Kadiaľ sa ide doľava?

Slovenská ľavicová scéna sa ocitla na okraji záujmu. Dve strany, bojujúce o päťpercentný voličský potenciál, predstavujú aj v očiach ich lídrov neudržateľný stav. Ľavica má mať naviac. Aby to dokázala, potrebuje sa integrovať. Pritom kandidátov je viac. Do integračného procesu môžu bezpochyby zasiahnuť iné strany
Počet zobrazení: 912

Slovenská ľavicová scéna sa ocitla na okraji záujmu. Dve strany, bojujúce o päťpercentný voličský potenciál, predstavujú aj v očiach ich lídrov neudržateľný stav. Ľavica má mať naviac. Aby to dokázala, potrebuje sa integrovať. Pritom kandidátov je viac. Do integračného procesu môžu bezpochyby zasiahnuť iné strany: k Tretej ceste sa pre istotu hlásiaci Smer alebo na dne robotníckej duše vyprofilovaný Ľavý blok. Skrátka, dosť ambicióznych hláv a o nič menej zmätených predstáv na to, aby sa vynorila otázka: ,,Kadiaľ sa ide doľava?“ Koľko hláv, toľko rozumu. Keď niet rozumu, tak aspoň ideologického podozrievania o dostatočnej ľavicovosti tých druhých. Raz s plusovým, inokedy s mínusovým znamienkom. Jedno možno povedať už dnes: o povahe integrácie nebudú rozhodovať „oportunisti“, „pravicoví socialisti“ alebo „socialistickí liberáli“. Aj tu sa veci budú diať politrucky, ťažko čitateľným spôsobom: vo vzťahu k základnej civilizačnej výzve na Slovensku - k zaostávajúcej moderne. Modernizácia neznamená neoliberálnu pascu na ľavičiarov. Ide o historický proces vyrovnávania sa s rapídnou rozdielnosťou ekonomickej úrovne vo väzbe na rozličnú dostupnosť civilizačných vymožeností a príležitostí na dôstojný život. Úsilie dobiehať a odbiehať od dobiehania rámcujú naše moderné politické dejiny v minulom i tomto storočí. Na tomto pozadí pochopený slovenský svet práce vyzerá inak v perspektíve dobiehania centra, ináč pôsobí z pozície frustrovanej periférie. Pre jedných sa moderna spája so zúfalstvom vykoreneného a ohrozeného človeka. Civilizačné porovnávanie, tento beh na dlhšie trate, sa musí zdať nedôstojným a malicherným vo vzťahu k osudu večne ponížených a urazených más. Ten treba meniť hneď a teraz. Mentalita videnia sveta v agónii posledného zápasu má nielen svoje cirkevné dejiny. Historik Ľubomír Lipták hovorí o obdobe „maoistickej koncepcie protikladu svetového mesta a dediny“. Aj tu treba rozlišovať medzi eschatologickou politikou, ktorá sa živí náladou hnijúcich - kvitnúcich počiatkov, a životnou realitou existenčne ohrozených ľudí. Človek práce nikdy nemal veľa z riešení podľa motta „Keď sa oni stratia, budeme opäť bratia.“ Paradoxne politika sentimentu a mesiášstva zažíva dnes renesanciu z hľadiska nespokojnej ulice. O vysnívanej dôchodkovej reforme alebo výpredaji národného majetku hovoria už iní - pravicovo-populistické strany. Je zrejmé, že úprimný záujem o dostatočný počet pracovných miest nestačí. Veď pri trojpercentnom hospodárskom raste je očividné nielen to, že nevznikne ani jedno nové pracovné miesto, ale aj to, že ani vzniknúť nemôže. Vyznať sa v tejto spleti záujmov znamená sformulovať dlhodobú hospodársku víziu rozvoja krajiny, ktorú dodnes nemáme. Vízia sa môže týkať iba celej krajiny, nemôže rozprávať jazykom izolovanej skupiny. Veď ide o obraz priorít, na ktorých sa môžu zhodnúť všetci. Tento príbeh v Európe sa zopakoval už viackrát. Ukazuje sa, že osud ľavicových strán predpokladá odpoveď na inú otázku. Majú osobnostne vyčerpaní ľavičiari na to, aby namiesto vzájomného kádrovania vedeli ponúknuť koncepčnú politickú víziu krajiny? Táto vízia sa bude orientovať na civilizačné ambície a obavy celej spoločnosti, a nielen na záujmy marginálnej skupiny voličov. Nezabúdajme na to dôležité: kým v Čechách premiér Miloš Zeman odchádza a jeho strana v spoločnosti zostáva, na Slovensku to môže byť opäť všetko naopak.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984