informácií. Mladý človek, vyrastajúci v Chemnitzi, sa môže za pomoci medzinárodných informačných sietí a databáz bez problémov zapojiť do globálnej ekonomiky rovnako ako mladá žena zo Šanghaja. Môžu sa dokonca vzájomne spoznať v internetovom chatroome, a aj to už sa neraz stalo, zobrať sa. Jedinou, no podstatnou podmienkou je: účastníci musia byť dostatočne kvalifikovaní pre túto novú medzinárodnú výmenu. A to opäť nielen v tradičnom zmysle (technické znalosti, cudzie jazyky), ale aj v zmysle otvorenosti k svetu. O jej vzniku predovšetkým v Nemecku možno hovoriť až v poslednom desaťročí. Anarchia trhu Z tohto dôvodu má otázka prístupu k súčasnému poznaniu a sprístupneniu doteraz známeho vedenia i vývoja nových foriem poznatkov zásadný význam z hľadiska účasti na bohatstve a prosperite globalizácie. Ak sa má zabrániť návratu k obranným bojom, panstvu ideológií a násilia, globálna ekonomika bude môcť existovať len vo forme poznatkovej spoločnosti. Dnešný svet globalizácie sa nevyvíja priamočiaro-rozumne, ani nespeje k plánovanej a nevyhnutnej záhube, ako si to predstavovali zástancovia ideí osvietenstva či scenárov totalitnej svetovej vlády (Georg Orwell 1984). Nekontrolovaná globalizácia je v zlom zmysle slova anarchiou, a môže mať zničujúce dôsledky pre ľudí, pracovné miesta a trhy ako také. Dokazujú to aj posledné krachy veľkých korporácií ENRON alebo KIRCH, ktoré práve v medzinárodnom rozsahu žonglovali s miliardami. Na základe týchto príkladov možno poukázať na zlyhanie politiky. Pritom efektívne pôsobiaca politika sa žiada ako nikdy predtým. Pomyslite len na uvoľnenie obrovských síl globalizovanej ekonómie. Globalizácia nie je sama osebe ,,dobrá“ ani ,,zlá“. Ona je jednoducho tu. Výrazne obmedzila priestor pre pôsobenie národných štátov, ale neodstránila politiku ako takú. Vytvorila nové nebezpečenstvá. Po prvýkrát v dejinách však dala šancu, aby sa ľudia vedeli dorozumieť mimo všetkých hraníc, vzájomne riešiť svoje problémy a tiež sa spoločne podieľať na blahobyte. Ako vrátime ducha? Globalizácia celkom určite nemá ,,dušu“ ani žiaden úmysel. Mali by sme sa chrániť pred podobnými podozreniami. Úlohou národov, štátov a vlád je vrátiť jej ducha. Ak to neurobia, potom tento proces ovládnu bezohľadní obchodnícki špekulanti a fundamentalistickí ideológovia. Musíme demokratizovať globalizáciu. A to nielen v tom zmysle, že všetky národy preberú našu formu parlamentnej demokracie. Globalizácia v znamení západného ,,imperializmu hodnôt“ znamená bezpochyby iba iný druh imperializmu. Demokratizácia globálneho vývoja znamená pre mňa posilnenie účasti ľudí na nej. V tejto otázke existujú zaujímavé výskumy peruánskeho ekonóma Hernanda de Sota, ktorý zdôrazňuje: ,,Chudobní vo svete majú dokopy päť triliónov dolárov k dispozícii, ale nevedia ich hospodársky využiť, pretože sú to formálne peniaze.“ Legitimizácia a umožnenie prístupu najchudobnejších ľudí k svetovému hospodárstvu je jednou z najdôležitejších úloh politickej globalizácie. Šance, ktoré sa dajú z nej vyťažiť, sú vecou každého z nás. Posilnenie účasti ľudí znamená najmä rozšíriť prístup k vzdelaniu. Na základe mojej iniciatívy vypracovalo spoločenstvo priemyselných krajín najdôležitejší program na oddlženie najchudobnejších štátov sveta. Bol už najvyšší čas. Ale v dlhodobej perspektíve vieme pomôcť najzadlženejším krajinám sveta iba tak, že zároveň s tým spojíme podnety pre pomoc na základe rozvoja domácich síl – predovšetkým výraznejšie motivujeme a umožníme účasť detí na školskej dochádzke. Chýbajúci finančný a obchodný systém Napokon potrebujeme naozaj demokratický finančný a obchodný režim vo svete. Je úplne v poriadku, ak sa ekonomicky slabšie krajiny sťažujú na nedostatok vyváženej finančnej architektúry svetového hospodárstva. Veď ešte stále existuje množstvo špekulantov s devízami a obchodníkov s cennými papiermi, ktorí dokážu zruinovať celé národné hospodárstva a priviesť ich až na pokraj záhuby. Na druhej strane vzniká oprávnená požiadavka orientovať medzinárodnú rozvojovú spoluprácu na inú prioritu. Vlády slabšie rozvinutých krajín by sa mali väčšmi držať princípu dobrej vlády, aby vytvorili klímu, lákajúcu zahraničných investorov. Vlády treba brať na zodpovednosť za prípady, keď štáty nemajú nárok na oprávnenú finančnú pomoc len preto, že je viazaná na podmienky spravodlivého a transparentného rozdeľovania. Odhliadnuc od niekoľkých výnimiek, o ktoré by sa medzinárodne spoločenstvo malo obzvlášť pozorne zaujímať, v zásade platí: najchudobnejšie krajiny sveta sú zároveň aj ,,najhoršie“ riadenými, to znamená najmenej transparentne organizovanými alebo kontrolovanými. Spoločenstvo štátov a veľké finančné korporácie dokázali po 11. septembri 2001, že koordinovaná kontrola ,,teroristických“ finančných prúdov je možná. Ten istý spôsob kontroly dokáže súčasne odvrátiť hospodárske škody jednotlivých krajín. Ak by nespravodlivosti svetového hospodárstva mali dlhodobo viesť k porovnateľne veľkému nebezpečenstvu, ktoré ešte aj dnes predstavuje bin Ládin spolu s terorizmom, potom by malo byť predsa možné uskutočniť podobnú finančnú kooperáciu s cieľom rozvoja blahobytu a teda prevencie kríz. Na občerstvenie pamäti: boj proti terorizmu stojí samotné Spojené štáty mesačne miliardu dolárov. Tieto výdavky sú bez akejkoľvek pochybnosti oprávnené. Ale s tou istou sumou by sa dali podporiť školské programy pre deti, preventívne programy AIDS, malárie alebo iných nebezpečných ochorení. V budúcnosti by mala podľa možnosti platiť zásada: jedno euro na spravodlivosť ušetrí desať eur na vojnu. Tento výrok by nemal doslova a do písmena platiť ako ďalšia požiadavka pre platičov daní. Mal by byť adresovaný predovšetkým tým, ktorí na medzinárodných trhoch robia dobré obchody a už len preto musia byť zainteresovaní na medzinárodnej stabilite. Je správne, ak globalizácia trhov a hospodárskych vzťahov otvára všetkým zúčastneným enormné šance. Obchod je pomoc, ale potrebuje bezpečnosť. A globálna bezpečnosť sa dá dlhodobo dosiahnuť iba na základe globálneho rozvoja a globálneho systému práv. Demokratizácia a právne istoty Demokratizácia globalizácie znamená pre mňa najmä globalizáciu právnych istôt. Kto sa zaoberá obchodom a investuje, robí to za predpokladu, že mu nehrozí divoké zdaňovanie alebo konfiškácie. Na druhej strane platí: Ak niekto chce obchodovať, musí poskytnúť záruky na bezpečnosť a sám ju požadovať. Zákaz detskej práce, sloboda odborov či štandardná ochrana životného prostredia sa môžu a musia celosvetovo presadiť práve v epoche globalizácie. Národné vlády, no i medzinárodné organizácie sú na to, aby splnili túto úlohu. OSN, Svetová obchodná organizácia a EÚ sú inštitúcie, ktoré môžu tvarovať globalizáciu. K ním sa radia G 8, Svetová banka a Medzinárodný menový fond. Žiadna z týchto organizácií nefunguje dokonale. Šance globalizácie vieme však využiť iba pod podmienkou, že obsahovo posilníme tieto združenia. Práve my Európania môžeme na tomto poli vykonať poriadny kus práce. Dejiny Európy za posledných päťdesiat rokov sú dejinami jedinečného úspechu. Na základe založenia Oceliarskej a uhoľnej únie v roku 1951 a prostredníctvom založenia Hospodárskeho spoločenstva a Európskej rady v roku 1958 sa čoraz viac krajín integrovalo na báze voľného pohybu tovaru, kapitálu a služieb. Tento proces viedol k vzniku najväčšieho spoločného trhu sveta a k zavedeniu spoločnej meny. Prízrak nacionalizmu, ktorý od čias tridsaťročnej vojny až po holokaust napáchal toľko zla na našom kontinente, sa rozplynul v hustej sieti obchodných vzťahov, priamych investícií a predovšetkým na základe vzájomného spoznávania, kontaktov a kooperácií konkrétnych ľudí v tomto procese. Európsky civilizačný model Európa sa nevyznačuje iba hospodárskou silou, výkonnosťou a usilovnosťou. Európa, ktorá sa nikdy nedefinovala geograficky, ale politicky, má svoju špecifickú kultúru a životný štýl. Presadil sa v nej celkom osobitný a jedinečný civilizačný model spoločnosti, ktorý spočíva na ideách európskeho osvietenstva. Svoju hnaciu silu vývoja odvodzuje z účasti na spoločnosti. Takto pochopená spoločenská etika sa zreteľne odlišuje od amerického alebo juhoázijského modelu. Iba Európa sa zasadzuje za hospodárske, sociálne, kultúrne a ekologické vyrovnanie. Myšlienka účasti na bohatstve a dialógu v spoločnosti je európskou ideou v najvlastnejšom zmysle slova. Iba v Európe sa dá nájsť kombináciu životnej kvality, pozostávajúcej z demokratickej participácie, sociálnej istoty a šancí na vzdelanie ako predpokladu osobného vývoja. Európa, ktorá sa tak obtiažne spamätávala z krvavej minulosti, objavila svoju slobodnú a mierovú prítomnosť i budúcnosť. Stala sa pravým hodnotovým spoločenstvom. Tento európsky model sa stihol osvedčiť. Je modelom, ktorý ponúka aj v epoche globalizácie najlepšie šance na vývoj. Nik vo svete nie je povinný a ani nútený napodobňovať Európu. No súčasne môžeme ostatným regiónom ponúknuť svoje skúsenosti z integrácie voľakedy na smrť znepriatelených národov na ich dlhej ceste k zmiereniu a eufórii, ako sme ju mohli sledovať pri spontánnych oslavách zavádzania spoločnej meny. Nezabúdajme ani na to, že sa európske krajiny nemusia vyrovnávať s krikľavými protikladmi v príjmoch a so sociálnym vylúčením v tej podobe, v akej sú očividne bežné v Afrike, Ázii a Amerike. Vráťme globalizáciu do politiky Tvarovať globalizáciu znamená najprv previesť ju späť do sveta politiky. Globálna spravodlivosť sa stala dnes otázkou prežitia. Tu už nepomôže neoliberálna dôvera „k trhom“. Naopak, nekontrolované trhy premenili globalizáciu na trhovisko strachu. Kto sa zasadzuje za globálnu bezpečnosť, potrebuje agendu globálnej spravodlivosti. „Dialóg kultúr“ je jej prvým, naozajstná integrácia jej druhým predpokladom. Tretím a najdôležitejším pilierom zostáva podpora ľudí, ich možností a schopností v prepojení s požiadavkou, aby si usmerňovali život s ohľadom na svoju zodpovednosť za spoločné blaho. Nepotrebujeme politiku, ktorá vylučuje alebo izoluje, ako keby nebolo nijakej globalizácie okolo nás. Na konci 20. storočia strhli Nemci nenávidený múr, pretože chceli žiť v slobode a mať podiel na plodoch vlastnej práce. Táto sloboda sa nezakladá na krvi a pôde. Kto chce tvarovať globalizáciu, nemôže sa brániť napríklad plánovanému a regulovanému prisťahovalectvu. Kto sa zasadzuje za prisťahovalectvo, nemal by byť naivným romantikom. Utrpenie sveta sa nezmenší tým, že do Nemecka príde veľké množstvo ľudí. My Nemci máme veľké možnosti. Ako „národ exportérov“ a ako dôležitý člen EÚ a OSN sa môžeme usilovať presadiť spomenutú „Agendu pre globálnu istotu a spravodlivosť“, ako som to navrhoval pred niekoľkým mesiacmi v New Yorku. Ako spoločnosť sa však musíme rozhodnúť, či chceme ísť cestou modernizácie a spravodlivosti, otvorenosti svetu a účasti. Alebo či obetujeme vnútorné reformy a spoľahlivú politiku globálnej spravodlivosti v prospech regionalizovanej hospodárskej a spoločenskej politiky, ktorá nakoniec nielen že nevytvorí ani jedno nové pracovné miesto, ale bude navádzať k nenávisti voči všetkým „ostatným“ – cudzincom, prisťahovalcom a celým národom. Moderné a svetu otvorené Nemecko sa nemusí obávať globalizácie. Tá nie je sama osebe „dobrá“ alebo „zlá“. Existuje len dobré alebo zlé vládnutie. Bolo by hlúpe, ak by sme dali signál najlepším hlavám z celého sveta, že sú u nás „vlastne neželaní“. Bolo by nebezpečné, ak by sme na medzinárodnej úrovni nemohli spolurozhodovať, pretože by sme sa vnútorne vrátili k nacionalistickému dedičstvu. A bolo by priam samovražedným zabudnutím dejín, ak by sme zamenili pred nami sa otvárajúcu epochu šancí za ďalšie nezmyselné storočie ideológií.

Preložil Martin Muránsky, krátené z Die neue Gesellschaft Frankfurter Hefte

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama