Reklama
Reklama

O pamäti a preferenciách

Akú to len krátku pamäť ľudia majú! Dátum narodenia na konci tohto článku vám prezradí, že autor nie je veru nijaký múdry starec, a predsa si pamätá viaceré fakty, na ktoré si už pomaly nespomína nik. Akoby zmizli v orwellovských „pamäťových dierach“
Počet zobrazení: 1141

Akú to len krátku pamäť ľudia majú! Dátum narodenia na konci tohto článku vám prezradí, že autor nie je veru nijaký múdry starec, a predsa si pamätá viaceré fakty, na ktoré si už pomaly nespomína nik. Akoby zmizli v orwellovských „pamäťových dierach“. Takže po prvé: Prepad SDĽ sa nezačal nástupom Pavla Koncoša, ba ani Jozefa Migaša. Práve naopak. Stranu prvýkrát doviedol na samú hranicu zvoliteľnosti Peter Weiss. Len si spomeňte. Po rozdelení štátu začalo HZDS budovať kapitalizmus (čo mu nijako nebránilo v používaní populárnej ľavicovej rétoriky), zatiaľ čo SNS, ktorá dovtedy obyčajne hlasovala spolu s ľavicou, sa preorientovala na ostreľovanie maďarskej a rómskej menšiny. Ako vtedy využila SDĽ šancu stať sa hegemónom ľavicovej politiky? Nuž, vstupom do koalície s KDH, ktoré jej vlastní voliči z duše neznášali, a pritakávaním jeho politike. Bolo to práve po vstupe do Moravčíkovej vlády, čo začali preferencie SDĽ po prvý raz jednoznačne klesať. Práve vďaka „zodpovednej“ a „modernej“ vládnej politike štvorkoalícia Spoločná voľba len-len že prekonala desaťpercentnú hranicu, potrebnú pre vstup do parlamentu. Ostrejšia ľavicová rétorika nového vodcu strany Jozefa Migaša nespadla z neba; bola reakciou na zrejmý neúspech ,,modernizátorov“. Nepoučení zlyhali To nás vedie k druhému ignorovanému faktu: že ,,samostatná ľavicová politika“, ktorú strane médiá ustavične otrieskavali o hlavu, mala úspech. Po volebnom prepade v roku 1994 sa SDĽ opäť vyšplhala na predchádzajúcu úroveň. To však nemalo byť dôvodom na eufóriu. Počet hlasov nebol predsa oveľa väčší ako v prvých ponovembrových voľbách, do ktorých strana išla ešte ako komunistická. Už vôbec to nedávalo dôvod na nafúkané reči o „víťazstve“, na sebauspokojenie a pocit, že si strana akosi „zaslúžila“ ísť do vlády. SDĽ v skutočnosti nemala o nič jasnejšiu predstavu o alternatívnej, ľavicovej politike ako pred vstupom do Moravčíkovej vlády. Preto jej pôsobenie vo vláde mohlo byť iba reprízou tejto epizódy, rozšírenou tentoraz na celé volebné obdobie. Nečudo, že aj prepad SDĽ je oveľa výraznejší. Nuž a napokon tretí fakt, ktorý sa v žalostivých diskusiách o tom, či bude ľavica v budúcom parlamente, vôbec nespomína: Tragédiou Slovenska nie je osud tej či onej straničky a päťpercentná ,,úspešnosť“ zase nie je dôvodom na radosť. Tragédiou je premrhanie obrovského potenciálu ľavice. Pretože po roku 1989 sa Slovensko považovalo za krajinu vyslovene ľavicovú. Po prvom odvolaní Vladimíra Mečiara klesla popularita pravice, reprezentovanej VPN-ODÚ, KDH a DS, na zanedbateľné hodnoty. Opozícia, ktorú predstavovali vtedy HZDS, SNS a SDĽ, hlasovala prakticky jednotne - ľavicovo. Hlavnou témou slovenskej politiky bola opozícia voči „Klausovej“ reforme. Novinári z vtedajšej Smeny chodili s hlavou v smútku, ak sa práve nezaoberali nadávaním slovenskému voličovi. Sociologické prieskumy ukazovali, že okolo päťdesiat percent obyvateľstva by chcelo sociálno-trhové hospodárstvo, plná tretina dokonca uprednostňovala bývalú centrálne plánovanú ekonomiku. A ako poniektorí poctivejší pravičiari priznali, proti rozdeleniu Česko-Slovenska boli najmä z obavy, že na samostatnom Slovensku si ani „nevrznú“. Kto za to môže? Mohlo sa Slovensko za tých pár rokov úplne otočiť zľava doprava? Čosi mi našepkáva, že nie. Problém nie je v náhlom konzervativizme Slovenska. Problém spočíva v tom, že nijaká zo strán deklarovanej ľavice nedokázala za celých desať rokov prísť s programom, ktorý by hovoril ľavicovému Slovensku zo srdca. Vo svetle týchto faktov sa javí aj rozpad SDĽ trocha inak ako v krivom zrkadle slovenských médií. Nie je pravda, že celý problém spočíval v ,,boľševikoch“ v strane. ,,Modernizátorské“ krídlo predsa svoju šancu doviesť SDĽ k úspechu malo - a trestuhodne ju premrhalo. Státisíce intuitívnych ľavičiarov jednoducho nepresvedčilo. To, samozrejme, neznamená, že nesúrodá zmes jeho oponentov, označovaná nezmyselne za ,,boľševikov“, mala lepší recept. Naopak. Zatiaľ čo dnešná SDA ponúkala aspoň relatívne jasný program - hoc to aj bol neoliberalizmus v ružovom balení - druhá strana dokázala proti nemu postaviť len silné slová. A tak sa ľavica po najbližších voľbách ocitne tam, kde v čase reštaurácie kapitalizmu právom patrí - v opozícii. Škoda len, že vzhľadom na jej doterajšiu činnosť bude zrejme opozíciou neparlamentnou. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama