Európa nám hnedne pred očami!
Francúzsko je v šoku. Skoro dvadsať percent voličov sa rozhodlo zveriť svoj hlas extrémnej pravici, presnejšie jednému z najväčších chrapúňov európskej politiky. Naopak, veľké množstvo zo zvyšných osemdesiatich percent sa hanbí, že sú Francúzmi, že v druhom kole budú donútení ku kurióznej voľbe. Francúzsky politický systém, všeobecne nazývaný Piata republika, je dielom charizmatického generála Charlesa De Gaulla, ktorý dostal mandát transformovať demokraciu v jej krušných obdobiach koncom 50. rokov. Odvtedy sa prezidentské voľby stali stredobodom politického života, na ktorý sa z hľadiska účasti sústredila najväčšia pozornosť voličov. Vďaka dvojkolovému systému sa z prvého kola, kde si merajú svoje sily všetky politické smery zľava doprava, stal barometer politického ovzdušia. Až dodnes sa však do druhého kola vždy dostal najúspešnejší kandidát pravice spolu s najsilnejším kandidátom z ľavej strany spektra. Necelé percento za Le Penom V tohtoročných prezidentských voľbách zažila francúzska politická scéna zemetrasenie - napriek tomu, že kampaň bola podľa pozorovateľov nudná a mnohí z rekordných 16 uchádzačov o najvyšší post v krajine boli viac kandidátmi z protestu ako relevantnými politickými osobnosťami. Účasť bola rekordne nízka - vyše 30 percent voličov súboj ignorovalo. Do druhého kola sa dostal terajší prezident gaullista Jacques Chirac s 19,88 percenta a nacionalista Jean-Marie Le Pen s 16,86 percenta. Francúzsky premiér, kandidát socialistov Lionel Jospin skončil tretí. Zaostal za Le Penom o 0,7 percenta, čo predstavuje v 60-miliónovom Francúzsku o málo viac ako 200 000 hlasov. Ako sa to mohlo stať? Francúzsko sa predsa pod vedením socialistov dostalo na čelo medzi európskymi ekonomikami a Jospinovej vláde sa podarilo znížiť nezamestnanosť o štyri percentá. To všetko sa však nestalo predmetom kampane. Chiracom reprezentovaná pravica, ako aj Jospinovi socialisti si nechali vnútiť ústrednú tému, ktorou roky operuje práve Le Penova fašizoidná pravica. Onou témou je (ne)bezpečnosť v mestách, povestná „insecurité“. Výtržnosti z predmestí francúzskych miest, ktoré nacionalisti pripisujú imigrantom, nie sociálnej vylúčenosti, sa stali hlavným zdrojom diskusií. Bez ohľadu na ich dôležitosť zostáva faktom, že úplne zatienili ďalšie tradičné polemiky medzi pravicou a ľavicou. Pozorovatelia usúdili, že programy a vízie dvoch už sedem rokov favorizovaných kandidátov Jospina a Chiraca boli tak blízko seba, až vtipná pozorovateľka poznamenala, že by sa medzi ne nezmestila ani bageta. Ľavicové primárky vyhrala pravica Jospina síce považujú v rámci sociálnodemokratickej rodiny v Európe za jedného z najortodoxnejších ľavičiarov, no v jeho kampani sa to neprejavilo. V prvom kole sa francúzsky premiér pokúšal získať čo najviac z takpovediac neideologického elektorátu, a to práve pre predpokladanú istotu, že si všetko vynahradí v druhom kole. Nik nepredpokladal, že ďalší zo siedmich predstaviteľov ľavice mu ukroja až toľko z volebného výsledku. Ľavicový tábor tvorili traja trockistickí kandidáti, ktorí získali spolu o niečo viac ako desať percent, komunista Robert Hue, pre ktorého získané tri percentá znamenajú totálne fiasko, ľavicový „suverenista“ Jean-Pierre Chevenement s piatimi percentami, kandidátka Christiane Taubireová z francúzskych zámorských oblastí s viac ako dvoma percentami, zelený Noël Mamere s piatimi - a napokon samotný Jospin s 16,18 percenta. Dokopy teda ľavica získala 42,44 percenta, čo je viac ako tradičná pravica, ktorá dostala skoro 38-percentnú dôveru. Francúzska spoločnosť si však až dodnes vždy vedela poradiť s extrémnou pravicou, čo jej umožňovali veľmi rafinované prostriedky, pomocou ktorých extrémnych kandidátov vylučovala. V parlamentných voľbách dvojkolový systém dával tradičnej pravici a ľavici možnosť dohodnúť sa o odstúpení menej úspešného kandidáta pred druhým kolom, a tak sa nemohlo stať, aby v druhom kole zvíťazil predstaviteľ extrémnej pravice. Takisto v regionálnych voľbách sa pokladalo za ujmu, ak sa niektorí z kandidátov na šéfa územného celku stal víťazom za pomoci extrémistických hlasov poslancov. Le Pen sa „preslávil“ svojimi vyhláseniami, že plynové komory boli len malým detailom histórie, tým, že vo volebnej kampani udrel pred kamerami svoju ľavicovú protikandidáku, tým, že vyzýval na netoleranciu proti imigrantom inej farby pleti. Dokonca sa pred kamerami priznal, že je presvedčený o nadradenosti bielej rasy. Šokom pre socialistov je aj to, že zvíťazil i v regiónoch, kde mali vždy silnú podporu a kde sto rokov volili z pokolenia na pokolenie ľavicových kandidátov. Defavorizované vrstvy dnes volia extrémnu pravicu, ktorá vysvetľuje ich problémy inou rasou či medzinárodnou konšpiráciou. Bilancovať majú elity Ľavica však nie je bez viny. V čase, keď mohla ťažiť zo svojho nesporného úspechu, sa nechala priveľmi rozdrobiť. Pomyselné primárky medzi ôsmimi ľavičiarmi sa skončili víťazstvom pravice a fašistov. Všetko ešte stratené nie je. O dva týždne síce zvolia Chiraca, no potom sa o mesiac sústredia na voľby parlamentné. V nich môžu uspieť natoľko, aby Chiracovi sťažili život minimálne do tej miery ako v posledných piatich rokoch. Televízie sú plné svedectiev, že pondelňajšie prebudenie sa bolo jedným z najhorších okamihov v státisícoch životov, a že keby voliči vedeli, ako sa to skončí, nevybrali by si protestného ľavicovejšieho kandidáta, alebo by zmenili rozhodnutie nehlasovať. Volič je však pánom a nech teraz bilancujú elity. Mali by to robiť tak, aby presvedčili a aby sa vedeli dohodnúť, keď im ide o to isté. Ak je volič rozhodcom v jednotlivých táboroch, nemusí byť vždy spravodlivý, nemusí vždy hodnotiť podľa tých kritérií, ktoré sa zdajú byť politikom správne. Zdá sa, že doterajšie barličky, za pomoci ktorých ostávala extrémna pravica na pokraji, prestávajú fungovať. Francúzi sa budú musieť vysporiadať zo svojím problémom menom Le Pen poctivejšie, aj za cenu obetí. Najväčšou takouto obeťou bude pre mnohých, za normálnych okolností úhlavných Chiracových nepriateľov, vyzývať svojich voličov, aby pre zmenu volili človeka, ktorý má toho toľko na rováši ešte z čias svojho starostovania v Paríži. Verejné fondy sa vtedy používali na financovanie jeho strany a jeho spolupracovníci falšovali komunálne voľby. Chirac nebol potrestaný len preto, lebo sa medzitým stal prezidentom. Dnes je tomuto človeku súdené stať sa záchrancom francúzskej demokracie. Inak by totiž zvíťazil antisemita, rasista a násilník, ktorý by po svojom zvolení spravil z Francúzska izolovanú rezerváciu. Francúzskemu voličovi dnes veru niet čo závidieť.
