Blízkovýchodný bludný kruh

Winston Churchill svojho času povedal, že vojna je priveľmi vážna vec nato, aby sa jej vedenie zverilo generálom. Nepochybne tieto slová vystihujú terajšiu činnosť izraelského premiéra Ariela Šarona. Vo vojnách v rokoch 1948 a 1967 osvedčil svoje vojenské schopnosti, no jeho vstup do politiky znamenal pre Izrael doslova pohromu. Napríklad roku 1982 ako minister obrany niesol zodpovednosť za inváziu do Libanonu a masaker v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila v Bejrúte. Roku 1983 osobitná vyšetrovacia komisia skonštatovala, že nie je schopný viesť armádu. Napriek tomu mu roku 2001 dala väčšina izraelských voličov dôveru. Možno zapôsobilo jeho kontroverzné politické gesto – vstup na Chrámovú horu v Jeruzaleme. Kedysi tam stál druhý židovský chrám, ktorý zrúcali Rimania, dnes sa tam nachádza druhé najposvätnejšie miesto moslimov – mešita Al-Aksa. Čo Izraelčania považovali za odvážne gesto, to bola pre moslimov krajná provokácia. Reagovali stupňujúcim sa odporom, ktorý vyústil do samovražedných atentátov. Jeruzalem si totiž nárokujú nielen Izraelčania, ale aj Palestínčania. Šaron na teror reagoval vojenskou okupáciou miest a dedín na palestínskom autonómnom území. Asi pozabudol na jednu základnú poučku, že každá vojna by mala mať presne vymedzený politický cieľ. Ak nemá, vojenské víťazstvo môže sprevádzať politická porážka. Je naivné si myslieť, že ak by sa Izraelu podarilo prinútiť Jásira Arafata odísť do exilu, prinieslo by mu to významný politický zisk. Ešte naivnejšie sú domnienky, že táto vojenská akcia zastraší Palestínčanov, respektívne vykynoží ohniská terorizmu. Dôsledky budú opačné. Predovšetkým Európska únia, ale ani USA si neželajú mať na Strednom východe ohnisko permanentného napätia. Okrem iného sa tu nachádzajú kľúčové ložiská ropy, ktorá má pre svetovú ekonomiku životnú dôležitosť. Ostatne, arabské krajiny už niekoľko ráz úspešne vyskúšali účinnosť „ropnej“ zbrane. Hoci Jásir Arafat prešiel zložitým politickým vývojom a v jeho politickej biografii nájdeme aj obdobia, keď podporoval teroristické metódy, dnes je jeho hlavným politickým cieľom dosiahnuť nezávislosť Palestíny. Roku 1993 výslovne uznal právo Izraela na existenciu. Arafat si veľmi dobre uvedomuje, že medzi Palestínčanmi je relatívne značný počet kresťanov. Táto okolnosť tiež zabezpečuje podporu Vatikánu. Budúci palestínsky štát by preto mal mať svetský charakter. To sa zrejme nepáči islamským fundamentalistickým skupinám. Nemožno teda vylúčiť, že ich teroristické akcie nie sú zamerané iba proti Izraelu, ale majú tiež otriasť Arafatovou pozíciou. Riešenie palestínskej otázky pochádza už z novembra 1947, na území bývalého britského mandátu sa mal vytvoriť židovský a arabský štát, kým Jeruzalem by dostal osobitný štatút. Iné riešenie je podľa všetkého nemožné. Netreba hádam vypisovať katastrofické scenáre, kam až by mohlo svet doviesť neriešenie palestínskej otázky. Lenže toto riešenie budú musieť realizovať zodpovední politici, ktorí si budú vedieť predstaviť dôsledky všetkých svojich činov. Misia ministra zahraničných vecí USA Colina Powella bola však zatiaľ neúspešná a zdá sa, že Jásir Arafat vkladá svoje nádeje do EÚ.